Otcovia a deti, I. S. Turgenev | » Print zipporah

„Výchovu?“ skočil mu do reči Bazarov. „Každý človek sa musí vychovať sám – povedzme ako ja…“

Koľko trpkosti vyteká z týchto slov! A koľko bezohľadnosti a sebeckosti! Bazarov je človek, akého by sme chceli stretnúť iba raz v živote. Nosí so sebou hotové problémy. Je ako tichý nerv, čakáme, kedy vybuchne, ale nedočkáme sa. Dokáže so spoločnosťou obratne komunikovať, paradoxne nevie s ňou žiť. Bol by rád niekde inde, či vyššie alebo nižšie, to je jedno, hlavne, aby nebol ako my a zdieľal s nami nie viac než holé nič.

A týmto opovržlivý Bazarov akoby predstavoval nielen živú postavu, ale aj isté obdobie v živote mnohých z nás… „Možno sa mnohí z mojich čitateľov začudujú, ak im poviem, že okrem Bazarovových náhľadov na umenie, stotožňujem sa takmer so všetkými jeho názormi.“ Turgenev

Nevľúdna postava Bazarova predstavuje obdobie (19. storočie) rozšíreného nihilizmu v Európe. Podstata izmu je akási zmes materializmu, prítomnosti a pokrivenej morálky a ako vždy s nie novým cieľom ukázať pravdu.

„Načo sú ti žaby, urodzený pán?“ spýtal sa ho jeden z chlapcov.

„Nuž vieš načo,“ odpovedal mu Bazarov, ktorý mal zvláštnu schopnosť vzbudzovať dôveru nižšie postavených ľudí, hoci sa s nimi nikdy nemaznal a správal sa k nim dosť ľahostajne; „žabu rozrežem a podívam sa, čo sa v nej deje; pretože i ja i ty sme také isté žaby, lenže chodíme na nohách, budem vedieť, čo sa deje v nás.“

Bazarov sa do života naplno zapája, a pri tom nevytvára záväzky. Z histórie je dôležité poznať viacero vplyvov a za akých okolností vznikol nový smer, čomu sa vyhnem v tomto príspevku.

O nihilistoch sa okrajovo píše vo viacerých publikáciách aj v iných krajinách a Otcovia a deti je knižka dobrá na hlbšie pochopenie, prečo sa človek rozhodol byť niekým, na koho treba veľkú dávku trpezlivosti. Bazarov verí v nič a v mojich očiach pôsobil ako stratený človek, úplný zúfalec. Niektorí prežijú podobné stavy, ktoré spôsobuje systém a na ňom je svet postavený. Prestávajú veriť už aj sebe samým, pohŕdajú spoločnosťou a jej falošným postojom. Sú zatrpknutí z toho, aké masky ľudia nosia a niekde v kútiku duše ich hnevá, že spoločnosť ich učí mať masku tiež.

Postava Bazarova podlieha vývoju, jeho „otcom“ v predošlej fáze vývoja bol romantický hrdina Pečorin (Lermontov – Hrdina našich čias), jeden z posledných jedincov, ktorí mali srdce a vedeli, čo znamená česť. Nemám na mysli súboje, ale duchovné hodnoty ako ctiť seba, ale aj druhých. Humánne rozmýšľať aj v tom prípade, keby som sa stal mravným mrzákom, lebo jedna polovica mojej duše zmizla, vyschla (Pečorin). A to všetko pre poznanie, aký je ľudský svet, vzniká u nešťastníka Pečorina zatrpknutosť. Nihilista sa stáva krutejším a pochováva túto zvyšnú polovicu duše, prestáva v sebe hľadať ochotu prijať plody človeka, vážiť si ho a pomáhať mu, pretože sa mu bridí skrývajúce sa zlo v izmoch. Vidí seba a nekonečnú čierňavu resp. ničotu. A ak ešte verí niečomu viac, tak je to jedna z podstát Dostojevského tvorby, v ktorej autor vždy hľadá a odhaľuje ľudské zlo resp. tento génius tvrdí, že zlo je pre nás prirodzené (Besy). Avšak Dostojevskij je okrem toho plný súcitu a nádejí…

„… počuj, našiel som pomerne zriedkavý exemplár vodného chrobáka, Dyticus marginatus. Ukážem ti ho.“ (Bazarov)

„Sľúbil som, že ti vyrozprávam jeho príbeh,“ začal Arkadij.

„Príbeh chrobáka?“

„Prestaň, Jevgenij. Príbeh môjho strýca…“

Bazarov žije výlučne z prítomnosti a jeho pokračovateľom je dnešný, emočne tupý človek pracujúci s materiálom alebo s ľuďmi cez materiálne prostriedky (počítače, weby, marketing, veda…) Na život Bazarova hľadí so starosťami aj rodičovská generácia. Turgenev vkladá do otcov cit, strach a zhovievavosť k ich deťom.

„Kto žil a nezvykol si byť zhovievavý k druhým, ten si nezaslúži zhovievavosť ani pre seba. A kto môže povedať, že zhovievavosť nepotrebuje?“ Ležňov (dielo Rudin; Turgenev)