Ponížení a urazení, F. M. Dostojevskij | » Print zipporah

… pracujem pomocou analýzy, a nie pomocou syntézy, to je, že idem do hĺbky a rozborom na atómy hľadám celok. Gogoľ berie celok priamo, a preto nie je taký hlboký ako ja… (Dostojevskij v liste bratovi)

Mimoriadny umelec nám svojím dielom pripomenie zážitok, na ktorý veľmi radi spomíname. Čo môže Dostojevskij v čitateľovi poodhaliť, ak nie niečo hlboké a hodnotné? Ponížení a urazení nadväzuje na úspešný román Chudobní ľudia a hlavnou postavou príbehu je sympatický profil mladého spisovateľa Ivana Petroviča. Vo svete autorových postáv sa hodnoty delia na dobré a zlé. Hnacou silou je egoizmus a kôpka postáv v tomto románe je kontrastná a fantastická vo svojej skutočnosti (Dostojevskij).

„Smútite za ideálmi a cnosťami. Ale, priateľ, veď ja sám som ochotný uznať všetko, čo rozkážete; lenže čo mám robiť, keď s určitosťou viem, že základom všetkých ľudských cností je najhlbší egoizmus. A čím je dielo cnostnejšie–tým viac je v ňom egoizmu…“ Knieža

„… prečo sa mi vlastne vysmievaš? Šiel som k tebe otvorene a priamo. Ak sa nazdávaš, že hovorím hlúposti, vysvetli mi to, ale sa mi nesmej. Veď aj čomu sa tu máš smiať? Tomu, čo je teraz pre mňa sväté, ušľachtilé? No nech aj blúdim, nech je to všetko nesprávne, pomýlené, nech som aj hlupáčik, ako si ma niekoľko ráz nazval; ale ak blúdim, blúdim úprimne, statočne a nestratil som svoju ušľachtilosť. Nadchýnam sa vysokými ideami. Nech sú aj chybné, no ich základ je svätý…“ Aľoša

Román považujem za moje najobľúbenejšie dielo od Dostojevského, napriek existencie významovo obsiahlych a výnimočných príbehov Karamazových či kniežaťa Myškina (Idiot). Kvôli takému príbehu ako je Ponížení a urazení som sa mohla vrátiť k spomienkam a zamýšľať sa nad vzťahmi. V jednom momente si Aľoša v monológu uvedomuje, čo značí pre neho daný človek. Nejde o nejaké slová, výrazy a príkazy. Prakticky človeka zviera v hrudi a následne dostane strach. Šokovaný v poznaní nového a škaredého dojmu uteká späť k tomu človeku. Je to dojem hlboký a nezabudnuteľný, trvá krátku chvíľu. Prežila som ho voči babke, keď som mala sotva jedenásť rokov a Aľoša mi ho premietol. Je iné prežiť tento pocit ako dieťa a iné ako dospelý človek. V dospelosti sa pocity recyklujú, vracajú sa a odchádzajú, prestávame im poskytovať vyšší význam.

A ja si ten okamih vysoko cením, lebo už ako dieťa som si uvedomila, čo pre mňa babka znamená. Nielenže som objavila niečo dobrého vo mne, čo vypracovala s láskou a prísnosťou moja babka, ale bol to prvý krok k hľadaniu človeka v sebe. Tak, ako to robí vo svojich dielach Dostojevskij.