O výroku Petra Pana, J. M. Barrie
Príbeh o Petrovi Panovi sa mi dostal do rúk len nedávno a do smrti bude vo mne clivieť nezodpovedaná otázka: čo by mi tento príbeh dal v čase detstva. Žijem v presvedčení, že je to rozprávka ako pre deti, tak pre dospelých. Napokon, písal ho dospelý človek a je očividné, že okrem životných skúseností vložil do Petra Pana filozofiu v detskej stručnosti.
Nadpis hovorí o mojom údive, čo za výrok sa to ocitol v knižke pre deti. Ako to len nevhodne vyznelo! Pochopiteľne, vedela som pre koho nevhodne. Prakticky som žila podľa Epikurovho výroku, kde som ja, tam nie je smrť, a kde je smrť, tam nie som ja, vysloveného z hodín Náuky o spoločnosti. Zdá sa, že to bola fatálna hrča v úvahách vôbec o všetkom na svete „tam vonku“ a v mojom vedomí.
Nezávisle od aspektu, človek sa v živote stretne s témou smrti viackrát. K poznaniu viem, že nič neviem, Sokrates dospel návštevami rôznych skupín ľudí a vnímal obsah v ich správaní. Viem, že nič neviem má rozsiahly význam a vo svete literatúry ho autori rekapitulujú v privátnej štafete resp. komu ako to vyhovuje. Za každým je to opojné čítanie a dôkaz, že ľudia sa pozerajú na ten istý jav z vlastnej predstavy. Majú nadanie a nachádzajú nový zmysel už v známom význame, čím ho obohatia.
V súčasnosti mi publikácia profesora Yaloma (Liečba Schopenhauerom) pripomenula vyhlásenie Petra Pana a stalo sa, že Barrie v podstate ponúkol filozofické myšlienky od autorít, akými boli Sokrates, Seneca a Schopenhauer. Pyšné predpovede o tom, čo bude po smrti nahradila pokora spočívajúca v tom, že priebeh smrti sa nás týka viac než to, čo je po nej a človek by mal v živote dospieť k tomu, aby sa najskôr naučil dobre zomrieť (Sokrates). Čítaním Liečby S. som sa vrátila k okamihu, keď sa Peter Pan a Wendy ocitli v nebezpečenstve. Stáli na skale a bojovali o život uprostred vody. Na pomoc im priletel šarkan, avšak mohol uniesť váhu len jedného.
V rozhodnutí Petra Pana blyští Senecova myšlienka: žiadny človek nezakúsi skutočnú chuť života, dokým nie je ochotný a pripravený z neho odísť. Vnímavý chlapec, ktorý nechcel nikdy dospieť, už dospelým bol a nielen pre tento okamih. V ňom dosiahol jeden z cieľov duševnej zrelosti bez náboženskej zmienky. O niečo podobné sa usiloval presadiť Rousseau v Emilovi.
Po pochopení tvrdej reality si Barrie vytvoril predstavu s výsledkom. Na Petrovo želanie Wendy odletela s ťažkým srdcom na šarkanovi, a vykríkol: „Smrť je náramne veľké dobrodružstvo!“
Prenáhlene som si domýšľala a predpokladala, že sa to týka vyhľadávania dobrodružstiev či hier, ktoré sú pre človeka (najmä pre mužské pohlavie) charakteristické. Hlavný hrdina je ako sebecký, tak šľachetný v obetovaní, čo z výchovného hľadiska tešilo a teraz je nadšený, pripravený pre ďalšiu hru a nevhodne zvolá:„Smrť je náramne veľké dobrodružstvo!“
Bol to omyl pre fatálnu hrču v úvahách, náraz na absenciu filozofie smrti. Výrok elegantne uzavrel Petrov čin a čo bolo ďalej, už s tým nemalo súvis.
O sile smrti som čo-to čítala, ale niekedy človek potrebuje počkať na vhodnejší čas pre pochopenie celého významu! Profesorom Yalomom spracovaná filozofia nielen spomenutých S+S+S ma presvedčila o tom, že Barrie mal celkom jasný zámer. A naozaj, smrť sa stala praotcom hlbokých myšlienok a matkou filozofie i náboženstva (Schopenhauer).Aj v tomto ponímaní sa smrť stáva veľkým dobrodružstvom!