Nikolajovi Vasilievičovi Gogoľovi
Sotva viem písať,
losos ma zamestnáva,
toľko chutných prísad,
mäsko lepšie než z páva.
Však losos mlčí ako ryba,
páv – jemu skromnosť chýba.
Skúšam písať srdcom tieto riadky,
nech môj odkaz tebe nie je riedky.
Ak sa mi stratia lesy, nebo, vôľa písať,
ty mi pomôžeš – budem si ťa čítať.
Prídem si po tvoje sny, slová, môj milovaný tieň.
Prídem si po tvoj úsmev, lásku a slzy len.
„Aké hlúposti sa len dejú na tomto svete!“,
píšeš vo svojom Nose stratenom.
Si najväčšia obdivovateľka na svete,
som v spojení s temnom?
Ako trestom bolo nepochopenie tvojich diel,
od ľudí bez zmyslu pre humor.
Dlhé ukrajinské noci si bdel,
a volal na oheň: „Mŕtve duše umor!“
Napíšeme teraz niečo spolu?
Pár krivkajúcich veršov!
Tak poďme čítať nižšie, dolu,
tvár bude čítať – bude krajšou.
Krásne sú tie dámy,
na prospekte vyvoňanom,
Manilov s Čičikovom známi
pupkami sa pretláčajú nad prahom.
…
Vyznamenanie poriadne nos!
A nestrať pri tom nos!
Svoj plášť o teplo pros.
O nezabudnuteľnú cestu svoj voz.
Dnes… osud tvojho mena,
vrátil sa zo sveta domov.
Duša tvoja ožíva, pripravená
na to jediné stretnutie – so mnou.
Žiť ďalej, nemať všetkého dosť,
prinesie mi napokon teba – len trpezlivosť.