Verím, že ak ma moje meno prežije, čaká ho lepší osud, než som mal ja. Gogoľ
Ak prihliadneme na premiérové účinky hry Revízor (1836, Petrohrad), zdá sa, že Gogoľove slová sa naplnili už v tom čase a znejú dodnes. Komédia je v skutočnosti žalostný plač nad prefíkanosťou, ctižiadostivosťou a tuposťou človeka. Jeho ohavnosť kotví v zadávaní hodnôt v živote, ktoré mu poskytujú zmysel. Človek potrebuje zmysel, aby žil, a významy, aby rozumel svetu, v ktorom žije. Význam je široký pojem, v ktorom si človek hľadá vlastný zmysel, zmysel jemu známy (napríklad pri angl. slove „wood“ má niekoľko významov, ale v danej vete môže dávať iba jeden zmysel – drevo; J. Kulka). Čím je človek starší, život ho viac zmieta a po zážitkoch speje k dôležitým hodnotám, ale veru nie je to tak. Mnohí spisovatelia ukázali v príbehoch prekrásne ukážky ohavných príčin, ktoré na prvý pohľad vyzerajú nevinne. Najčastejšie v súvislosti s manželstvom (Austen, Čechov, Tolstoj). A ľudia sa vždy budú čudovať, prečo v ich živote došlo k nepríjemným zmenám.
Lukian v rozhovore s Erasmom (Voltaire) vystihuje význam Revízora: Lidé to mají dost rádi, když se jim ukazují jejich hlouposti jen tak povšechně, pod podmínkou, že na nikoho zvláště neukážeme prstem. Každý pak přišije své vlastní směšnosti sousedovi a všichni dohromady se smějí na účet druhých.
Priznajme si, koľkokrát v živote projektujeme svoje chyby do druhých a smejeme sa na susedoch. Tak, ako Gogoľ píše, Revízor nie je karikatúra a nemala by sa hrať ako karikatúra. S dávkou pobavenia odhaľuje ohavné čiastky v našich mysliach. Buď si ich uvedomujeme, alebo… s plným bruchom mozog odpočíva a zmysly sú slepé. Prosím, aby sa nebralo „plné brucho“ doslovne. Žijeme v konzume, sme leniví, komáre z nás vycicali takmer všetku odvahu, nedokážeme rozoznať internetové moralizovanie od skutočnej morálky a dávame prednosť partnerovi s autom alebo s kompletným zubným vybavením pred partnerom bez auta a zubami priemerného hokejistu. ALE ANI ZA SVET TO NEPRIZNÁME! Ani pri spovedi, je to tá najhlbšia a najtmavšia časť v našom srdci, ťažko opisovaná našim jazykom. Túto časť zvanú aj cnostné pokrytectvo riadia výlučne inštinkty. Kedysi nevyzerali tak ohavne tieto príčiny, boli prírodnejšieho charakteru, ale zhybridovali s náboženstvami a kapitalizmom do nových podôb, pre niekoho je nemožné, aby žil s človekom, ktorý nemá príjem podľa jeho predstáv, je ateista, byť s niekým, kto nenavštevuje wellness, nemá rodinný dom, rovnaké povolanie alebo naopak, má plešinu. Niektorí z nás dobre vidia dôvody, no dobromyseľne si ich nechávame pre seba a radujeme sa s ostatnými, zdieľame ich šťastie, prečo im ho kaziť, na to nemáme právo. Toto je úloha výlučne osobná a závislá na svedomí. Neplačme, ak nám niečo nevychádza. Konfucius vraví, keď šíp minie cieľ, múdry človek z toho viní sám seba a nie druhého.
Nezabúdajme, že ohavnosti v človeku často prekračujú hranice, končia smrťou, krachmi, rozvodmi a ďalšími katastrofami… Revízor je očista, núti čitateľa popremýšľať, kým je, kam patrí a či sa nenachádza v tomto príbehu resp. práve nenašiel svoj zmysel v celom význame diela. A to je dobrý krok byť ľudským k sebe resp. hľadať chybu v sebe, i tak k ostatným resp. nehľadať vinu len v nich.
Celá debata | RSS tejto debaty