zipporah

Slová, ktoré v druhej polovici 18. storočia vyslovil šľachtic ešte vo veku dieťaťa, venoval mníchovi pri výstupe na popravisko. Rytierovi de la Barre sudcovia udelili v meste Abbeville trest, ktorý bol ustanovený pre otcovrahov. Nerozvážnosť a nerozumnosť, ktorá neodmysliteľne patrí k životu mládeže, spočívajúca v speve dvoch bezbožných piesní, kontrastne stojí proti skupine sudcov, ktorí podnecujú ľudí a spolubratov, aby dali túto nerozumnosť zabiť strašným spôsobom. Voltaire pripisuje začiatky tejto hrôzy, ktorá otriasla celým Francúzskom, istému abbevillskému občanovi Bellevalovi. Na prvý pohľad vyzerajú príčiny ako dôveryhodné nástroje na zastavenie rozumu. Bellevalova nenaplnená vášeň k abatiši sa skončila pomstou, keď ako šialený vyhľadával zámienky na obžalovanie 16 ročného synovca abatiši, ktorý svoju tetu bránil. Našiel zámienky v zničenom krucifixe, speve bezbožných piesní a nejakých ďalších bezvýznamných náboženských prehreškoch, ktoré nestoja ani za spomienku v tomto prípade. Spolu s de la Barre bol obvinený aj jeho priateľ D´Etallonde. Po mučení, ktoré opisne vynechávam, de la Barreho upálili i s Filozofickým slovníkom od Voltairea (franc. filozof a spisovateľ sa počas aféry dostáva aj do väzenia). D´Etallonde zostal nažive a stal sa dôstojníkom.

 

Prípad Jeana Calasa pôsobí ako otras tej časti mozgu, ktorá má na starosti psychické riadenie, no pri procese 16ročného rytiera de la Barrea sa človek ani nedokáže zdržať a vyroní nejednu slzu. Veľmi ťažko sa čítajú dejiny cirkvi. Veľmi ťažko človeku, pri ktorom sa nedodržala Rousseauova prosba o vynechanie náboženskej výchovy v detstve. Rousseau obšírne a veľmi správne odôvodnil v Emilovi, prečo by sme sa mali vyhnúť náboženskej otázky vo výchove. Deti nie sú tak duševne a psychicky vyspelé, aby chápali náboženstvo, ktoré je zrkadlom dospelých ľudí, zrkadlom dospelej spoločnosti. Deti nie sú pripravené žiť v civilizácii, v ktorej prevláda pohodlie, konzum, absencia odvahy žiť, pomáhať a byť za seba zodpovedný.

 

Náboženstvo je potrebné, vraví Voltaire, na skryté zločiny ľudí, ktorí už žijú v spoločnosti, zločiny podobné prípadu ruského vojaka Andreja Syčeva. Vo svete, kde sa v najčítanejšej knihe kníh píše hromadne o vojnách a majetku, žijú ľudia, ktorí navrhujú podávať drogy, pripravovať masakre a vraždy, pobiť ľudí, a keby autor dopisu pre istého jezuitu nepoužil náboženskú terminológiu, pomyslela by som, že autorom je ten, ktorému sa neskôr poskytlo oslovenie mafián.

Áno, vieru treba, či už ľuďom, ktorí nemajú odvahu, ľuďom, ktorí sa boja, sú inak opustení alebo tým, ktorým hlava zostáva v tieni aj po osvetlení, nezáleží na dôvodoch, je to vec patriaca osobne každému jedincovi na Zemi. Má právo rozhodovať o svojom duchovnom živote. Má právo dospieť do veku, aby poznal toto právo.

 

Priznám sa, že by som sa hanbila byť súčasťou cirkvi s takouto s ničím vo svete porovnateľnou povesťou. A viem, že to, o čom písal Voltaire a ďalší ma často pramálo spoločného s tým, s čím začínali Ježiš a ďalší apoštoli, proroci a svätci. Starý zákon je pre mňa rovnakým sklamaním, ako aj zaujímavým čítaním, a nemusím poznať ani tisíc významov a chápaní slov a výrokov, dôkladné dejiny, aby mi bolo vďaka získanému rozmýšľaniu zrejmé, o čom sa svätá kniha zaoberá, kde, kedy a kto. A prečo. Pretože na jednu vec je pre rozum hriech sa pozerať jedným pohľadom.

 

Voltaire môže a nemusí byť pre moju vieru posledným klincom do rakvy, nepripúšťam všetku pravdu jemu (pretože pravdu skladajú jednotlivci a nie jednotlivec resp. ľud), pri filozofoch je nebezpečné a zavádzajúce podliehať im. Voltaire trochu inak podotkol poznámku o Nerových útokoch na kresťanov ako Sienkewicz, no Quo vadis mi dal viac nepriamo podaných informácií. Ľudia v tej dobe žili ako veľké a zvrátené hovädá, zbytočne sa Voltaire oháňa rímskymi cnosťami, Rím potreboval nutne výprask a kresťania boli na správnom mieste a v správnom čase.

 

Dejiny majú zrak ako orol, ale aj ako had v tom istom bode a priestore, a preto dochádza k nedorozumeniam a nepochopeniu, ak sa snažíme z dejín niečo získať, hlavne ako laici. Zatiaľ čo podlieham smútku a nešťastným dojmom, v istom bode vo mne svieti radosť, že sú tu ľudia, ktorí sa tešia obľube ako paprade vo viktoriánskom Anglicku. O františkánoch som nečítala jediné krivé slovo. Sv. František so svojou dogmou zostáva pre mňa vzorom a neverím, že sa to v budúcnosti zmení, on je istota dobra, viery, nádejí a všetkého dobrého ducha spoločne s Kantom, veľkým filozofom, ktorý liečil civilizáciu slovami o morálke.

Viem, že to, čo chce byť, alebo chce spieť k dokonalosti a dobrote, nemôže mať čistý register, sú však vzormi znášanlivosti, spravodlivosti a lásky v civilizácii, avšak nie sú ľuďmi žijúcimi podľa prírodných zákonov. Voltaire vraví, z prírodného zákona ľudia zavretí  kláštoroch sú neužitoční a nespĺňajú to, čo príroda káže. Lenže žijeme v civilizácii a možno sme sa v dejinách uchránili od ešte širšieho fanatického genómu.

 

Že sú ľudia ľahko manipulovateľní a jedna idea ich vie dobre pripraviť na činy, je absurdné spochybňovať. V našej dobe sme buď málo odvážni a ťažko sa dokážeme do niečoho tlačiť, Slováci, buď veľmi odvážni a za to získavajú všeobecný posmech, Američania, ale každý kto by rád prišiel s ideou, ktorá by páchala zločiny, má viac prekážok než v minulosti. Zákonov, ktoré chránia zločiny všeobecné (Voltaire) je už na svete dosť, čo však záleží aj od krajiny, z ktorej by opovážlivec pochádzal. Svet by si preto mal dávať pozor na týchto opovážlivcov. Nemáme pranier, ani lámacie koleso, gilotínu, ale niečo, čo by predstihlo aféru Jeana Calasa, a týkala by sa štvrtiny, polovice ľudstva na Zemi. Mnohí z nás veria, a vedia, že žijeme v lepšej dobe vďaka výdobytkom, ktoré robia nás pohodlnými, zabezpečujú nám kontakt s ľuďmi celého sveta (aby sme zabudli na tých, ktorých máme v blízkosti), mnohí z nás sa tešia novým hračkám, luxusu, všetkým tým zvyklostiam, ktoré zrýchľujú životný štýl. Ba dokonca niektorí dúfajú, že naše staré generácie boli hlúpi, rozmýšľajúci „ako v stredoveku“. Vedzme, že nič našu Zem od staroveku neprekvapilo, možno iba vynález knihy a tabletu… Ľudstvo sa vyvíja v prostriedkoch, ale neprináša do sveta nič v podstate nového, čo by nebolo predtým. Každá idea, cit, už zanechala stopu tu a my ich spracúvame do nových podôb. Budú sa stále opakovať, zlé i dobré idey.

 

Bojme sa presvedčených, nielen pretože… je jednoduchšie viesť sto tisíc ľudí do boja, než ohnúť ducha jedného presvedčeného (Voltaire), ale že dnes počet sto tisíc sa zredukoval na dvoch, či troch, no technológie a boží zázrak znásobuje ich silu približne na dvesto tisíc ľudí. A týmto sa líšime od dejín. Prostriedky, prístup k informovanosti. Naopak, pokles pomoci. Vďaka novým spôsobom môžeme uvažovať o dvoch cestách: tie, ktoré sledujú zvyšujúcu sa obezitu, lenivosť, masakru zvierat, počet vegetariánov a prinízku odvahu pomáhať ľuďom, otvoriť ústa, zdvihnúť ruku, prejsť cez druhú stranu bez zebry… alebo naopak, druhá cesta vedie k ľuďom, ktorým odvaha vraví veľa, sú presvedčení a majú prostriedky, aby dopomohli Zemi zbaviť sa polovice obyvateľstva na Zemi. Nebola by to Bartolomejská noc (pretože skutočne by šlo iba o jedinú noc), ale Pozemská noc.

 

A vojna patrí k podnikaniu, toto krásne umenie (Voltaire) je nutnosťou. S francúzskou, európskou hrôzou si uvedomujem, že nezmyselná smrť šľachtického dieťaťa de la Barrea, ešte z nezmyselnejších fanatických dôvodov, slúži ako materský prípad tisícok ďalších a my, ktorí v sebe nosíme súcit, by sme spoločne nevyronili počet sĺz, v ktorom sú obsiahnutí zavraždení v celej histórii ľudstva pre náboženské spory, ktoré trvajú dodnes.