zipporah

Ale vedzte, že sme všetci zajedno, nech už čokoľvek hovoríme.

Turba Philosophorum

Foucaultovo kyvadlo, U. Eco

Záznamy pána Huxleyho jasne dokazujú nijaký vplyv vládnych praktík. Náš redaktor veľkých kvalít William Cortéz dostal poverenie od vydavateľstva Bagal na cestu k človeku, ktorý si zahral v cudzom sne.

O ceste a príchode k pánovi Huxleymu stručne informujem, že v ten deň snežilo a na letisko som si ťahal svetlofialový kufrík. Spôsoboval mi takú veľkú radosť, že chtiac-nechtiac som sa preriekol susednému pasažierovi o sne, v ktorom si kupujem podobný kufor. Sused reagoval nanajvýš trápne a spoločensky, vzal vrecko, vyvracal sa do neho a požiadal letušku, aby mu priniesla zapekané rezance s rezňom, puding z jesetera a šálku kávy. Želal som si v tom okamihu stáť pred dubovými dverami pána Huxleyho s klopadlom v tvare zúrivej šelmy. Ako som si mohol vytvoriť túto predstavu, keď som v živote pred domom pána Huxleyho nestál? V jeho údajoch nebola zmienka o zúrivej šelme, ktorú architekti vymodelovali do klopadla.

V skutočnosti, po prílete a odvoze, som stál pred vycerenými zubami pumy a divil sa ako vy, čitatelia. Moje hánky sa chveli a bridili pred jej diabolskými očami, napokon som siahol po pume a šľahol ňou o dvere. Ako skutočný potomok nemilosrdných predkov – lovcov. Dvere mocne zarevali majiteľovi domu o novej návšteve.

Najprv sa odchýlili a medzera sa zazubila tenulinkou retiazkou, ktorú by prvý zlodej na súkromnej obchôdzke nežne odfúkol. Ruka pána Huxleyho prehovorila spoza dverí: „Boli ste očakávaní, prečo vám to tak dlho trvalo? Čo ste neprišli skôr, vážený pán redaktor? Ukážte preukaz.“

Ochotne som vložil preukaz do bledej ruky a vravel som jej, že som musel veľa času čakať na kufor so svetlofialovým odtieňom. Služby boli prívetivé ako ľudia ku kŕdľu bezdomovtákov (pôvodne holubov). „Avšak pochvaľovali výber farby, niekto povedal, že svetlofialová povzbudzuje osvietenské úmysly.“

„O tom sa porozprávame, keď odbavíme formality. Farba nie je dôležitá, ale kufor a jeho obsah áno. Preukaz je v poriadku, pustím vás dnu.“ Dvere sa zavreli, za nimi bolo počuť kovové cinknutie a otvorili sa dokorán. Rúčka osvietenského kufríka mi vykĺzla, predo mnou stál človek od hlavy po päty zahalený v čiernom. Pre Jupitera!

„Hlavne nekričte, v tomto dome dlho nebolo nikoho so zvýšeným hlasom…“

Čitatelia sú iste zvedaví, ako žije človek s dvoma povolaniami (pacient a doktor). V dome sa ozýval tichý bzukot robotov, obývačka bola pekná, útulná a nenašiel som dôkaz, ktorý by potvrdil nespoločenský život. Obrazy a pohovka z najnovšieho katalógu Ideja sa dívali na špičkovú technológiu našej vlády: senvízor mal správne nastavenú výšku a šírku. Pán Huxley ma ubezpečil, že senvízor slúži len ako dekorácia a sledujú ho roboti, keď sa kúpe, alebo pestuje citrusové stromčeky v záhrade. Moje prsty zlákali závesy regulujúce príjem svetla počas dňa a na konferenčnom stolíku som zbadal novinku, elektrické žuvačky. Skrátka, milí čitatelia, pán Huxley s dvoma povolaniami žil v bezpečnom a moderne zariadenom dome. Zakončím to gazdom znásilnenou poéziou: ak by z vlády niekto prišiel a dal si pohov, nenašiel by úkazy morských snových prílivov.

V duchu som sa pýtal, z akého zdroja toto všetko pán Huxley získava. Posadili sme sa na gauč a pán Huxley začal: „Určite sa pýtate, odkiaľ toto všetko mám. Kým začneme, opýtam sa vás, viete, kto prvý prišiel so štvorcovaním tunela?“

Pokrčil som ramenami a zistil som, že som v pomykove úplne zabudol vyzliecť kožuch z chovného genetického skladu s fretkami. Odpoveď pána Huxleyho vás prekvapí, čitatelia.

„Ja. Vláda prebrala odo mňa návrh, pretože som taký tunel vytvoril ako cestu k môjmu dobrému kamarátovi. Dajako ho vylepšili a dokonale gumuje sny. Toto som chcel prezradiť vášmu vydavateľstvu. Kamarát mi sprostredkúva všetko, čo vidia moji roboti v senvízore v reklamách. Autá, umývacie prostriedky, robot na kávu, robot na umývanie sifónov… Iba kvantové pôžičky odmietam.“

Vybral som zápisník a opýtal sa ho na robota, ktorý sa stará o údržbu sifónov.

„Máme doma veľa sifónov. Koľko ich máte vy?“ pozrel na mňa pán Huxley s profesionálnym výrazom v tvári.

„Otázka ma zaskočila, myslím, že dva, lebo žijem v byte. Takže máte spojenca na prežitie?“

Pán Huxley sa díval na to, ako šermujem ceruzkou s napätím. „Samozrejme, každý má kamaráta. Toho kamaráta v úlohe poskytovateľa všetkého, o čo ho požiadame. Dobre využiteľný človek, ktorý pozná, že sám má podobného kamaráta. Sme reťaz a preto chcem hneď zistiť, v akej blízkosti sme. Ako hlboko si rozumieme, podrobím vás testu.“

„Čože?“

„Ako vidím, už sme ho začali. Viete, že existujú tri typy ľudí? Tí, ktorí vedia rátať a tí, ktorí nevedia.“

Rozrušený som ho opravil: „Ako to? Vraveli ste tri typy ľudí a vymenovali ste iba dva!“

Pán Huxley podotkol, že by potreboval mať na konferenčnom stolíku viac elektrických žuvačiek a poslal po ne robota. Z vrecka vytiahol elektronickú cigaretu a ponúkol ma.

„Nefajčím. No už chápem, prečo ste povedali tri a potom dva.“ Pousmial som sa a ospravedlňoval, no pán Huxley ma zastavil. Neďaleko robot súcitne prevrátil očami.

„Stačilo, vyjasnili sme si, kto je vtipný a teraz by sme sa mohli navzájom predstaviť. Nech neukážeme, že sme zabudli, ako sa ľudia vítajú pri osobnom kontakte. Na váš článok čaká celý svet a mohli by sme ním ľudí prinútiť, aby sa viac stýkali. Živé rozhovory bez použitia technológií sú zábavné!“

„To je pravda. Moje meno ste videli na vizitke. Volám sa Cortéz William.“

„Mám vás volať priezviskom?“

Ako správny novinár som zavrtel hlavou a blahosklonne odpovedal: „William.“

„Ste napoly Španiel, napoly Angličan, William?“

Upozornil som pána Huxleyho, aby prenechal pole otázok mne.

„Nerozčuľujte sa, William. Zapíšte si to, čo už viete: moje meno je Július Huxley a som zabudnutý Slovák, čiže Angličan ako vy. Nezabudnite napísať správne Huxley, ako veľká rodina Huxleyovcov, rodina šťastných a nešťastných aristokratov.“

„Z poznámok si spomínam na Darwinovho brechajúceho psa¹.“

„Aldous Huxley sa preslávil odvážnym činom, keď odmietol bozkať nohy chorých ako svätý František. Barbar² jeden!“

„A vy máte rodokmeň u nich?“

Július smutne pokrútil hlavou. „Žiaľ nie. Nebolo mi určené predviesť sa silným pôvodom. Však by som vás sem inak nevolal.“

Keďže môj spoločník žije sám, mal som potrebu pripomenúť mu význam nášho rozhovoru. „Okrem toho, že ste sa podieľali na politike zbavenia ľudí snov, sám ste sa ocitli v sne iného človeka. Čitatelia si radi prečítajú o tom. Rezonuje v tom fakt, že ste nesnívali vy, ale niekto iný a predpokladám, že sa to stalo vo vašom bývalom svete. Vedie nás to do hlbšej minulosti. Do definícií snov, o ktorých dnes je neprípustné hovoriť.“

„Prosím vás, nerozprávajte so mnou ako s exponátom. Som si istý, že takých ako ja je viac a mne šlo hlavne o očistu môjho mena. O odpustenie, lebo moji roboti v senvízore vidia, čo sa s týmto deje a sú precitlivení, ich stavy sa potom prenášajú na mňa. Nechcel som vám to do listu písať, znelo by to úchylne. Inak mám šikovných a bystrých robotov.“

„Verím, že sa z toho teší celý svet. Záleží vám na názoroch druhých o vás?“

„Pravdaže, komu by na tom nezáležalo?! Prvý názor, na ktorom nám záleží, je názor našich matiek, po nich názor kadejakých kamarátov. Všetko je v poriadku, kým nenosíme protézy a barly. Jediné, na čom stojí dôraz, je nepremeniť názory druhých na realitu, ak žijeme v presvedčení, že sú mylné.“

„Čo ste porušili, keď ste sa sem presťahovali a vybudovali štvorcový tunel bez východu. Podporili ste vymývanie mozgov tisícok ľudí.“

„Môj štvorcový tunel mal východ ku kamarátovi, ale vláda štvorcový tunel zbavila východu. Ako to spravili, to sa mňa už netýka. Hrozné je, že v zrýchlenej evolúcii technických strojov z neho stvorili aj špirálovú komoru bez dverí.“

Milí čitatelia, nedokážete si predstaviť to prekvapenie, ktoré nasledovalo. Július mi ukázal ďakovací diplom za rozvoj senológie. Bolo na ňom napísané: Komunita senológov z odboru Mozog Vám týmto udeľuje ocenenie za rozvoj technológií na potlačenie snov. Ďalej bolo drobnými písmenami: Váš patent štvorcového tunela nám pomohol vytvoriť špičkovú komoru, ktorú sme sformovali do tvaru DNA. Komora s mimoriadne citlivými senzormi na sny bola úspešne zavedená do spoločnosti a niektoré časti výskumu budú pokračovať u našich kolegov, senológov z odboru Technické masmédiá na rozvoj senvízorov. Sľúbili, že prvý výrobok pošlú Vám. Pokračovali hadovité podpisy niekoľkých pracovníkov z odboru Mozog.

„Rozumiem, prečo ste nám napísali. Máte toho dosť na svedomí a vaše gesto priznania je dôkazom, že pochádzate z iného vesmíru. Vláda by nikdy k svojim chybám nevykonala prejav. Nemáte strach, že po odhalení sa možno ocitnete v ohrození života?“

„Uvidíme, aj ja v niečo verím,“ usmial sa Július. „Prejde čas, zabudne sa na mňa, hlavne kvôli elektronickému pivu, po ktorom kričí 22. storočie.“

„Kričí po hrdinovi,“ veľavýznamne som poznamenal a myslel tým seba.

„Nemyslím, že sa stanem hrdinom,“ odpovedal Július a tým dokončil pointu života človeka v Deflačnom vesmíre a v tých, kde ešte človek prebýva.

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. brechajúceho psa = Thomas Huxley, anglický lekár a biológ, oduševnene verný názorom Charlesa Darwina; v rodine pokračuje v evolučnej biológii jeho vnuk Julian Huxleym ktorý mal známeho brata, spisovateľa Aldousa Huxleyho; ďalší členovia podporujú Huxley family významným postavením v anglickej vede a umení

2. Barbar = odkaz na obsah z knihy Kontrapunkt, kde spomínaný autor píše o barbarstve (Mark Rampion)