zipporah

Stejně jako jsou kosti, maso, vnitřnosti a cévy skryty pod kůží, jež činí pohled na člověka snesitelným, tak se rozrušení a vášně ukrývají do marnivosti; ta je kůží duše.

Nietzsche

Keď som vlani vyšla na Rysy, najvyššie dostupný štít pre pešiakov, viackrát som tvrdila, že do Tatier ma už nik nedostane. Hneď ďalší deň som cestovala na Oravu a nechcelo sa mi veriť, že som pred pár hodinami stepovala na tatranskom leporele. Koleno mi pripomínalo možno najnáročnejšiu túru, hoci nedobre spomínam aj na rožňavské betónové cesty.

Nakoniec som to len a len ja, kto ma dostal späť na štíty a vedľajšiu vďaku si zasluhuje impozantná kombinácia filozofickej rétoriky s myslením človeka v zlatom veku.

Motivácia je dôležitá a tá tkvie u človeka, v ktorom chcenie prevyšuje základné potreby, v márnivosti. Nietzsche zapečaťuje veľa tvrdení svojim výrokom o cnosti, čo v nás drieme a vodí nás za nos. Iste niečo podobného cítil známy kňaz Maroš Kuffa po nehode v Tatrách. Aj keď sa poniektorí tvárime, že žijeme v chudobe, nie je to tak a až na bezmajetných ľudí bez strechy a stravy si nažívame dobre, máme splneného viac, než je treba, a aktuálne trendy nás poháňajú mať stále viac a viac.

Každý si utráca po svojom. Poslednú dobu kvôli mojej práci ma stopercentne znechutila márnivosť v čačkách mladej duše, dívam sa na fotky dobre oblečených, ošperkovaných ľudí a chce sa mi vracať nad nimi aj nad sebou. K čomu to vedie, je nám mnohým jasné, sme múdri, krásni, a predsa sa nerestiam venujeme. Tú nešťastnú poslednú dobu mi práca vizuálne a prakticky ukazuje cieľ, kam ten konzum raz dospeje a vidím dopad vlastníckeho života v zlatom veku. Zbytočnosť hmotnej márnivosti ponúka krátkodobú spokojnosť a to ma vie vnútorne riadne znepokojiť. Šťastie, že nepochádzam z generácie Eugena Onegina. Keď už sme vychovávaní k prirodzenej márnivosti, roky sa pýtam, ako ju čo najvhodnejšie spracovať, či kam ju usmerniť. No a Vysoké Tatry sú ďalším dôkazom môjho obľúbeného kréda: najradšej investujem do cestovania. Ak sa dožijem staroby, nespomeniem si na baleríny za tri eurá značky banel fanel, mobil, ktorý je taký schopný, že si za vás aj odpľuje, ale na skaly pod Kriváňom, relax pri Hincovom plese alebo na prelet ponad Kôprovský štít. Takto sa márnivosť spracuje aspoň do trvalejších spomienok a to mi dáva aký taký pokoj v duši.

Takže tentoraz som vsadila na tatranský záver leta. Kôprovský štít som vybrala, aby som nemala hneď na začiatku problém s hľadaním trasy. Pred Predným Soliskom bol problém nájsť „nebeský blesk“. Keď zhrniem skromný počet výletov, Kôprovský štít považujem za najkrajší výlet, trasa, ľudia, oddych, všetky okolnosti hovoria za najväčšie nadšenie. Mala som neraz slzy na krajíčku, možno aj preto, že som prvý raz ochutnala terapeutický účinok Vysokých Tatier. Rysy a Kriváň bola štvanica, kým Predné Solisko skôr jednoduchý výlet, z ktorého ešte Česi bežkali dole na objednaný wellnes tesne po dvanástej. Nejaká rodina stíhala trhať chránenú kvetenu, do Tatier sa nechodí škriepiť, ani náhodou, no dakedy sa musí človek premáhať v šoku, a ako bývalému botanikovi mi prišiel pohľad na venček z tatranských kvietkov a na batoh plný zvončekov za ťažší než dvesto prasníc v aréne.

Úplne super je, že na márnivosť človek ani nepomyslí. Recykluje sa na krásny prílet orlov na Kôprovský štít, z Poľska, Čiech, Bratislavy, Maďarska… vymieňajú si správy, napríklad, že Kriváň je väčšia pohoda než Rysy, a potom vrtko odletia svojím smerom… Takú duchovnú eleganciu som zažila iba na Ďumbieri.

Alebo sa márnivosť dokonale premení na boj o život (a potom, že prečo ma irituje polemizovanie nad farbou závesov, vzorom šiat, presolenou polievkou a pod.). Niežeby som bola hľadačom extrémnych situácií, no sem-tam sa mi podarí trafiť do čiernej diery a ledva z nej vytiahnem pozostatky mojich anti častíc… Kriváň pekelne pokrivil moje ambície a neraz som si myslela, že už-už sa končí… Pod vplyvom strachu som si opakovala: „Nepozerám sa, nepozerám sa, nepozerám sa…“ Oči som však otvorené musela mať, inak by som so sebou zniesla do žľabu trebárs sotva desaťročné decko aj s jeho šibnutou matkou. Rodičia – zanietení turisti berúci batoľatá do vysokých nadmorských výšok, nehnevajte sa, ale vy ste homo shitheads. I ja som si pomyslela pri krivánskom kríži, že sto razy vyjdem na Rysy, ale sem nikdy viac. Ani som si neodgrgla, dokým som nezišla aspoň po prvé označené rázcestie. Nebeské blesky odchádzali nevedno kam, každý si šiel svojou cestou, niekto si to strihal viac samovražednou roklinou a ochotne sa blížil k zlyhaniu ľudského faktora. Pre bezohľadných kreténov, čo dupú a stiahnu so sebou kamennú lavínu, som našťastie vyviazla len s dvojdňovým fľakom na priehlavku. Aj také sa stáva. Kriváň mi však dožičil konečne to, čo som furt ospevovala: mliečny expres prešiel cez trasu a napila som sa z oblakov! Z toho som kašľala ešte vo vlaku a tak nabudúce už nebudem toľko piť. Navyše, ako som vravela, že šlo o boj o život, vtedy sa ľudia zbližujú, naozaj som tam spoznala Janku zo Zlína, Kiku a jej tatka z Bratislavy. K tomu párik veselých fotografistov. Kriváň bola adrenalínová bomba a Predné Solisko nesmierne pokojný výlet, hoci pre deti celkom náročný, rodičia sa už s nimi nemohli baviť v angličtine ako cestou na Popradské pleso. Jediným adrenalínom bol telefonát od kamaráta, ktorý práve vychádzal na Východnú Vysokú. Bolo to nezabudnuteľné, videla som ho z Chaty pod Soliskom a on mieril na Sliezsky dom. Paráda, ako keď som v sedem a pol miliónovom Londýne stretla spolužiačku v parku. Kto by v takýchto okamihoch myslel na márnivosť, keď je dávno prekonaná a vodopád Skok ju už zaplavil?

Fantázia, vravím si, a ľudia okolo sa usmejú. Našťastie, už nemám perník na zuboch. Dívam sa na tatranský fenomén očami mnohých, zdieľam s nimi všetko, nepotrebujem mať nijaké blízke oči, aby som sa dívala na krásu. Veď mám dosť ľudí na okolí, všetci tí ľudia mi pomôžu! Celý tatranský svet mi patrí, je to moja predstava! A ja už dobre poznám, že keď sa človek sám od seba skutočne skrze svoju povahu pokúša vracať do prírody, je to dobromyseľný človek. Presne tak to funguje, ľudia sú milí a rovnako sa nadchnú. Super! Aspoň vo Vysokých Tatrách si ešte trochu užijeme v dokonalej ilúzii, kde sme pánmi času a priestoru.

Na Kôprovskom štíte:

„Ty si tu sama?“

„Ta ne?“

„Fíha.“

„Ale bola som už na Rysoch, poznám kus trasy. Vedela som, do čoho idem.“

„Čo? Teraz si bola na Rysoch?“

Necítim sa byť väčším bláznom, než tí, čo chodia po nevyznačených terénoch alebo na opustené miesta. Myslím, že keby som bola na Kriváni s niekým, prepuknem v plač, zlostím sa, lebo by ma mal kto počúvať, takto som však bola odkázaná na seba a musela som sa na seba spoľahnúť. To je dobre, veľmi dobre, presne o tom je život! Spoločnosť je gro a úplne najúžasnejšie je byť s človekom, s ktorým sa veľa nasmejete, nie je náročným detailistom, zo skúseností dokáže rozhodnúť dobre a povzbudí ísť ďalej. Úplne najdôležitejšie je, že v ňom žije predpoklad dobrodružného ducha, čo poháňa, napokon sama som prehovárala kamaráta, aby sme vyšli až na Rysy.

Momentálne ma čaká Slavkovský štít, trasu viacerí odobrili, navyše teraz pôjdem s niekým. Možno si pridám ako bonus niečo namiesto Východnej, ktorá je údajne ťažšia než Kriváň. Tatranská túrapia pokračuje, no do konca septembra sa brány zavrú pre počasie. Ak to však bude pokračovať takto, hádam si túto záľubu, formovanie márnivosti do znesiteľných zážitkov, prenesiem do ďalšieho roka a opäť si prečistím pľúca, srdce, mozog i dušu. Od rozmarov a vášní, pán Nietzsche. Stretnem úžasných ľudí z rôznych končín, ktorí so mnou budú zdieľať tatranskú panorámu.

Venujem všetkým ľuďom, ktorí prežili niečo podobné