„S Romanovovcami sa viaže veľa slávnych stránok ruských dejín. No zároveň je ich meno spojené s jednou z najtrpkejších príučiek pre budúcnosť.“ Boris Jeľcin
Krátka recenzia knihy
Publikácií o Romanovovcoch je veľké množstvo a v tomto roku prišla do kníhkupectiev kniha od autora Simona S. Montefioreho. Ponúka ucelený prehľad o dejinách Ruska cez panovníkov, no knihu vyzdvihujem predovšetkým v autorovej snahe zostať objektívnym a predostrieť iba súbor udalostí tak, ako sa stali. Jeho snaha viac vystihnúť beletrizovanými pokusmi niektoré udalosti pôsobia sterilne. Domnievam sa, že aj v humanitných vedách je sterilita žiaduca z dôvodu čitateľových možností zamyslieť sa, nechať mu priestor na vlastné úvahy, a je ťažké sa naučiť uvažovať o dejinách nestranne. (Prílišná zaujatosť a subjektivita je škodlivá a otravná, čoho je príkladom pofidérna kniha o vojenskom géniovi Napoleonovi od britského historika P. Johnsona.) Knihu povyšujú ďalšie skvelé okolnosti: bohatý zoznam použitej literatúry, recenzia odborníkov váženej akademickej obce, ktorí sa špecifikujú na konkrétne storočia vlády Romanovovcov, rozhovory s členmi rodiny a to najdôležitejšie nakoniec – čas -, je to pätnásť rokov zbierania, hľadania informácií a rozhovorov. Aj keď som dve knižky prečítala o nich, je príjemné zistiť, že sa tento autor naozaj zodpovedne postavil k obsiahlemu príbehu Romanovovcov.
Kniha sa nám stáva bližšia nekonečným množstvom drobností, pri ktorých najskôr ustrnieme s vycivenou tvárou (za čias imperátorky a módnej tyranky Jelizavety, dcéry Petra I. Veľkého, nikto na dvore nesmel nosiť ružovú farbu, ktorú milovala, inak ho postihol krutý trest). Dobrým nápadom autora bol popis ľudských vlastností panovníkov a ostatných, čím sa postavy stavali reálnejšími. Aj keď sa mnohé z vlastností opakovali, už to bolo šperkujúcim nevyhnutným pravidlom, že jednookého 66 ročného Kutuzovova autor predstavil ako starého, konzervatívneho, duchaplného, mimoriadne opatrného, múdreho, vyrovnaného, prešibaného generála, inak by sme si nemohli vysvetliť, prečo v 35 rokoch plešatejúci, tučnejúci, slabý taktik a imperátor Alexander I. ho vyslal do Moskvy. Že ho k tomu podporovala Alexandrova sestra Katiš a Kutuzovovi priaznivci, ktorí hlasovali jednotne, je pekná informácia, ale suchopárna. Na všetku tú plytkú jedovatosť dejín autor nasypal primerané množstvo korenín. Čosi z toho (áno, práve z toho, pri čom som ustrnula a civela… na poster Václava Havela) vyberám do ďalších textov.
Musím dodať, že najčastejšie mi celý príbeh prišiel ako zlý vtip (zlé ľudstvo), ale čo ma nesmierne vzalo, boli dva okamihy v dejinách, a to zabitie prvorodeného syna Alexeja Petrom I. Veľkým a vzťahy Kutuzova s Alexandrom I a Alexandra I. s Napoleonom. Samozrejme, dojalo ma, že prvým a posledným panovníkom je človek s mojím menom v mužskom znení. Koho by to nedojalo. Aspoň trošku.
(pokračovanie)
Celá debata | RSS tejto debaty