zipporah

„Nelituju toho pokusu.“

„Já taky ne, ale ztratil jsi něco, co jsi předtím měl. Měl jsi úsměv…“

„Prázdný úsměv pitomce.“

„Ne, vřelý, opravdový úsměv, protože jsi chtěl, aby tě lidi měli rádi.“

„A oni mi dělali psí kusy a vysmívali se mi.“

„Ano, ale i když si nechápal, proč se smějí, vycítil jsi, že když se na tebe dokážou smát, mohli by tě mít rádi. A ty jsi chtěl, aby tě měli rádi. Choval ses jak dítě, a když jsi byl s nimi, smál ses dokonce i sám sobě.“

(D. Keyes, Růže pro Algernon)

Pri čítaní príbehu o Charliem, podrobujúceho sa operácii mozgu, aby sa stal chytrým, každému čitateľovi sa môže premietnuť všeličo z vlastného života: udalosti, ľudia, vety, filozofia pojmu… Je tu voľný priestor pre vlastné vnútorné monológy, ktoré prebiehajú paralelne s Charlieho novým životom. To znamená, že istým spôsobom sme si každý viac či menej prežili z toho, čo Charlie Gordon. A od začiatku života sme často boli ako myška Algernon, hrdinka laboratória pána profesora Nemura, ktorý neznáša, keď sa mu niekto vysmieva.

Aj mne prebehlo kadečo hlavou, z udalostí skúsenosti nadobudnuté z centra a škôl pre mentálne postihnutých ľudí, časy opatrovania seniorov po príchode Charlieho do strediska, kam ho chceli kedysi „odložiť“ navždy.

„Kus sebe sama? Co tím myslíte?“

„Je spousta lidí, kteří ústavu darují peníze nebo materiál, ale málokdo dá svůj čas a náklonnost. Tak to myslím.“

Takto sa mi vybavujú spomienky, ako kus zo seba dávajú viacerí zamestnanci autistického centra v Košiciach, za čo som im dodnes vďačná a rada sledujem, koľko času a náklonnosti im venujú. Je úľavou poznať, že sú na správnom mieste, kde deti potrebujú takýchto ľudí. Nezabúdam však na obetavých a vďačných rodičov, presný opak Charlieho matky. Fakt, že inteligencia dokáže ľudí odcudziť, vzdialiť ich od seba som poznala tiež. Ozajstná dráma, ktorú môže vyvolať „inteligencia“, je v slze zahanbeného človeka, ktorého nechajú ležať vo vlastných výkaloch a tmavých pivničných zákutiach. Je to matka, nad ktorou sa skláňa syn s titulom a bez problémov po nej kričí a hreší na ňu, hoci pri nich stoja dvaja cudzí svedkovia. Inteligencia, ktorá prahne po poznaní a udupáva emocionálny intelekt, to je Jean J. Roussseau a jeho vyrovnávanie sa s nedostatkom zodpovednosti voči vlastným deťom v knihe Emil alebo O výchove.

Byť inteligentným zase nie je také zlé. Napadol mi skvelý Umberto Eco či môj blízky človek, obaja chodiace encyklopédie alebo po novom „google“. S užším, no o to vynikajúcejším a precíznejším profilom vedomostí Irwin Yalom z oblasti psychoterapie je knižným liečivom už zrejme pre milióny ľudí na celom svete. Všetci a ešte viac si akosi na ceste hľadania poznania uvedomili to, čo Charlie, a na čo by sme mali veľmi, ale veľmi dbať, aby sme sa nedostali do roly pána Rajského, ktorý 37 rokov života beží za poznaním, umením, ale stráca všetky slová nad kúzelne živou babičkou (I. Gončarov, Úšust):

„Genialita v tobě zničila víru ve svět i v ostatní lidi.“

„To není tak docela pravda. Ale poučil jsem se, že sama inteligencie skoro nic neznamená… Já ale už vím, že jednu věc přehlížíte: inteligence a vzdělání, které nekultivuje lidský cit, nestojí za nic… Inteligence zbavená schopnosti dávat a přijímat cit vede k mentálnímu a morálnímu zhroucení, k neuróze, možná i k psychóze…“

Pred pár rokmi som v jeden deň odišla od mojej tety Babiky zo strediska a na zastávke som sa rozrevala. Vtedy som celkom nechápala príčiny, ale vedela som, že to nebude pre ňu, skôr pre situácie prežívané na novom mieste. Postupne ma oberali o život. Často som sa zosypala pred ľuďmi, no nikdy až dodnes som nezabudla, prečo som sa vtedy na zastávke rozplakala. Či mi bolo smutno zo samoty, či z toho, čo sa deje v práci? Žiadna odpoveď ma neuspokojila. Po dvoch rokoch som sa opäť rozrevala, ale už to malo jasnú príčinu, Babike bilo na poplach a nereagovala na mňa. Absolútne nepoznaný a nový dojem, ktorý som si niesla ťažko. Tie dva náreky mali čosi spoločné, čo som si pripomenula pri čítaní Růže pro Algernon.

Babika bola odjakživa trochu iná, cítila som to už ako decko. Veľa sa smiala, mocne prejavovala radosť nad každým mojím príchodom. To bola, dovolím si povedať, bezkonkurenčná radosť. Jediný deň, kedy sme sa vykotúľali na vozíku do sveta na skusy po obchodnom centre je top deň v mojom živote. Má takú auru asi ako Jeden deň Ivana Denisoviča, stálo by za to spísať tento deň. Písanie mi už ale nejde s takou chuťou ako kedysi. A nechuť skúsený čitateľ pozná😊 Čosi sa z nej určite nalepilo na mňa už v detstve, rozhodne som po nej zdedila ten prejav radosti, keď vidím niekoho, koho mám rada. Keď mám momentky zvýšeného radostného pocitu, prejav mám vpečatený od nej. Som všímavý človek a poznám dobre ten pocit, keď sa teším a „inteligentní“ ľudia si okolo mňa vymieňajú pohľady pre moje reakcie. Sú jednoducho chytrí. A ja hlúpa, že som v spoločnosti takýchto chytrých ľudí. Bolo by lepšie, keby sa smiali zo mňa. Ale nedozreli ani na skutočné priateľstvá. Azda aj oni prispeli v mojom živote k tomu, čo sa dialo so mnou posledné roky, ale je to pochopiteľne aj moja chyba, že som to dopustila. Tým sa vraciam k príčinám mojich dvoch nárekov a môjmu obľúbenému spisovateľovi Gogoľovi, ktorý upozorňuje na silu smiechu a že väčšina z nás sa bojí práve výsmechu. Výsmech nie je správny, ale smiech a úsmev áno. Skrátka, nedokázala som s Babikou zdieľať náš smiech a pobavené/vydarené dialógy. Malo to iskru, šťavu, parádu a všetko, čo je treba k zdravému smiechu. A prečo som nemohla s ňou zdieľať smiech? Pre pár inteligentných, chytrých ľudí. To je skutočná príčina. Nie návrat do starých dobrých časov, ale tu v prítomnosti sa dokázať usmiať a smiať s Babikou. A prečo ten druhý nárek? Pravdaže, nevnímala ma. Čo ma ale poriadne dorazilo a duša mi zostarla o pol storočia, v posledných okamihoch, vo veľmi bolestivých okamihoch stojím nad mojou ležiacou a trápiacou sa Babikou, na moment možno kratší ako sekunda ma spoznáva a reaguje tak ako kedysi. Nepovie nič, pretože už nehovorí, ale jej telo sa rozhýbe v radosti, že ma vidí a posledný krát počujem od nej typické zachechtanie, ktorému rozumiem iba ja a pre takéto porozumenie je život znesiteľným.

PS prosim povjeste prof Nemurovy ať se tolyk nesteká gdyš se mu lidi smnějou a pak bude mít víc přítel. Je lechkí mít přátelé gdyš človjek nechá lidi ať semu smnějou. Kam du budu mít zpoustu přítel. Charlie Gordon

Keď sa otvoria cintoríny, myslím, že pôjdem zaniesť ruže pre moju milú Babiku.