Založ si blog

Obchôdzka duše

Neviem, ako inak poďakovať lune5, iba blogom… Nezabúdam byť vďačná aj viacerým ďalším z minulosti, ktorí ma vždy podporovali v písaní už len tým, že sa zaujímali o moju najmilšiu, najbližšiu a najosobnejšiu stránku života. Písanie. Ktoré ide ruka v ruke s čítaním. Všetko má svoje pre a proti. Táto stránka života ma zbavila možnosti žiť skutočný život, je to daň, ktorú som bola ochotná pred 15 rokmi bezhlavo zaplatiť, dodnes si pamätám, ako som sa zviezla na koberec a v horkých slzách si vybrala cestu svojho života. Boli to čudné slzy s nejasnými výsledkami, ale istotou, že písať a mať vzťah je nereálne. Moje slzy si vybrali cestu, na ktorej nemohol existovať po mojom boku človek, ktorý by ma po takej ceste sprevádzal. Jednoducho som ho nestretla. Nepoznala som človeka, ktorý by porozumel môjmu motívu ustavične niečo informačné získavať, zapisovať, zdieľať, napokon… ako grafomaniak spracovávať do svojho vlastného, starostlivo vytváraného sveta. A ten mi vlastne začal stačiť k životu.

Vždy som s úžasom hľadela a hľadím na ľudí, ktorí si dokázali svoje svety vyšiť v nejakom konkrétnom druhu umení, a tým prvým človekom bol pre mňa George Lucas, neskôr Tolkien, Rowlingová či Sapkowski. Áno, mala som nezvyčajné ciele vďaka týmto ľuďom a viedla som urputný boj, prerušovaný, stále nekončiaci napriek neúspechom. Vždy je nádej, dôkazom je pre mňa absolútny génius v literatúre, Umberto Eco, ktorý vydal svoj prvý špičkový (v zmysle dokonale prepracovaný) román dávno po 40tke (Meno ruže). Čítala som si rôzne filozofické smery skrze jeden predmet, keď som natrafila na ten najčarovnejší a mojej duši najbližší v jednoduchých slovách Arthura Schopenhauera: Svet ako vôľa a predstava. Dá sa povedať, že Kantova a Schopenhauerova filozofia ma výrazne ovplyvnila v tvorbe a procese poznávania. Myslím, že po prečítaní Schopenhaurovej základnej myšlienky prišiel ten okamih v mojom živote, ktorý dáva zimomriavky a do ruky kompas s jasným cieľom. A mojím bolo vytvoriť nie jeden svet, ani jeden vesmír, ako som pôvodne zamýšľala pod vplyvom Georgea Lucasa. Prečítala som si niečo o výskume Andrea Lindeho a bolo jasné, že v mojej predstave bude existovať veľa, veľmi veľa vesmírov. Mandelbrotov fraktalizmus ma ubezpečil, že opakovanie je matka múdrosti… Tento vtip už pochopí iba znalec Mandelbrota, ale hádam aspoň jedného človeka som týmto pobavila; s humorom som prakticky vyrástla, je to zvláštne, ale Roháča som čítala s veľkou chuťou (a to naozaj každý vtip!) zrejme hneď po tom, ako som sa naučila čítať, teda nejaké prvé roky života na základnej škole. A veľmi dobre som tým vtipom rozumela. Vyhľadávala som ich. Mám pocit, že ma učili rozmýšľať; bola to akási skúška, či porozumiem textu a podám adekvátnu reakciu. Možno preto mi zostala taká vlastnosť, že v humornom písaní som „doma“, zatiaľ čo môžem ďakovať bohom, Bohu a všetkým svätým, že viem vysúkať zo seba aspoň tri vtipy, ktoré som sa neviem prečo, naučila naspamäť, sú staré a otravujem s tým každého napríklad na turistike.

Kým Lindeho výskum paralelných vesmírov ma ubezpečil, že je v poriadku vystúpiť z komfortnej zóny, rozšíriť Lucasov priestor na multivesmírnosť, Mandelbrot mi poskytol štruktúru príbehu. Neviem, prečo som musela stále tú latku posúvať ďalej, očividná črta mojej povahy. Nesie to skrátka čoraz väčšie komplikácie, ktoré možno aspoň niekto viac empatický pochopí, prečo napokon nie je možné žiť skutočný život (mať napríklad vzťah) a pri tom tvoriť nové svety. Štúdium kozmologicky orientovaných kníh ale nestačil. Fantázia nevzniká z ničoho. Potrebu ísť jedným smerom pohltila potreba ísť všetkými smermi a písanie príbehu to spĺňalo. Uvedomila som si, že na vytvorenie svetov je nutné sledovať všetko, čo ho tvorí napríklad v tom našom ľudskom svete, z ktorého pochádzam. Skoro by som na to zabudla pri svojich ambíciách. Preto som začala študovať architektúru, náboženstvá (dokonca samotný Starý Zákon), filozofiu, psychológiu, sociologicky orientované knihy, masmédiá, nevynechávajúc beletriu, popri tom som natrafila na úžasnú knihu od kolektívu slovenských autorov na čele s Dušanom Magdolenom, ktorá predstavuje unikátnu medziodborovú zbierku príspevkov od fyzikov, biológov, historikov, jazykovedcov, informatikov; napokon všetko začína a končí pri filozofii (s náboženskou bodkou). Mala som dobre našliapnuté, výhodných 5 rokov štúdia vedeckého smeru mi pomohlo vystúpiť opäť z komfortnej zóny, Kant ma poučil o princípoch antropologizmu, Hammond a Foucault mi objasnili pár kľúčových vecí, a takto som si  pestovala v sebe objektivitu v poznávaní. Dá sa povedať, že iba históriu, jazyk a matematiku som vynechala v tých časoch, pokiaľ nerátam matematiku v knihách o vesmíre, čase a priestore. Čítať si čokoľvek od jazykovedca znamenalo globálne otepľovanie mozgových buniek, kým sa neroztopia do neurčitých vĺn a nevyplavia v slzách zúfalstva a pochybností, či vôbec mám nejaké IQ, alebo skutočne nerozumiem napísanému textu. História, to sú dejiny peňazí, moci, živočíšnych pudov (jesť, piť, rozmnožovať sa), predstavujú piliere našich dejín. Akosi mi bolo jasné, že tieto historické reálie ma nijako neinšpirujú, prirodzené javy ako vojna, zabíjanie, dedičstvo, pokrok pre živočíšne pudy, to sa dá vymýšľať pre nové svety aj bez štúdia našich dejín. A tak som postupne mohla obaľovať svoje najobľúbenejšie a mne srdcu najbližšie zákony človečenstva, ktoré nás oddeľujú od zvieracej ríše (pre niekoho aj rastlinnej, aby som dodržala súčasné trendy cítenia sa byť niekým iným ako človekom), a o ktorých ma poučili dve najmilovanejšie osoby: súcit a svedomie. Mojim jediným motívom bolo teda získavať dôležité informácie, obsiahnuť čo najviac z nášho budovaného sveta, toho sveta, ktorý nás obklopuje, aby som mohla budovať tie nové, v ktorom sa môžem naplno venovať našim dvom ľudským zákonom a o ktorých „spieva“ napríklad aj Immanuel Kant či Arthur Schopenhauer. Keďže ľudský svet ma neraz sklamal už v malom veku ako asi každého z nás v nejakom takom onakvom veku, vedela som, že v mojom svete nedám priestor ľudskému svetu a vystúpim z neho čo najskôr. Napriek tomu, mám rada ľudí, takže nie, úplne som neobišla náš svet a dokonca som si v tomto smere sakramentsky vyhodila z kopýtka (ale v inom svete), čo ocenila aj moja najbližšia priateľka, ktorá ma už, bohužiaľ, opustila. Prvá čitateľka najdôležitejšieho príbehu môjho života.

Keď som už takmer aj mohla zožať úspech, nastal skrat, nasledovalo zlyhanie. Povedala som si, dobre, v poriadku, dokončím radšej svoju prvotinu, v ktorej aplikujem všetky svoje vedomosti a city k prírode. Dokonca príbehy, ktoré sa reálne stali. Nestačilo to. Príliš nekomerčné, bol verdikt. Dobre, ja to nevzdám, mnohovesmírny epos môže ešte počkať, spíšem komerčne vlastné skúsenosti z obdobia 4 rokov po vysokej škole a použijem absurdný humor ako Joseph Heller. Neviem, kto vymyslel slovné spojenie „edičný plán“, ale mohol by vymyslieť lepšie znejúcu výhovorku. Tak moje pisateľské predohry nevyšli. No dobre. V časoch, keď mi odišla moja kamarátka a jediná čitateľka, spätne som sa vrátila k Zaklínačovi, ku ktorému ma dostala práve ona. Zaklínač začína poviedkami, v ktorých sa čitateľ zoznamuje s postavami budúceho príbehu. Skúsim to aj ja? Pár poviedok mám, zatiaľ raz odoslaných do českého vydavateľstva. Posunuli ma na webovú stránku. Tu niekde som to stopla pre prózu života a ďalej je teraz a budúcnosť. Pýtam sa samej seba, čo mám robiť?! Začala som pracovať na knihe s najaktuálnejšou témou tohto sveta, nadčasovou, ktorej sa venujem po vedeckej stránke, nádorové ochorenia. Všetko nateraz mlčky stojí ako kameň na cintoríne.

Časopriestor má niekedy krutý zmysel pre humor. Alebo tú krutosť mu pripisujeme my, ľudia s motívmi. Bez motívov je človek v mladom veku iba živou mŕtvolou, v starom veku sa pripravuje na svoj koniec, uskutočňuje mentálnu aj fyzickú pitvu svojho vlastného ja a sú dve veci, ktoré potrebuje: pokoj a vypočutie. Časopriestor kašle na nás. Kašle na môj úžas z toho, čo pre mňa pripravil na ďalšie dni, možno týždne i mesiace a roky. Och, ako ja len milujem Čas! Až tak, že som sa aj jemu obetovala a skúmala ho z toľkých uhlov, až som schytala doživotnú časytídu, akou trpí možno Carlo Rovelli.

Nie vždy to bolo a je len o písaní, ale tiež o predstavách, že moja spriaznená duša je príliš zaujatá sebou, svojim spôsobom života, aby ma zbadala. Pozbierala všetky moje Shakespearove masky, pretože muži a ženy sú veľkí hráči, to vieme, platné akože je tento svet starý a nikdy nesklame, lebo kto nie je hráčom, hrá už len rolu klamára a mal by si prečítať Hamleta + Ako sa ľudia hrajú (Eric Berne). Túžila som, aby táto spriaznená duša našla moje pravé ja, bezpodmienečne, nezištne ho mala rada, napokon vždy po vstupe do miestnosti by sa tešila z môjho vlastného ja… Jednoducho, urobila by iba to, čoho som sama schopná ja k nej. Podľa všetkého je to naopak, potrestala som samu seba vlastným pričinením, cieľom vlastnej dlhoročnej pitvy v podobe písania, možno preto dnes nedovoľujem nikomu, aby trestal mňa. Ani kapitalizmu a jeho obetiam (vyplazujem jazyk a vďačím za to, že som z chudobných pomerov). Stálo vôbec za to, venovať sa písaniu, keď dnes netuším, či ten talent skutočne bol, je? Mám sa podľa rady mojej drahej, najdrahšej už dávno mŕtvej osoby N. V. Gogoľa obzrieť do minulosti, otvoriť súbory a čítať svoje životné dielo dnes? To dielo, pre ktoré som obetovala viac než desať rokov života? Dielo, v ktorom som spoznávala aj svoje skutočné ja. A zostala hluchá, slepá voči životu tam vonku. Vytvorenie vlastného sveta, v ktorom figuruje iba päť ľudí a len v nich je skutočné moje ja. Šiesta neľudská postava, na ktorú budem vždy hrdá, je jedinečná, pretože súcit a svedomie je vždy jedinečným javom a dáva zimomriavky, slzy, úsmev, všetku emóciu sveta. O tom vie svoje Dostojevskij, najväčší znalec, patológ, chirurg, operátor svedomia a sv. František, žijúci opravdivou láskou-súcitom k človeku. Ktorá z tých šiestich postáv má zo mňa najviac? Pretože každá literárna postava má kúsok z charakteru samotného autora. Netvrdím, že Števo Kráľ má sklony zabíjať, ale bude pravdou, že mu imponuje psychológia zločincov a ľudský strach. Každá táto postava bola čohosi schopná, čoho som schopná aj ja. Pre mňa aj tak bude najväčším víťazstvom ten, ktorý je nositeľom súcitu a svedomia, ale… Ale tieto zákony nemajú významné miesto vo vzťahu. Častokrát. A vždy, ak je o živočíšnych pudoch. Teraz je podstatné to, čomu dám prednosť, ktorá z tých kľúčových postáv, každá je iná, sa vo mne prevalí. Jedna je spojená s výbušnosťou, pýchou a drzosťou, druhá (a hlavná postava) s infantilnosťou a otravnou zhovorčivosťou, priam fyzickým kontaktom, sebecké dieťa kričiace „som tu, ľúbte ma!“, ktoré urobí pre trochu lásky čokoľvek, aby ho ľúbili, tretia smrteľne chorá už bez aj toho jediného priania vyzdravieť, vzdávajúca sa dobrovoľne života, chladnokrvná, no pomaly sa prebúdzajúca z letargie pre jedinú osobu v živote, hotová Šípová Ruženka, štvrtá postava, ktorú som chcela vyprofilovať možno naozaj na základe predstáv mojej nebohej kamarátky, a ak sa mi to podarilo, potom rozumiem, prečo pre mňa toľko znamenala moja kamarátka a čosi nás spájalo. Napokon piata postava, ktorá sa zdá byť vášnivou, živočíšnou, rebelujúcou, hulvátskou, no je schopná preraziť všetky vesmíry, spriateliť sa s nepriateľmi, zotročiť sa, uzatvoriť pakty so súcitom aj svedomím, opakovane trpieť, a to všetko len pre lásku, priateľstvo, oddanosť k jedinej osobe na svete, o ktorú prišla. Pre jej odpustenie za napáchané hriechy, za svoje vlastné nepokojné a večne znepokojené ja. Dejiny ľudstva znepokojujú.

Napriek tomu, že sú moje vlastnosti rozložené v piatich ľuďoch, zostávajú, verím tomu, hodnoverné vo svojich vlastných postojoch a reakciách v daných situáciách, pretože bolo dôležité im ponechať slobodu v správaní a nechať ich kráčať vlastnou cestou, som napokon rada, že sa mi vymkli spod kontroly a začali skutočne žiť svoje vlastné príbehy; toto nebolo jednoduché pre mňa, vyžadovalo si to maximálne odosobnenie sa a rozsiahle štúdium psychológie osobnosti, vďaka ktorému som sa stretla často s názorom, že som mala ísť študovať čosi iné ako biológiu. Neľutujem ale svoj odbor, hoci chémia mi dosť imponuje.

Kedysi som začala písať príbeh o dvoch ľuďoch, ktorí sa roky rokúce obchádzali, kým sa napokon našli. Nedokončené. Predsa len odo mňa ženský román nezíde, ako mi bolo raz radené. Neviem, čo však ďalej, ale viem jedno: mám v sebe zmätok, a rozmýšľam, ktorá z mojich postáv vo mne nakoniec zvíťazí. Či to, o čom som bola presvedčená pred 15 rokmi, bude pokračovať. Beztak musím ukončiť tento smutný blog mojimi troma vtipmi, ktoré venujem lune5 a ďakujem jej za názory. Najbližšie si posvietim na príbeh Hugovej dcéry.

„Sú tri typy ľudí; tí, ktorí vedia rátať a tí, ktorí nevedia.“

„Mám rada šach,“ vravím raz informatikovi a on mi odpovedá: „Ja ani nie, má slabú grafiku.“

„Drahý, zajtra oslávime 25 rokov výročia manželstva.“

„Naozaj? Tak počkajme ešte 5 rokov a oslávime tridsaťročnú vojnu.“

Predstaviteľovi tzv. existenciálnej psychoterapie, Irvinovi D. Yalomovi

13.06.2024

„Viete, že Mojžiš dokázal premiestňovať vodu rukou. Predstavujem si, ako sa masy vôd v oceáne podobne rozostupujú na začiatku môjho života. Kráčam po dne, hoci neviem k akému cieľu. Dôležité je pre mňa to, aby som kráčala. Čas plynie a ja si neskôr uvedomím, že dno sa mi vzdialilo, moja cesta je vyvýšená. Krúžim okolo pätnásteho roku života, rýchlo stúpam [...]

Hanumán ukazuje, ako si budovať dôveru

19.05.2024

Ako sa píše na obálke knihy Rámájana, nesmrteľný príbeh o dobrodružstve, láske a múdrosti je ako nezastaviteľný tok rieky, voda prichádza a odchádza, obmýva brehy, skaly, kamene, napokon nás samých… bez zastavenia. Príbeh Rámu je čosi iné, úplne nové pre čitateľa, ktorý celý život siaha po knihách z majestátnej a hojne pestrej európskej knižnice, [...]

Cestou na Gabrielin pohreb

07.05.2024

Kedysi mi stačilo stáť v dlhom rade dospelých, Prepletávať sa a motať lesom tých nôh, Bolo nás vtedy veľa – deciek vzrušených Pre sladkú zmrzlinu z koruniek troch. Kedysi mi stačila k šťastiu kakaová. Za tri korunky. Túžby, sny, priania a kakaovníky časom ale zrejú, V puberte sa pridružili sériové knihy pre deti a mládež, Moje myšlienky venujem [...]

SR Kuchyňa MO systém záchytný test BAK-12  odovzdanie BAX

Nová éra nadzvukového letectva: Na Záhorie priletia prvé dve stíhačky F-16 (otázky a odpovede)

22.07.2024 18:00

Slovensko podpísalo s USA kontrakt celkovo na štrnásť kusov F-16, zatiaľ prídu dve.

Izrael / Palestína / Západný breh Jordánu /

CNN zdokumentovala brutálny útok izraelských osadníkov na Západnom brehu Jordánu

22.07.2024 17:46

K útoku došlo niekoľko dní po tom, čo Medzinárodný súdny dvor rozhodol, že 57 rokov trvajúca okupácia palestínskych území Izraelom je nezákonná.

Yvette Cooperová, labouristi, Británia

Nová britská ministerka ruší program konzervatívcov o deportáciách migrantov

22.07.2024 17:24

Plány konzervatívcov počítali s tým, že Rwanda bude za milióny libier prijímať migrantov z rôznych krajín zadržaných po nelegálnom príchode do Británie.

Šéfka Tajnej služby USA Kimberly Cheatleová

Atentát na Trumpa bol najväčším zlyhaním za desaťročia, povedala šéfka Tajnej služby

22.07.2024 17:05, aktualizované: 17:29

Pred jedným z výborov americkej Snemovne reprezentantov to uviedla šéfka služby Kimberly Cheatleová.