zipporah

„Viete, že Mojžiš dokázal premiestňovať vodu rukou. Predstavujem si, ako sa masy vôd v oceáne podobne rozostupujú na začiatku môjho života. Kráčam po dne, hoci neviem k akému cieľu. Dôležité je pre mňa to, aby som kráčala. Čas plynie a ja si neskôr uvedomím, že dno sa mi vzdialilo, moja cesta je vyvýšená. Krúžim okolo pätnásteho roku života, rýchlo stúpam v nadmorskej výške. Cesta sa zanáša kameňmi a pieskom, ktoré nemôžu steny oceánu rozpustiť ako všetky moje doterajšie dobré zážitky. Oceán ich môže časom ozdobiť koralmi, machmi. Kritické myslenie ma strháva a fantázia mi nedá pokoj vo dne a v noci ma kolíše pred spánkom. Moje mladé telo trpí v mukách poznania a fantázie už v šestnástich rokoch za letných horúčav; keď tam vonku ľudia prežívajú lásky a sklamania, ja vtedy žijem Hamletom a prepisujem si ho celého do vlastného zošita. Prepisujem si dramatickú verziu Biblie medziľudských vzťahov. Ľudských motívov. Života takého, aký je, v celej nahote, ktorú Shakespeare podal v takej forme, aká je súdená každému z nás. Vo forme hry.“

Blog venujem významnému americkému psychiatrovi Irvinovi Davidovi Yalomovi, ktorý dnes oslavuje 93. narodeniny. Preslávil sa literárnou tvorbou, ktorá si už získala pozornosť mnohých opustených, ale aj viac šťastnejších duší vo svete. Ak poznáte Yalomove vrcholné trio kníh, kde sa filozofia snúbi s psychoterapiou, konštrukcia blogu nie je náhodná. Prečítala som množstvo kníh z psychológie a jej dvoch odnoží (psychoterapia, psychiatria). S psychológmi som prišla do kontaktu. Zaujímala som sa aj o sociológiu, ktorú sa mi podarilo niekoľkokrát v živote zažiť v praxi. Vo víre poznatkov a zážitkov si preto o to viac uvedomujem, že Yalom predstavuje silný fenomén. Jeho knihy vytvárajú genius loci kdekoľvek, kde rozum a srdce čitateľa chcú poznávať seba samých. Podobné účinky majú osobnosti ako Umberto Eco, Victor Hugo alebo Fjodor M. Dostojevskij.

„Moje zlé zážitky, skúsenosti a myšlienky sa menia na rastúcu hromadu a časom pomaly vyplňujú oceánsky pás. Tá cesta mi príde nielen krkolomná, ale aj pre jeden smer a málo priestoru nedostatočná, nudná. Rozhodnem sa plávať, vnorím sa do oceánskej steny s myšlienkou, že som slobodná v myslení a konaní. Môžem smerovať kamkoľvek, stačí iba plávať oceánom. Nevšímam si, že pôvodná cesta vyrástla do ohromnej výšky. Každý ďalší zlý zážitok bude priťahovaný k tomuto dlhému nánosu, ktorý voda zaliala na povrchu a vytvorila tak plytčinu v šírošírom oceáne.“

Dodnes vo mne iskrí dojem stretu s postavou Philipa v knihe Liečba Schopenhauerom. Túžil rovnako ako ja po spoločnosti druhých, žiadal niečo, čo mu ľudia nechceli dať a vlastne ani nemohli – „vtedy som vedel, čo je to osamelosť“. Cesty riešenia dilemy, ako sa priblížiť či dostať do spoločnosti, sa však odlišovali, ale táto postava je rozhodne jedna z najsilnejších, najreálnejších a najzaujímavejších, ktorá sa v knihe vyvíja. V skupinovej terapii sa Philipa jeden z účastníkov Stuart spýta, prečo sa vystavuje tejto terapii, v ktorej vlastne všetci na rozdiel od Philipa bojujú proti izolácii a ich rázcestníkom v boji je prítomný Július vo funkcii psychoterapeuta. V knihe sú všetky postavy autentické pre Yalomovo majstrovstvo písania, ako aj pre jeho bohaté skúsenosti s pacientmi. Philip odpovedá Stuartovi, že každý mysliteľ si svoj život musí nejako zaistiť; nie totiž každý disponuje v živote s nezávislými prostriedkami ako Arthur Schopenhauer.; Philip si vybral filozofické poradenstvo, skupinová skúsenosť bola súčasťou jeho príprav na budúce povolanie. A možno len nechcel, aby jeho svalstvo atrofovalo a jeho vnútorný boj viedli za neho iní alebo farmaká. V knihe Liečba Schopenhauerom sa paralelne odohrávajú dva príbehy, jeden je autobiografiou filozofa, druhou terapeutické sedenia. Kniha je obrátenou verziou Hamleta. Dramatická pitva ľudskej duše sa mení na detailnú pitvu od odborníka. Pretkaná je nádhernými výrokmi mnohých filozofov a Yalomovou obdivuhodnou schopnosťou aplikovať filozofiu Arthura Schopenhauera do praxe. Srdce sa vám miestami zrýchli, rozum rozsvieti a možno vám vypadne slza.

„Medzi úzkosťou a inteligenciou je priama väzba, napísali ste. Plávam, skúmam, žijem vo fantázii a predstavách. Každý dobrý zážitok sa rozpúšťa ako hydroxid draselný, reakcia vytvorí trochu tepla a oceán nie je stále chladný. Zlý zážitok sa však zachová ako chloroform, ktorý je ťažší než voda a nerozpustný. Nejakou silou je zázračne priťahovaný k hromade minulosti, ktorú teraz oceán skrýva. Keď plávam ako bezprizorný človek s fantáziou, niekedy narazím na plytčinu. Ako ma fantázia ovláda, nebolí to až tak, no posledných takmer desať rokov, som ovládaná viac realitou a preto do plytčiny narážam častejšie. Vždy ju nejako preplazím a môžem znovu plávať. Rany na tele však zostávajú, plytčinu tvoria ostré a drsné skaly. Som viac a viac zodratá, pretože plytčina sa rozširuje a stále častejšie na ňu narážam a ťažšie sa z nej dostávam. Vždy sa mi to nejako podarí. No musím vám niečo povedať. Všetkému sa darí do istého času. Vesmír sa rozpína, aby sa znovu vcucal do seba… a reziliencia vekom klesá. Dnes, práve dnes sa vám môžem priznať s úplným pokojom, že sa plazím plytčinou po štyroch, bolestivo sa presúvam, šúcham telo po nemennej minulosti. Nemôžem sa dostať na koniec plytčiny.“

Na migrény je dobré piť veľa kávy. Netreba si však robiť nádeje, že bude pomáhať stále. Nádej je najhoršie zlo a podľa Friedricha Nietzscheho len predlžuje utrpenie. Veril, že si človek môže vytvoriť kódex správania z neviery, novú morálku, nové osvietenie, a toto všetko nahradí povery a túžbu po nadprirodzenosti. Ak nedokáže človek prijať svoju osamelosť, bude druhého využívať ako štít proti samote. Človek sa musí naučiť žiť ako orol – bez publika. Keď Nietzsche plakal je silným príbehom, z ktorého si najväčšmi pamätám problematiku posadnutosti na niečom alebo niekom, čo možno kedykoľvek prehliadnuť, no nazývame to vernosťou. Vznikajú z toho nezmeniteľné predsudky, nezlomné presvedčenia, tradície alebo fyzická a psychická závislosť na druhom človeku. No ľudský duch je budovaný rozhodnutiami a rast je odmena za bolesť.

„Plytčina – to je všetka tá duševná bolesť, ktorá sa mi v živote nahromadila. Traumy, komplexy, úzkosti, smútky, zlyhania – kamenní démoni. Mám predstavu, že ak aj narazím na jej okraj, už nebudem môcť plávať a moje zodraté krvavé telo klesne na oceánske dno. Mám strach, že to bude bolieť, ale ak by to nebolelo, prijala by som to. Arthur Schopenhauer by ma pochopil. Aj vy ma chápete, viem to. Povedzte mi, z čoho má človek čerpať silu, aby pomáhal ako doteraz? Ak stále zostáva sám, hoci už dávno sa naučil žiť ako orol – bez publika –  a napriek tomu je nemilovaným, musí mať niečo, nejaký iný zdroj, z ktorého bude čerpať, aby sa dokázal pohnúť z miesta. Necítite trochu tragédie v tom, že mŕtvolu človeka, ktorý ako lekár viac než polovicu života trávil čas pomáhaním iným, nájdu až po troch dňoch? Čo je s tým svetom tam mimo mňa? Zo sveta tam mimo mňa… práve on ma poslal za vami. Kúsok sveta, kút vo vesmíre, v ktorom som sa našla, duša a úsvit, ktorého farby milujem v skorom ráne, posiela ma za vami. Sám ste písal, že každý potrebuje úsvit, nájsť ho aspoň raz za život, prežiť starý príbeh, príbeh, v ktorom existuje vaše druhé lepšie ja a jediné, čo si prajete, je s ním zotrvať. Toľko som však v živote dosiahla, že ma ten úsvit vysiela zapadnúť za horizont – navštíviť vás. Pochopiteľne, že sa ma to dotklo. Pochopiteľne, že keď sa nemyslí srdcom, myslí sa rozumom. Kiežby, kiežby existoval svet, v ktorom by on povedal – chcem znovu ťa držať za ruku, viesť cestou ako vtedy… spolu ruka v ruke plávať ako vtedy…“

Posledným mohykánom, ktorý volil radšej samotu než dav a Yalom mu venoval svoju pozornosť, je Baruch Spinoza. Kombináciu filozofického Spinozu s nacistickým Alfredom Rosenbergom považujem za jednu z najunikátnejších nápadov vo svete literatúry. Myslím, že príbeh Problém Spinoza bola najväčšia Yalomova výzva skĺbiť čosi, čo ani na druhý pohľad nie sme my, laici, schopní spojiť ani v najodvážnejšej fantázii. A predsa sa mu podarilo vyhotoviť fantastický príbeh, kde sa striedajú životy dvoch ľudí v inom čase a hľadajú sa dôkazy, ktoré by očividnú interferenciu medzi dvoma silami narušili. Bol tu už osamelý jednotlivec túžiaci byť súčasťou spoločnosti (Philip), boli tu už vášne a posadnutosť (Nietzsche), a teraz je to židovská otázka, náboženstvo a antisemitizmus (Baruch a Alfred). Rosenberga približuje Yalom ako ľudskú bytosť, ktorá cíti, má problém nielen so Židmi, ale aj so spánkom, ak je v napätí. Problém, že ho nikto nemiluje. Že nikdy nie je ničoho súčasťou. Spinoza je naopak človek, ktorý si uvedomuje pominuteľnosť príjemných pocitov, keď sme s priateľmi. Lásku máme nechať plynúť a nenechať ju ovplyvniť predstavou lásky, ktorú za ňu môžeme dostať. Medzi Bohom a prírodou Spinoza nevidí rozdiel a rozum si ctí nadovšetko.„Som človek a hnev z urážky, ktorý by ma neprepadol, ak by inak rozumne mienená rada bola adresovaná od hocikoho iného, ma na krátku chvíľu vytrhol z reťazí rozumu. Nanešťastie, nie každý dialóg vedie smerom, akým chceme, a dopadlo to pre mňa najhoršie. Navyše vznikla vo mne výčitka v súvislosti s vami. Preto vám píšem. Nie preto, že ma za vami posiela on. Cesta sebapoznania je nekonečná, ako ste povedali. Nikdy som nepodceňovala ani jednu radu, ktorú ste mi dali vy alebo iný z oblasti psychológie. Mám hordy poznámok, v ktorých hľadám myšlienku, podnet, ako sa dá naučiť žiť s niečím, čo už nikdy nebude. Ako sa vyrovnať so životom na plytčine. -Viem, že nič neviem- je tá studňa, z ktorej pokorní ľudia čerpajú vodu na prežitie a to po celý život. Sme odsúdení naveky hľadať – žiť v pokore. Sme hľadači.“

Irvin Yalom je originálny „génius, ktorý si vytvoril divákov“ – to sú jeho vlastné slová z ďalšej skvelej knihy Lži na pohovke. V bezvýchodiskovej situácii je amuletom terapeuta vzťah medzi ním a klientom, vzťah, ktorý sa ukrýva za slovami a vzťah je srdcom terapie. Také sú aj jeho knihy, cez ktoré si môžete s ním vytvoriť vzťah, pretože ich písal srdcom a vysokým intelektom. Za zmienku stojí útlejšia knižka Všetko trvá krátko (Hovory k sobě), kde je spomínaný Marcus Aurelius. Avšak práve Yalomove tri opísané knihy sa pričinili o nové pravidlá a posun vo svetovej literatúre; Liečba Schopenhauerom, Keď Nietzsche plakal a Problém Spinoza. Pripravte sa na dlhú cestu ľudskou dušou.

(vlastné fotky)

„Emóciu môže poraziť len silnejšia emócia, napísali ste. Ak nateraz nemôžem klesnúť na dno, pritiahnem si fantáziu k sebe na plytčinu. Ako povedal svätý Augustín: sme tým, čo milujeme. Budem písať na plytčine, v izolácii ako naši hrdinovia. O niečom, čo nikdy nebude reálne, iba v mojich predstavách. Svet je výsledkom našej vôle, našich predstáv a priviedol ma k vám náš spoločný záujem o filozofiu Arthura Schopenhauera. Chcem sa však držať vašej techniky, ktorou je hovoriť pravdu. Sľúbiť si, že ak budem písať, opätovne sa vrátim k humoru, ktorý sa mi v poslednom období vytratil v písaní. Nie je to náhodný myšlienkový lapsus. Odjakživa bol humor pre mňa dôležitý, záležalo mi na ňom. Pretože nakoniec z neho vzišiel lepší, dýchateľnejší život.“