zipporah

Blog o výhode jedného zo spôsobov, ako diagnostikovať nádorové ochorenie – tento spôsob sa nazýva fotodynamická diagnostika (photodynamic diagnosis – PDD), ktorá sa uplatňuje pri niektorých nádorových ochoreniach. Používa rôzne zlúčeniny, ktoré sú citlivé na svetlo. Dnes si prečítate o jednej z nich – hypericín, ktorý sa v prírode vyskytuje napríklad v známej rastline so slovenským názvom ľubovník bodkovaný.

Keď poznáme chemickú štruktúru zlúčeniny, môžeme si ju nasyntetizovať, teda vyrobiť v laboratóriách, aby sme neprišli o všetky ľubovníky na tomto svete. Získaný hypericín sa využíva vo fotodynamickej diagnostike (a terapii) pre jeho „labilnosť“ na svetle. V aktívnej forme totiž vyvolá tvorbu kyslíkových radikálov a tie sa už raz dva postarajú o všetky membrány v bunkách vrátane cytoplazmatickej – t. j. dostanú na frak skôr, než poviete „hypericín“. Poďme sa presunúť do tela človeka, presnejšie do ktorejsi končatiny… Výber končatiny nechám na čitateľa.

„Dnes je bašavel v močáku. Migrujeme tam?“

„Čo? V žltých močiaroch? Poďme tam migrovať!“

„Hej!“ skočil krvinkám do reči leukocyt. „Nehovorí sa močák, ani močiar, to je urotelové tkanivo!“ poúčal roztopašné mladé krvinky. Plávali v končatine a rečnili o zábave, ktorá sa údajne pekných pár rokov odohrávala v močovom mechúre.

„Však je piatok, nebuď taký prísny. Sme zvedavé, chceme migráciu!“

„Odkedy je piatok? Vymysleli ste si, že je piatok. A ak by piatok existoval, prečo by si krvinky v piatky nemali zachovať intuíciu. Ešte vám tá zábavka ublíži. Zošaleli ste pre svoju mladosť, máte iba mesiac. Pohybujte sa len v bezpečných vodách…“

„Vodách? Nie v krvi?“

„Pomýlil som sa,“ hlesol leukocyt, ktorý bol inak celkom múdry a osvojil si pamätné výroky nervových buniek z CNS. Ale… „To je staroba. A skúsenosť.“

Mladosť krviniek veľmi rýchlo vycítila sekundový emočný výkyv starého leukocytu nad jeho vekom, čo okamžite využila, začala poskakovať a tu, hľa, mladosť prosíkala skúsenosť: „No a práve, že máme dnes mesiac a je piatok. Piatok naozaj existuje, povedala to nervová bunka z mozgu! A vieš, čo sa vraví: všetky pravdy vychádzajú z mozgu. Radi by sme oslávili naše narodeniny. Prosím, prosím, ujo leukocyt, poďme na diskotéku do močáku!!!“

„Do urotelového tkaniva,“ chytro opravila krvinka krvinku, aby leukocyt videl, že si jeho poučenie v rámci jazykového okienka osvojili.

„Hm. Vy si myslíte, že je to zábava ako lúštenie labyrintov od prstových odtlačkov. Okrem toho, pravda je abstraktná asi ako piatok a všetko je to neuchopiteľné, iba slová, iba jazyk. Joj, čože to stvárate! Netancujte!“ Leukocyt s filozofickými sklonmi mal rád krvinky, pretože bol rád, že môže dozerať na niekoho a ešte byť užitočný na staré jadro. Na chvíľu sa nad sebou a svojou minulosťou zamyslel.

Neprezradil nikdy svojim adoptívnym ratolestiam o svojej pochybnej minulosti… Kedysi pradávno, v preďalekých tkanivách… pred niekoľkými týždňami v močovom mechúre sa nechal podplatiť nádorovou bunkou bunkovými peniazmi (ATP; adenozíntrifosfát, ktorý je zdrojom energie), aby pracoval pre ňu. Hladiny ATP sa mu zvýšili. Lenže po dvoch dňoch ten blázinec, bašavel, za ktorým prahli červené krvinky, nevydržal a utiekol. Nádorové bunky ako Rothschildovci ho naliehavo presviedčali, že by mal robiť pre nich, zvýšia mu energetické imanie. Ešte mal šťastie, že bol filozof a presvedčil sám seba, že genius loci močového mechúra je prisilný a má v sebe čosi démonického. Bol však svedkom, že nie každý okoloidúci člen imunitného systému si zachoval silu (ATP), ktorá učí vkusu (správny výber reakcie imunitného systému), a vkus učí mravnosti (počúvať výrok najvyššieho organizmu menovite Borisa Pasternaka); treba počúvať mocipánov ako CNS, vyššie organizované oddiely ako tkanivá a orgány, a robiť si svoju robotu podľa vydiferencovanej funkcie. Ktorá bunka tomu nerozumie, má si rituálne rozpárať cytoplazmatickú membránu ako mravní Japonci. Harakiri! Ale apoptotické! (apoptóza – programovaná bunková smrť, „samovražda“)

Leukocyt sa po tejto dvojdňovej skúsenosti bál. Odvtedy ustráchane prúdil krvou kade-tade, sem-tam podiškuroval s bunkami v lymfatických uzlinách, čo je nové. Jeho strach súvisel s tým, že kedykoľvek mohol v krvi naďabiť na nádorovú bunku. Už sa povrávalo, že by to bol veľký problém pre všetkých. Zatiaľ však jeho strach nebol opodstatnený, nikto ešte nevidel neželanú návštevu v cievach.

O zábave nádorových buniek v močovom mechúre však kolovali správy v celom tele; drvivá väčšina zodpovedných buniek s dostatočnou silou a vkusom tomu nerozumela. Niektoré bunky však boli posadnuté zvedavosťou. Mladosť je zvedavá a leukocytu by ste sa bunkového jadra nedopátrali mikroskopom, tak sa mu scvrkol, úbožiakovi. Ešte väčšmi zbledol, keď ho krvinky mesiac staré prosíkali o návštevu choromyseľných buniek. Veď videl, že sú to príšerne hlúpe bunky… niektoré drichmali, iné sa obrovskou rýchlosťou delili, alebo hrali šachy, podplácali alebo nemotorne presviedčali zdravé bunky ako rozpačití začínajúci finanční poradcovia, no vôbec inak nepracovali. Bola to karikatúra bunkovej diskotéky bez prítomnosti bezpečnostnej služby. Keď zopár nádorových buniek začalo kričať na susedné normálne bunky známy výrok J. J. Rousseaua Toto je moje!, úbohé susedky sa nechali utláčať, biť, fackať, cúvať, podpaľovať sa, umierať. Pôvodné miesta boli obsadené nádorovými bunkami a ich potomkami tak rýchlo ako pozemské ostrovy, ktoré zbadá Brit z novoveku.

Leukocyt sa napokon nechal presvedčiť a prúdili cievami k miestu, o ktorom už hovorilo všetko telesné osadenstvo. Dúfal, že krvinky prekuknú bunkové krikľúnstvo v močiaroch mechúra.

„Kamže idete? Na diskotéku?“ opýtal sa ich makrofág s prekríženými parúčkami. „Vstup je zakázaný, teraz sa tam dejú záležitosti telu neznáme. Nič pre zdravé bunky, vráťte sa.“ Makrofág ich vyháňal. Leukocyt sa zvedavo spýtal makrofága: „Aké záležitosti?“

„Telu neznáme je iným slovom toxické, to by si mal ako leukocyt vedieť, kolega.“

„Áno, je jasné, že toxické, čo však konkrétne?“

„Na diskotéke nádorových buniek sa dostavili cudzorodé molekuly, ktoré svietia ako diskotékové gule. Bez problémov sa dostávajú aj do vnútra buniek.“

„To by mohla byť ešte väčšia zábava, ujo leukocyt!“ zapišťala krvinka nadšene. „Chcem svietiť!“

„Čo je zábavné na nekontrolovateľnom bunkovom množení?! Treba tomu dať stopku! Tie molekuly vyzerajú tak, že uprednostňujú diskotéku nádorových buniek, než rutinný život buniek ako vy,“ usmial sa makrofág na sklamané krvinky. „Buďte rady, krvinky pochabé, však tie molekuly by vás mohli zničiť, ak by sa dostali do vás. Sám som to videl na vlastné sodíkové kanály. Tie molekuly si prezerali jednu bunku za druhou a vyberali si výsostne tie nádorové, zdravé si skoro vôbec nevšímali. Pokorné bunky submukózy boli prehliadané, ale hneď ako zbadali diskotéku, naakumulovali sa tam vo vyššej koncentrácii a začali navštevovať aj vnútro buniek. Nastala pohroma, polovica nádorových buniek zrazu zasvietila a potom… Bác. Pokapala.“

„Čo tá druhá polovica?“

„Tancuje, oslavuje, ale chýry z imunitnej elity tvrdia, že aj táto diskotéka skončí.“

„Čo sú to za molekuly?“

Makrofág pokrčil cytoplazmatickou membránou. „Má veľa uhlíkov, menej vodíkov a osem kyslíkov, viac som si nevšimol. Je vyberavá a hysterická za svetla, napáda vo svetelnom amoku fosfolipidy v membránach buniek a vyhráža sa radikálmi.“

Krvinky nerozumeli tejto reči. Leukocyt sa tváril, že tomu rozumie a rozlúčili sa s makrofágom, pretože makrofágy boli povestné ráznosťou, prísnosťou a neoblomnosťou. Ak nechceli krvinky, aby skončili v pažeráku makrofága, radšej sa podobrotky odprášili s leukocytom, no museli rozobrať svoje sklamanie nahlas.

„Mohli sme ísť na diskotéku, ktorá je aj vysvietená, ale vstupenky sú nepredajné!“ lamentovali.

„To je dobré znamenie,“ uzemnil ich spokojný leukocyt. „Pravdepodobne existuje molekula, ktorá sa správa selektívne a nielenže osvieti, ale aj zabije nádorovú bunku namiesto zdravej! Celkom sa mi uľavilo.“

Krvinky sa tvárili mrzuto.

„No tak, no tak, červená mládež! Organizmus je predsa fascinujúci svet, ukrýva omnoho zázračnejšie zákutia než nádor a nie sú také zákerné, aby vám vzali vieru, nádej a všetko pekné, čoho by ste sa ťažko vzdávali, krvinky moje… A preto sa vás opýtam… Chcete vidieť zápal sedacieho nervu?“

„Áááááno!“

Selektívne vychytávanie hypericínu nádorovým tkanivom je veľkou výhodou fotodynamickej diagnostiky a terapie, pretože takto sú šetrné voči zdravým bunkám aj v okolí nádoru. Ale pozor! Táto forma liečby je platná zatiaľ iba pri niektorých nádorových ochoreniach. O jednom už teraz viete.