zipporah

V amygdale sú uchované rané emocionálne skúsenosti, je v nej uchované aj to, čo je archaické a je dôležité pre prežitie – v prípade nebezpečia produkuje silný strach. Amygdala je vlastne naše osobné kino pocitov, kinosála vo vnútri mozgu.

Naša emocionálna pamäť zahŕňa pocity, ktoré sa dokážu vynoriť aj po niekoľkých desiatok rokov. Keď som dostala opätovne príležitosť fungovať v sociálnom zariadení, znovu som sa stretla s pocitmi a gestami, ktoré sú emocionálne také silné, že nie je možné na nich zabudnúť. Ani tí, ktorí mi o svojich skúsenostiach rozprávali, nezabudli.

Len si predstavte, že vám človek, ktorý má viac než 90 rokov, interpretuje, ako si jeho matka adoptovala dieťa. To dieťa žilo v domove a „načahovalo ruky, tie rúčky takto naťahovalo k nej,“ a klient pomaly naťahuje ruky pred seba, ako mu to staroba dovoľuje, viackrát vám napodobní situáciu spred viac než 70 rokov, keď jeho matku silne dojalo gesto sotva dvojročného dieťaťa v detskom domove. Prečo si to pamätá dodnes? Prečo sa práve tomuto okamihu nečakane venuje? Opakovane opisuje gesto dieťaťa, čoho ani nebol svedkom? Pravdepodobne tak silne zapôsobilo na jeho matku, že ho mnohokrát opisovala svojmu synovi počas života a on si tento okamih, rozhodujúci v matkinom živote, privlastnil. Fascinujúce počúvať hlas v kinosále mozgu, ktorý hrá životný film viac než 90 rokov.

V každom živote sú momenty, ktoré sú spojené so silnými pocitmi. Aj pri čítaní knihy som zažila neraz silný pocit. Zážitky z posledných dní a čítanie knihy, v ktorej sa spomína funkcia amygdaly, ma opäť dostala do myšlienkových pochodov – spomienok, ktoré sú spojené so silnými dojmami.

Skoro vždy sú nečakané, pretože ako sa vysvetľuje aj v knihe, racionálnej časti mozgu (neocortex) chvíľu trvá, kým spracuje udalosť, ktorá vás sprvu šokuje. Také tie príliš osobné „šoky“ si uchovávam v truhlici ako vzácne drahokamy. S niektorými sa však podelím. Jedným z nich bola cesta do Ameriky, kde som sama letela dvanásť hodín do Los Angeles. Boli sme už nad americkým kontinentom a zo zvyku som mrkla na mapu nášho letu s lietadielkom. V jednom momente prišiel nečakaný zvrat môjho duševného stavu. Premkol ma strach, aký som predtým nikdy nezažila. V priebehu možno sekundy prešiel do silnej úzkosti. A potom mi začal neocortex vysvetľovať, že ja som nad americkým kontinentom, a „oni“ sú tam v Európe, nič netušiaci, nevedia o mne dokopy nič, som ďaleko od nich, od tých, ktorí ma poznajú. Ktovie v akom čase žijú. Podstatné je, že sú preč a ja som tu sama so sebou v lietadle s cudzími ľuďmi. Takéto myšlienky ma premkli a celým telom mi prebehla doposiaľ neznámy pocit paniky. Veľmi silný dojem predstavoval aj prílet, kedy sa v klesajúcom lietadle nahromadila „unavená“ atmosféra očakávania z príchodu do „iného“ sveta, a v hlučnom lietadle skutočne zavládlo hrobové ticho. Počuli by ste aj komára bzučať.

Ďalšie pocity, ktoré ma prepadli súvisia s podobnými situáciami, aké mi opisoval klient v úctyhodnom veku. Boli to nečakané gestá, ako keď som vyšla so svojou skupinou zo skleníka. Sprevádzala som botanickou záhradou skupiny rôzneho školského veku. Vtedy som mala deti z nultého ročníka, teda asi vo veku 5-6 rokov zo Sečoviec. Počas rozlúčky s nimi, vybehlo spomedzi nich jedno dievčatko, vrkôčiky jej poskakovali, ja som ani nedokončila vetu z rozlúčky, a len som pozerala, ako ma dievčatko z nultého ročníka tenučkými rukami objalo okolo kolien. Na niečo také sa nedá zabudnúť.

Pri odchode zo sociálneho zariadenia som sa šla narýchlo rozlúčiť s klientkou, ktorú snáď celý personál odpisoval ako dementnú, vôbec nie pri zmysloch ženu. Bola to viac-menej pravda, ale mala príležitostne aj svetlé chvíle a určité veci bola schopná vysvetliť bez zmätkov. V momente, ako som jej racionálne vysvetlila, že som sa s ňou prišla rozlúčiť, pretože odchádzam a mrzí ma to, znenazdajky spravila gesto, ktoré som úprimne nečakala, ale o tom to je a preto si to navždy budem pamätať. Natiahla kostnaté ruky a chcela ma objať. Popravde som dovtedy nebola vedomá toho, že by táto klientka dokázala prejaviť takú emóciu. Nič tomu predtým nenasvedčovalo. Ale vďaka tejto situácii som pochopila, že podceňovať ľudí je len na vlastnú škodu.

Vráťme sa k deťom, deti dokážu vyjadriť priam zázračným gestom, že vás skrátka bezhranične ľúbia. Nezabudnem na to, ako sotva dvojročné dievčatko si pritislo k hrudníku knižôčku, po tom, ako som jej vysvetlila, že som jej ju kúpila, lebo som ju chcela potešiť a je to darček odo mňa. Veľmi jednoduché vysvetlenie zapečatené knižkou pritisnutou k šťastnému srdiečku. To spontánne gesto bolo milšie než „ďakujem“. A čo môj milý trojročný chlapček v Anglicku si pripravil pre mňa? Okrem veľkej radosti, že nebude spať v izbe sám s chorým bratom, vôbec si neľahol, vysedával v tme a sledoval ma, priam som cítila jeho úzkosť a neistotu, či tam naozaj som v tej tme, veď celý deň sa uisťoval, že budem s nimi. Skrátka som porušila zákaz od mami, choré deti by mali byť aj v noci pri dospelých, keby sa situácia zhoršila. Malý zázračný chlapček už nevydržal a natiahol pomedzi drevené tyče postieľky prst, chcel sa ma dotknúť, lebo zrejme stále neveril, že konečne nespí sám, tak som mu dala prst a cítila som sa ako vo filme E.T. mimozemšťan. Vyjadril tým ohromenie a radosť, že som tu, myslím, že sa cítil oveľa bezpečnejšie a konečne prestal kričať počas každej predchádzajúcej noci, a musela som sa dovaliť z prízemia občas aj dvakrát za noc, aby som ho upokojila.

Silný pocit som zažila dva razy v Petrohrade, bol to pocit domova, keď som v nose zacítila morskú soľ, chladný vzduch a sivé mračná. Možno to bolo prečítaním desiatok kníh, možno mojimi koreňmi, ale bol to závan čohosi, čo som už poznala, vôňa závanu, ktorú som poznala, hoci som tam fyzicky ešte nikdy predtým nebola. To by sa dalo možno vysvetliť kvantovou teóriou, čo je na nový blog 😀 Druhý silný pocit mi daroval pravdepodobne vojak vo výslužbe a bez nôh. Asi bez domova, bol špinavý, smrdel, mal v lone šiltovku, kde ste mu mohli dať ruble. Sedel na vozíku pred cintorínom s pochovaným Dostojevským, ku ktorému som šla. A čo robil? Nič veľkolepého, načapala som ho, ako o deviatej ráno, bolo to chladné ráno plné petrohradských holubov, zakláňal hlavu a svoju tvár s privretými očami vystavoval slniečku. On sám mal rozžiarenú a usmievavú tvár osvietenú veľkou múdrosťou: nastav tvár slnku, a nikdy neuvidíš svoj tieň. A tak si tam sedel, a nedíval sa na tieň svojho vozíka, z ktorého nevisia nohy. S myšlienkou, že možno mu niekto hodí rubľovku do šiltovky a ak nie, nevadí, aj tak mi je dobre. Vyzeral veľmi mlado. Vo svojom vojenskom mundúre. Dokonalý Andrej Syčev. Nemôžem na tú tvár dodnes zabudnúť.

Aj takéto spomienky a pocity s nimi spojené mám uchované v amygdale. Keď som spomínala knihy, aj pri čítaní niektorých som zažila silné dojmy, a zrejme jedným z najsilnejších dojmov bol záver Foucaultovho kyvadla od Umberta Eca. Či to bolo správnou voľbou slov a správnym načasovaním, ktovie, ale Eco mi poskytol dôležitý pocit, ktorý nosím vo svojej mozgovej kinosále a súvisí s niečím globálnym, nemeniteľným, stálym, vekovo neohraničeným a platným vlastne pre celú civilizáciu od toho času, kedy vzniklo symbolické správanie človeka.

A mohla by som pokračovať, ale končím. Vracať sa k silným pocitom, dívať sa na vlastný film môže podporiť určitú vyrovnanosť v živote. Je to aj o zdravej sebaláskavosti. Aké pocity uchovávate vo svojej vlastnej kinosále?