zipporah

Kde bolo tam bolo, žilo dievča, ktoré si cez jedno leto ako mních prepísalo Hamleta. Rozmýšľalo, či ešte na svete jestvuje literárne dielo, ktoré by ho očarilo natoľko ako Hamlet a obetovalo ďalšie leto. Ó, áno, je to Eugen Onegin!

Sedem rokov písaný veršovaný román od majstrovského spisovateľa z Ruska, Alexandra Puškina, dosiahol v sebe mnohé obrazy, myšlienky a prirovnania hodné zlatého metálu. Zveršoval také miesta v živote, ktoré priemerných spisovateľov zrádza v ich snahe o ten istý verš, až to končí fiaskom, plytkosťou. Tým chcem povedať, že ako Shakespeare bol nenapodobiteľným géniom, ktorý v umení určoval pravidlá, tak rovnako ním bol Puškin, rýdzi poeta vo svojom chutnom Eugenovi. Eugen Onegin je ako slepačí vývar v čase choroby, blahodarne pôsobí na zmysly citlivé na literatúru.

Môj Eugen si, hľa, voľne žije;

frizúra módna vôkol šije,

londýnsky dandy, povieš hneď–

a uvidel už veľký svet.

Po francúzsky sa dokonale

vyjadruje i píše priam;

v mazúrke sa klania v sále.

Čo ešte chcete? Známa vec:

vzdelaný, milý mládenec.

.

Rozhľadenosť, humor, elegancia vo veršoch dokazuje v autorovi gravitačnú príťažlivosť. Vášeň a dynamika príbehov je veľkým nosníkom celej básnikovej tvorby a Onegin je na Gerlachovskom štíte. Téma je jednoduchá a blízka každému z nás, problematika človeka znechuteného životom. Je otrávený spoločnosťou a nevie urobiť seba ani okolie šťastným. O tom som počula na hodine literatúry veľmi dávno a tie slová sa mi zaryli do srdca; okamžite som sa v duchu pýtala, či som na mieste tohto literárneho hrdinu.

Onegin je „antioblomovská“ postava, ktorá nie je schopná milovať človeka a žiť ako človek, pretože je nadopovaná poznaním.

Tak spoznal Eugen zovretý

mladistvý román jeho lásky,

počúval znova vzlyk a ston,

starý jak svet a ľudia v ňom...

Hrkoce v ňom a zbytočne Oneginovi bráni žiť spontánne, bez plnej vlády rozumu. Už mu priveľa vecí prekáža, už sa dal chytiť do siete nekonečných úvah. Už je jeho život príliš komplikovaným, zriedeným jedmi, kým život Oblomova sa z roka na rok zjednodušoval a tento veľký a nezodpovedný chlap miloval človeka, ako to vie iba mravne a duševne neskazené dieťa.

Kto žil a myslel, iste v duši

pohŕdať musí svetom aj;

kto cítil, toho priam tak kruší

prízrak dní zašlých nebodaj:

pre neho niet už očarenia,

spomienky mu dni na jed menia,

ľútosť ho zhrýza ako had.

A predsa človek vždy sa rád

k bytosti takej v reči vinie.

Eugen ma miatol hovorom,

no zvykol som si čoskoro

na jeho slovo záderčivé,

na jeho vtipy – spola žlč

a epigramatický kŕč.

Eugen Onegin je podobný Pečorinovi z Hrdinu našich čias, ktorý neodpúšťa plytkosť a všednosť spoločenského života. Títo polomŕtvi ľudia sa utešujú jediným zvykom, lebo zvyk, dar nebies, našťastie náhradou je nám za šťastie… Ale Onegin v závere dáva životu šancu, prebúdza sa, čo má v sebe veľké „dostojevské“ čaro (napriek neskorému času), zatiaľ čo Pečorin zostáva iba hrdinom romantizmu a uzaviera toto nešťastné obdobie, aby ho nahradilo obdobie staromládeneckých rojkov a nihilistov.

Podľa Dostojevského teórie problémom Onegina je priamo sa zúčastniť jednotvárneho vzorca života, ktorý zabezpečuje istoty, o ktorých dávno vie a je znudeným. Dojatý Tatianiným listom vyriekne všetky predstavy, túžby a následne ako „starec“ presviedča seba i ju, vyratúva nepriaznivé okolnosti budúceho vzťahu. Pre romantické duše, ktoré budú smutné po prečítaní románu, by si mohli ako náplasť prečítať kratučký príbeh Ozvěna mládí od Čirikova. Zamilovaný pár podobne zápasí s rozumom a strachom, no nakoniec sa rozhodnú viesť srdcom. Čítanie typicky ruské o zulíbaných ručiček, jásání při soche Deržavina, hrubých vrkočích a vození se kočármi a vozkami.

Malé tragédie: Mozart a Salieri. Kamenný hosť. Rusalka. Skúpy rytier. Tanec nad priepasťou.

Don Juan, všetci ako Vy, budete potrestaní za neresti!

(Kamenný hosť)

Tragédie sú pretkané ľudskými hriechmi ako závisť (Mozart a Salieri) či lakomstvo (Skúpy rytier), preto sú nadčasové. Ich stručnosť môže prilákať širšiu verejnosť, dnes pre vývoj techniky pohodlnejšiu. V súčasnosti je možné natrafiť aj na operné verzie krátkych drám. Malými tragédiami Puškin dokazuje svoj veľký rozhľad, nielenže sa zameral na históriu Ruska, ale umelecky zvečnil chyby, s ktorými dennodenne zápasíme. „Pravý zákon tragédie je toto: pravdepodobnosť situácií a pravdivosť dialógu.“

„Protikladnosť pováh nie je nijaké umenie, len banálny prostriedok francúzskych tragédií.“ Takže kto sa chystá analyzovať lakomstvo, k Moliérovmu Lakomcovi si môže pridať príbeh o Skúpom rytierovi.