zipporah

Solženicyn prežil osem rokov Stalinovho brutálneho režimu, bojoval s rakovinou, žil ako vyhnanec…

Gorkij musel predčasne dospieť, ako dieťa bol svedkom domáceho násilia, v útlom veku poznal skutočné ruské dno, keď musel v dospievajúcich rokoch pracovať v otrasných podmienkach; v 19tich rokoch ho premohlo vážne pokušenie, našťastie si postrelil iba pľúca a srdce fungovalo ešte dlho…

Garšinov pokus bol nanešťastie úspešnejší, avšak príčinou bolo slabšie duševné zdravie…

Šolochov vo vojnových časoch žil v prísnejšom režime a tak jeho knižná tvorba vznikala medzi štvrtou a ôsmou ráno…

Dostojevskij prežil väzenie, prípravy vlastnej popravy, strávil desať rokov nútených prác ako väzeň a vojak…

Puškin vyhnaný z Petrohradu, nevyhovujúci pre jeho básne…

Lermontov zatknutý, vyhnaný na Kaukaz, nevyhovujúci pre jeho básne…

Turgenev zatknutý pre nekrológ na Gogoľa alebo kritiku cárskeho režimu?!, po prepustení pod dozorom…

Mimo literatúry, ruský vedec z oblasti botaniky a rastlinnej genetiky Nikolaj V. Vavilov čelil hádam najväčšiemu počtu pokušení priamo z Ameriky, prichádzajúcich v najhoršom režime v dejinách Ruska… Mal množstvo príležitostí, aby sa zbalil aj s rodinou a opustil Stalinov režim, ktorý výdatne podkopával vedcovu prácu s jasným cieľom: boj proti hladu.

Zdá sa, že spomedzi známejších ruských spisovateľov či jedného vedca, ktorého život poznám o trochu bližšie, mal iba Gončarov pomerne pokojný život. Ešte aj Gogoľov život bol poznačený ľudskou zlomyseľnosťou.

Čo mali ale skoro všetci spoločné? Podľa investigatívneho novinára Michala Zygara toto: Svojimi myšlienkami a slovami zasiali ruský fašizmus.

Začnite čítať diela týchto dávno zosnulých ľudí a časom pochopíte jednu vec: nikdy nezanevreli na svoju krajinu (všetci), hoci na to mali štedré množstvo dôvodov, nepotlačovali vlastný intelekt v záujme režimu či náboženstva (najväčšími kritikmi viery boli Dostojevskij, Tolstoj) a predovšetkým… nezavrhli lásku k človeku (Gorkij-najväčšie srdiečko, Vavilov-obrovské srdce), to je hlavná odpoveď na to, čo je „ruská duša“. Ich naturáliami neboli peniaze, ale slová. Ich zbraňou bola pokora! Tvrdšia než kameň. Ponížení, prehliadaní, nepochopení, čeliaci kritike, tvrdým režimom, zostali verní svojmu územiu napchatom trpiacimi ľuďmi a nefunkčným systémom, ktorý ich drvil po celé stáročia, ako to už býva v takých veľkých krajinách a Rusko nebolo výnimkou. Napríklad ako sa Victor Hugo stal svedomím parížskeho (či londýnskeho) života, tak F. M. Dostojevskij sa stal svedomím toho ruského.

Neskôr sa narodí človiečik menom Michal Zygar a to vo svete veľmi pokojnom v porovnaní s minulosťou, vyštuduje novinárčinu, napíše dve kvalitné knihy a v tretej sa dočista zhovadí (kníh má však viac). Neprejde skúškou, nevydrží, rýchlo spíše protestné statusy, list a ubzikne; veď ako by už novinár mohol zostať s ďalšími viac než 10 000 zatknutými protestujúcimi Rusmi doma a usilovať sa riešiť udalosti podľa šablóny tých, ktorí vydržali omnoho viac nepriazní osudu. Vyzeralo to tak, že to pôjde, napokon kritikom bol už dávno pred inváziou a pokojne si žil v Moskve. Pôsobil naozaj nádejne a schopne. Kým si nedovolil siahnuť na niektoré vyššie spomenuté osobnosti (Solženicyn, Dostojevskij), riešiť ich s úmyslom viniť ich zo súčasného politického stavu medzi Ruskom a Ukrajinou, prípadne zahrnúť do svojich politicky ladených vetičiek mená tých (Gogoľ), čo s politikou vo vlastnej tvorbe mali spoločné asi toľko ako paradajky s čínskym práškom na výrobu kečupu. No kto hľadá vopred to, čo chce, to si aj nájde. Ešte sa Zygar čuduje, že Gogoľ nereagoval na poľské povstanie a ako argument uviedol, že Gogoľ pochádzal z druhej strany Ukrajiny. Ten je ozaj vtipný, hlavne, keď sa snaží písať „autenticky“ (Mladý Gogoľ zúfalo túži po sláve…), ale kvalitami nesiaha Gogoľovmu humoru ani po päty. To isté platí o Zelenskom. Ak sa do dejín zapíšu, tak to bude v celkom dobre pokrivenom politickom obraze na rozdiel od pekného obrazu krásnej umeleckej duše Nikolaja V. Gogoľa, ktorého mnohí milujú vrátane mňa. Niet čo viac dodať, zbytočne si budú o neho utierať ústa novodobí grafomaniaci; aj Zygar so svojím raťafákom vyšiel z Gogoľovho plášťa.

V úvode Vojna a trest Zygar splnil normy dramatizovania a burcovania emócií v bežnom čitateľovi, samozrejme za prozaickým účelom čo najvyššieho predaja… Ruská kultúra ničila a utlačovala iné krajiny a národy. Skutočný morálny úpadok vcelku vzdelaného človeka, pretože Zygar nie je úplným ideologickým magorom a už dokázal, že vie písať s prehľadom. Jeho kvality je možné čítať v Impérium musí zomrieť a Všetci muži Kremľa. Nuž, Taliani, nielen vy môžete za to aj s Grékmi, Nemcami a ďalšími, že Rusko vás vlastne utlačovalo spätne, keď ste ho inšpirovali v kultúre… Briti sa museli cítiť veľmi utlačovane, keď obchodovali (a vydrbávali aj politicky) s Rusmi v nejednom storočí.

A príde prvá kríza, neporovnateľná s časmi, ktoré neboli krízami ale bežnými režimami a zažili ich jeho predchodcovia, a kamarát novinár odpráši z Ruska, aby mohol zverejniť čo najrýchlejšie manuál pre ďalších slabochov ako je on. Nepomohlo mu ani to, že ešte nedávno sedel za Kadyrovom ako opozičný novinár v srdci „nedemokratického“ Kremľa. Veď keby bol demokratický, tak by tam nesedel a nezbieral podklady pre svoje knihy, ťapiky ťap po čele. Ako málo stačí do krivosti zrkadla, na ktoré sa rado pozerá ten, ktorému sa nechce študovať históriu či literatúru. Načo, veď dnes túto úlohu prevzali masmédiá, o tom svoje vie aj Zelenskyj. A vďaka Zygarovej najnovšej knihe som sa najviac asi dozvedela len o súčasnom ukrajinskom prezidentovi. Niekomu stačí, že je Žid, komik, berie či bral drogy. Zelenského zbrane sú mi jasnejšie. Má tie najlepšie, lebo po byrokracii sú najlepšou zbraňou masmédiá. A v tých sa celkom slušne dlhé roky pohybuje, je to detailne opísané v knihe. Na toto treba pamätať pri krčmových, gaučových a iných diskusných krúžkoch o politike. Zaujímavé je tiež, že ako Čechoslováci sme útočili na Ukrajinu v roku 1919. Cár Nikolaj I. vraj spáchal samovraždu, tu ide skôr o vymyslenú legendu, s vtipným dôvodom, že zosmutnel pre zlyhanie v udržaní si Sevastopoľa. Nuž, ak samovražda znamená postupné zlyhávanie orgánov, tých samovrahov je na svete omnoho viac. Zygar popisuje pár ukrajinských oligáčov a ich životopisy, Kučmovom vytvorená oligarchia bola stabilnejšia než ruská v Zygarových očiach. Trošku cynické, ak je podľa neho napríklad v poriadku dostávať namiesto peňažného platu škatuľu jedla v „stabilnom“ systéme 90tych rokov ešte na (a nie v) Ukrajine.

Zostáva mi dúfať, že Oliver Stone opráši svoje konexie a spraví druhú sériu rozhovorov s Putinom. A nielen ja sa konečne dozviem viac o podstate konfliktov. Zygar by si ale mal ozaj vstúpiť do svedomia, bol a stále je príliš maličký na to, aby siahal na spisovateľské autority. Ich životy neboli jednoduché, nelízali med, cukor a nehrali sa s mobilmi ako Zygar v teplúčku. Neutekali. Utekali nedobrovoľne. Boli statoční vo svojich dielach a robili, čo mohli, aby prežili vo svojej dobe. Iba Gorkij sa pri plnom vedomí rozhodol skončiť predčasne so životom, niet sa čomu čudovať z jeho smutnej autobiografie. Vážim si, ako Šolochov vstával zavčasu, aby stíhal písať svoje krásne príbehy. Nesmierne si vážim život Vavilova, ktorý je príkladom až nepochopiteľnej vernosti svojmu ľudu. Stratil akýkoľvek pud sebazáchovy, čo však je potenciálne možné pri vedcovi… Sám autor jeho životopisu, Peter Pringle žasol a žasne aj čitateľ, koľkokrát mohol tento v skutočnosti apolitický vedec bezpečne opustiť Rusko, vyhnúť sa „vymyslenému“ trestu, ale nie… zostal. Odmietol všetky opakované ponuky svojich kolegov z USA. Usiloval sa vyriešiť najväčší problém ZSSR a Vavilov je ukážkovým príkladom pokorného vedca. Chcel pomôcť hladujúcim, dlho sa mu darilo byť statočným, robiť svoju vedeckú prácu. No bola to otázka času, kým sa naozaj nestal Stalinovou obeťou, nezatkli ho na jednej z ciest (práve v Ukrajine) a jeho samého, pokorne dožívajúceho v otrasnom väzení nepremohol hlad. Nielen fyzicky, ale aj psychicky ho mučili celé mesiace. Bez akejkoľvek príčiny, čo je ďalšia donebavolajúca a neospravedlňujúca skutočnosť Stalinovho režimu, jedna z desiatok tisícok… Jeden z najstrašnejších a najsilnejších osobných tragických príbehov, aké som mohla kedy čítať. Je to niečo, ako keby Napoleon dal uväzniť doktora Larreyho, ktorý zachránil nespočetné množstvo životov a umučil ho na smrť… Nemysliteľné. Zygar neprejavil vo svojej knihe ani omrvinku pokory, akou disponoval tento skromný a šikovný botanik v tisícnásobne horšom a nebezpečnejšom domácom prostredí ako on.

Dozvedela som sa ešte dve zásadné veci, jednu priamo a jednu nepriamo v súvislosti s ruskou literatúrou. A tu už musím v slovách kričať: že mu hanba nie je! Priamo atakuje Dostojevského! Označuje ho za najslávnejšieho ruského imperialistu. Absolútne nepremyslený a hlúpy krok pána Zygara zrejme aj na margo zvyšujúcej sa popularity Dostojevského v posledných dvoch dekádach na americkej pôde. Je pravdou, že FMD je mimoriadne obľúbeným autorom u menej bezduchých Američanov, s dvoma som dokonca v kontakte a jeden z nich je zaťažený na Dostyho asi tak ako ja na Gogoľa. Takých je tam hejno, sledujem to celé roky. Je to azda 1:1, Dosty:Tolstoj. Každý ľudský skutok má svoj motív a viem, že Zygarova kniha má lahodiť aj americkým čitateľom, v poriadku, to mu neberiem. Ale atakovať spisovateľa, ktorý položil nové základy pre román, obohatil literatúru o nové pravidlá, čo ho stavia do pozície génia podľa Schopenhauera (ak si dobre pamätám, ale mohla to byť aj Kantova definícia génia), tak to je ukážková opovážlivosť! „Rusi sú viac pobožní než Európania“, a za tieto slová je už imperialistom? Vie vôbec ten živočíšny exemplár Zygar, v akej dobe to píše? V akom kontexte? Vie vôbec, kto je Dostojevskij?! „Rusi disponujú duchovnou jednotou, aká v Európe nemôže byť“, a preto je Dostojevskij nosičom imperiálnych myšlienok (beztak ale s tou jednotou má pravdu z hľadiska histórie). Spisovateľ, ktorý bol dlhé roky skôr nepopulárnym a nežiaducim pre kritizovanie režimu, náboženstva, žil po boku úspešnejších a obľúbenejších spisovateľov (Turgenev)… Rusi ho v podstate začali akceptovať až v 20. storočí, toto je fakt. Nie, Dostojevskij trpiaci aj epilepsiami to rozhodne nemal ľahké vo svojom mizernom, mizeráckom živote, aj keď si odmyslíme, akú galibu ešte prežil vďaka Romanovovcom. Písal veci, ktoré spoločnosť skôr poburovali a na to pán Zygar akosi pozabudol, alebo lepšie povedané: odignoroval. Pri názve knihy Vojna a trest mu ale dobre poslúžil, na to mu bol FMD so Zločin a trest dobrý.

No a zdá sa, že investigatívny novinár má slabosť na Leva N. Tolstoja, pretože ten zostáva podozrivo mimo diania v knihe Vojna a trest. Naopak, v Impérium musí zomrieť hrá dôležitú postavu v prvých napínavých kapitolách. Zmieňuje sa aj o Gorkém a Čechovovi. Nuž, dobre tak. Ako jemu veľa vecí neunikne, ani mne neuniká jeho charakter a postoj, ktorý dáva jasne najavo vo svojej najnovšej knihe. Jeho politické písanky Vojna a trest, ktoré sa usiluje ošperkovať zhovadením ruskej kultúry a umenia, zostávajú navždy slabým výkonom.