zipporah

Kedysi mi stačilo stáť v dlhom rade dospelých,

Prepletávať sa a motať lesom tých nôh,

Bolo nás vtedy veľa – deciek vzrušených

Pre sladkú zmrzlinu z koruniek troch.

Kedysi mi stačila k šťastiu kakaová. Za tri korunky.

Túžby, sny, priania a kakaovníky časom ale zrejú,

V puberte sa pridružili sériové knihy pre deti a mládež,

Moje myšlienky venujem čítanému vesmírnemu deju,

A už chcem stvoriť nový dej, a vravím si – to zvládneš!

Kedysi mi bolo šťastím držať v ruke zmrzlinu.

Kedysi mi stačilo čítať knihu – dáku detektívnu.

Traja pátrači.

Ako sa vám páči.

Neprebudený… Hamlet.

Impérium musí zomrieť.

K bielym čerešniam v jarných dolinách moje prvé spomienky kráčajú,

V lese ma priťahuje zelený mach a pri jesennom slnku odpíjam z čaju.

Kedysi mi k šťastiu stačila vôňa lúky.

Pečenej letnej lúky.

Bzukot jednej muchy.

Takto nás lúka k sebe odnepamäti láka.

Aj bzukot roháča.

Kedysi kráčala so mnou na juh chmára,

O šťastí a živote sme premýšľali,

Asfalt bol mokrý od januára,

Sotva sme nový rok začali,

Už som len po ceste v mláčkach videla,

Tvoj život, tvoju snahu, tvoje sny, Gabriela.

Premeškaný pocit, spleen a žiaľ

kaluž – výtvor januárový, odrážal.

Raz si mi povedala, že malý vrkôčik

Necháš si do svadby rásť. Bez nožníc.

Odvtedy uplynul nejeden rôčik.

Tupo narážam zrakom do dlaždíc.

Videla som ťa, neraz som ťa videla

V obchode tvoj život, snahu a sny, Gabriela.

Čo sa stalo s vrkôčikom?

Povedz mi, čo nás robí šťastných?

Dlaždice a spomienky ku šíkom

Vyprevádzajú ma. K šíkom krížov kamenných.

Pršalo na tie kríže a kamene.

Zmývalo zo mňa smútok.

Každým krokom k premene

Blížil sa môj skutok.

Vrátila som sa domov s čerstvou tvárou.

Po „rozhovore“ s mladou Gabrielou.

Na konci predsa musí čosi začať.

Rozhodla som sa na ceste ďalej kráčať

O trochu živšie, menej pasívne,

Apatiu a január zanechať v spleene.

Mám čerstvú tvár, nové predstavy,

Nech sa aj na hlavu svet postaví,

Pôjdem za ním pozrieť ho,

Poznáme sa tak veľmi dlho,

Tvoj vrkôčik by sa po zem plazil,

Dávno sme plietli z vlastných síl

Tie kedysi i predtým i potom rozhovory,

Písanou formou danou našej doby.

Dlaždíc ani mlák toľko nespojím

Na ceste za tebou, Gabriela,

Čo by sa rovnali zorám slovným

Medzi mnou a ním – spoločného diela.

V písanej forme danej našou dobou

A jej knižnou Evou Lunou.

Až po rokoch sa podarilo,

Vyletieť medzi oblačné koberce,

Ktoré pokrývalo biele farbivo,

Nielen pre let proti vetru duša sa mi trepoce.

Makové sny vystriedali škoricové.

Červeň polí pohltili múzy ostrovné,

Šíru prázdnotu, šedosť zimy a vietor

Monzúny, farby, úzky priestor.

Koľko času prejde, až…

Koľko skúšok sa prevalí, až…

Do akých rozmerov život priberie, až…

Kým pochopia naše duše proti vetru trepotavé,

Že tu nie je nič na tomto svete skutočne skutočné.

Nateraz život bez emócií, človeče, zváž.

Upínať sa neopováž.

Život mi znovu riekol: „Je jedno, či sú to maky alebo škorice,

Môžeš každý január rátať zmoknuté dlaždice.

Nič nezmeníš, lúky zostanú, nezostarnú, ty a duša zostarnete.

Prehrala si ďalší poľný boj o trochu lásky na tomto svete.“

Čas, skúšky, rozmery

Ma vtiahli do skutočnej únavy.

Ty si svoj boj o mladý život prehrala.

Ja som svoj boj o trochu lásky prehrala.

Porazené sa zvrtneme

K okamihu šťastia,

V ňom slová sú nemé.

Nepodobne cítia

Čo im je súdené

V iných časoch oslovovať.

Slová tvoria iba vrásky.

No nepodobný cit iným – je okamihom lásky.

Aj nijaké slová však môžu bolieť. Stačilo by riecť… vráť sa.

Za ruku ma znovu vezmi. Spomienka je zlý radca.

Okamihy šťastia premenené na spomienky

Sú zničujúce ako pre srdce skalpel hebký.

Kedysi nám stačila ku šťastiu jedna kakaová.

Zmrzlina.

Za tri korunky.

Tá kamarátkina bola jahodová.

Gabrielina.

„… Iba v očiach, iba v úsmevoch, v dotykoch a nemote tkvie istota, že ten, kto sa na teba pozerá, ten, kto sa na teba usmieva a bez slov sa ťa dotkne telom i dušou, ten je tvojím skutočným priateľom a toto je pravá tvár lásky. Kedykoľvek a kdekoľvek, lebo on si neutvorí žiaden dôvod okrem jediného a najdôležitejšieho: že ťa má rád.“

Gabriele S.