Pretože budete pykať nielen vy, ale aj vaše klientske okolie, ktoré čaká na vašu pomoc a nie na vaše osobné problémy, s ktorými nemá nič spoločné a nie je na to ani zvedavé (pravdepodobne na to nie sú zvedaví ani vaši kolegovia). Odkazujem to každému, kto sa rozhodne pomáhať v akomkoľvek sociálnom zariadení a otvára bránu do sveta ľudí, ktorí trpia, túžia po dôstojnom živote, láske a zhovievavosti, a potrebujú, resp. sú odkázaní na vašu pomoc, a nie na vašu frustráciu, zlobu, krik, netrpezlivosť, vulgarizmy a psychopatické ambície (úchylné, perverzné, sadistické, apod.).
Napätie v sociálnom zariadení na Garbiarskej v Košiciach pokračovalo po mojom odchode. Necelý mesiac po tom sa bývalí kolegovia dopracovali k väčšej odvahe. Nebola som spúšťačom, pretože podľa dostupných informácií na internete, o fungovaní bývalej riaditeľky Z. Slovíkovej sa začalo písať už v roku 2019. Nemala som o tom žiadne poznatky, osobne som ju poznala ako príjemnú a empatickú osobu, dokonca som si s ňou po rokoch potykala. Ohlásila som sa jej v dobrej vôli ako opatrovateľka na dočasnú výpomoc cez leto 2022 a možno na ďalšie mesiace, kým mám prerušené doktorandské štúdium. Hoci sa pohybujem v akademickom svete a mám vedecký smer, mám aj niekoľkoročné praktické skúsenosti v sociálnej sfére a mienim v tom pokračovať. Posledné dva roky ma kategoricky presvedčili o tom, že má zmysel ponechať si určitý časopriestor (v ľudovej reči ako „bokovku“) pre prácu v sociálnej sfére, či už v domácom prostredí alebo v sociálnom zariadení. Väčší zmysel to má v druhom prípade, hoci to bude v budúcnosti náročné, ale reálne.
Pri mentálne postihnutých deťoch je automaticky vytváraná atmosféra a minimálne tie špeciálne školy, kde som pôsobila, bola vždy zabezpečená láskavá a rodinná atmosféra, a na prístup učiteľov a vedenia k deťom mám len a len dobré spomienky. Pravda, škola a sociálne zariadenie pre deti je čosi iné, a žiaľ, počula som už škaredé príbehy, ktoré sa odohrávajú v zariadeniach. Avšak o 180 stupňov naopak je to v prípade zariadení pre seniorov. Je to kritická tragédia, ktorá nemá konca. Keď som si uvedomila kopec vecí, ktoré sa odohrávajú v zariadeniach, začala som mať pocit, že je tu potrebné vniesť menej emócií (vyplývajúcich z vyhorenia a tragického spoločenského podriadeného postavenia v kapitalizme), a naopak viac Rozumu, s. r. o. a odpovedí Svedomia, a. s.. V mnohých prípadoch aj skutočnú empatiu, nie tú falošnú, ktorú má zamestnanec vždy pohotovo pripravenú pre rodinných príslušníkov klienta. Aj toho som totiž bola svedkom. Predpoludnie ako lámačka rúk, trhačka šliach, podvečer ako vrúcna opatrovateľka s cukrom a medom na jazýčku pre rodinného príslušníka daného klienta. V tom momente som myslela, že zdochnem.
Čo myslíte, mali ma ako nováčika radi kolegovia, keď som s najväčšou diplomaciou, akej som bola schopná, keďže ľudia v tejto oblasti nemajú privysoké IQ a urážajú sa aj za to, že dýchate vzduch v spoločnej miestnosti, upozorňovala ich na tieto nedostatky? Dokážete si predstaviť, že okrem tlaku z obsahu práce, je potrebné zniesť tlak vašich kolegov, ktorí sú schopní čohokoľvek? A keď sa ešte pridá tlak vedenia? Peklo! Zo všetkých strán sa na vás tlačia ostré názory, slová, pohľady, samozrejme, aj za vašim chrbtom, to je v poriadku a bežné. Rozum nula, emócie na sto percent. Občas som mala pocit, že v prostredí sociálneho zariadenia je vlastne klient na poslednom mieste v poradovníku preberaných tém. Amen.
Prečo to tak je?! V čom bol rozdiel medzi mnou a nimi? V IQ? Nie. Že som z výšky, že možno budem mať phd, že píšem dizertačku, že, čo tu robí taká, ako ja, že tu aj tak dlho nebude, že, že, že…? Nie. Že fyzicky nie som taká zdatná ako vyrobená trojdetná žena po 50tke, a mám klavírne ruky s gangliómom na zápästí a opotrebované kĺby na zápästiach? Nie. To sú chyby, ktoré sa dali obratne riešiť, slúžili skôr ako argumenty lacným spôsobom uvažujúcej spoločnosti (vyzdvihujem fakt, že vedenia sa to netýkalo), prečo som nevhodnou adeptkou, nevyhovujúcou do zapracovaného kolektívu s chybami spomenutými v prvom odseku, ale pripomeniem ich znovu: frustrácia, zloba, krik, netrpezlivosť, vulgarizmy a psychopatické ambície. Vždy som s úctou a obdivom pristupovala ku kolegom, pretože som vedela, že fyzicky nedosahujem ich kvality, brala som do úvahy ich odrobené roky, pristupovala som k nim so skutočným rešpektom. Bolo mi často smutno z toho, že vedenie a nikto ďalší vlastne nedokázal vyriecť jediné pozitívum, jediné ďakujem som nepočula od vedenia, ktoré by smerovalo k týmto ľuďom, čo predstavuje jednu zo závažných psychických príčin vzniku frustrácie. Ba naopak!, kritika bola temer na dennom poriadku! Od vedenia, od kolegov… A to je už čosi, čo predstavuje skutočnú nočnú moru. Pre niekoho, kto nefunguje v tejto sfére, môže to byť banalita, alebo nie až také závažné, ale ja si myslím a som presvedčená o tom, že dlhodobá nesrdečnosť a nevďačnosť vedenia je omnoho závažnejšia príčina vyhorenia jednej opatrovateľky, ošetrovateľa, zdravotného asistenta, sanitára než tisíceurová odmena! Je to v dôsledku toho, že sa jedná o psychicky náročnejšiu prácu s ľuďmi, pred ktorými potrebujete udržať svoje osobné problémy v úzadí a okrem poďakovania a krátkej výmeny slov s klientom, nedostávate už v podstate žiadne „pohladenie“ duše. To je aj po mesiacoch neúnosné, nieže ešte po rokoch takejto práce. A niekedy stačí jedna „dvanástka“, aby vás psychicky rozdupala na franforce. Frustrácia sa potom prenáša ako vírus na ďalších a ďalších kolegov a vy, ako nový prichádzajúci človek aj s 500 ročnými dokonalými skúsenosťami, budete vopred odsúdený všetkými naokolo. Taká je pravda. Zavrhnúť fungovanie sociálneho zariadenia znamená automaticky zavrhnúť každú novú vec, človeka, zmenu, pozitívny okamih…
Takže, v čom bol rozdiel medzi mnou a nimi? Aby ste chápali, čo všetko obsiahla táto téma, musela som sa rozpísať pred odpoveďou a priblížiť vám realitu. Ten rozdiel medzi mnou a nimi je úplne prozaický a starý ako hinduizmus. Peniaze. Život v kapitalizme je ťažký. Ľudia sa boja, že prídu o prácu. Usilujú sa, ako môžu, využívajú na to rôzne cestičky, o ktorých by sa dalo písať blogy a blogy. Nie každý sa môže chváliť tým, že nemá hypotéku, pôžičku, stabilizačný, atď. V Bedároch som čítala pekný odsek o snahe mladíka nikdy nevlastniť čosi, čo mu nepatrí, čo bude musieť splácať a je lepšie byť chudobným a bez finančných slučiek. Šťastný ten, kto sa takto nezotročil a zložité životné okolnosti ho k tomu neprinútili! Naopak, kto sa zotročil dobrovoľne pre alkohol, dovolenky, autá, domy, ďalšie materiálne tretky, je hlupák! Teraz kto je hlúpy a kto nie? Nezodpovedám za finančné situácie iných. Vidieť zúfalstvo a prosby vykorisťovanej spoločnosti, aby som neurobila zlý krok, že mám vydržať, že klienti ma potrebujú, je veľmi zlý scenár, ktorý by mal končiť výpoveďami papalášov, a nie vykorisťovaných. Súcitila som s nimi, ale moje rozhodnutie bolo jasné, slobodné a maximálne rozumné. Teda bez emócií. To je ten rozdiel. Radšej budem robiť za menej, ale v príjemnej, láskavej a pokojnej atmosfére. Luxusný pocit žiadnych finančných slučiek mi potvrdil, že som vlastne bohatý človek a môžem si kedykoľvek odísť, opustiť akýkoľvek zhubný časopriestor. A tak sa aj stalo. Rozprávky je koniec. Riaditeľka s najväčšou pravdepodobnosťou nezvládla situáciu so mnou, zahrala veľmi zlé divadlo a na vlastnú škodu… A ja? Som rada, že v ten deň existovalo viacero svedkov jej zahratého „performance“. Stala som sa nie spúšťačom, ale urýchľovačom ďalšieho príbehu, o ktorom si môžete čítať na internete. Toto je o ľudských právach zamestnancov, ktoré boli hrubo porušované a bohvie ako dlho. Za svoje práva treba bojovať. Nestávajte sa otrokmi kapitalizmu, nech je vám tento príbeh varovaním. Nech vám dodá odvahu na prvý krok zmeniť vlastnú situáciu. Nič nemôže byť také bezútešné, aby to pretrvávalo „naveky“, a prestaňte odporovať okoliu aj sebe, hľadať si argumenty na zachovanie vašej bezútešnej situácie. Konajte! Na to netreba ani phd, ani vyššie IQ, schopnosť ovládať gramatiku, ale sedliacky rozum (a svedomie).
Tento blog venujem Renátke, na ktorú vždy spomínam ako na skromnú, silnú a statočnú žienku
A všetkým opatrovateľkám, ktoré svedomito a s láskou pomáhajú klientom udržiavať ich dôstojný život v obehu.
Celá debata | RSS tejto debaty