Téma na úvahu od učiteľa Děmenkova, na ktorú som natrafila pri čítaní životopisu V. Putina od Philipa Shorta. Paráda! Úvaha pre mňa 😀
Na čo teda asi myslia telegrafné stĺpy, keď spomínajú na svoj pôvodný život stromov? Keby som dostala takúto esej napísať na strednej škole (akú dostal Vladimír Putin v školských časoch od nekonvenčného učiteľa), začala by som duchaplnou úvahou o štyroch ročných obdobiach, ktoré sa podpisujú na živote stromu. O duchaplnosti niet pochýb, vierohodne zodpovedá mysleniu adolescenta, ktoré je vyťažené starosťami o budúcnosť a ranenou pýchou. Úvaha by nosila prvky tragédie, lebo vo všeobecnosti adolescent ľúbi drámy a potrebuje vybuchnúť ako mladé šumivé víno po zatrasení. Ako vieme, drámy nekončia dobre, takže ani môj telegrafný stĺp po dlhšej úvahe a bilancovaní svojho života nedopadne dobre. Predtým ale je potrebné vyskladať stručnú a „prudko“ čítanú filozofiu! V snahe umelecky vyzdvihnúť krásny život stromu by som úvahu ešte vyšperkovala prirovnaniami a priamou rečou; aby si pán učiteľ Demenkov všimol, že sa priamej reči nebojím v písanej forme, iba v hovorovej. Ako by to vyzeralo? Idem sa na chvíľu vžiť so svojím ja v šestnástich, ktoré ešte využívalo nespisovné výrazy, gramatiku však malo v malýčku asi ako zmisel pre rôzne druhi humoru (od najsuchšieho po najmokrejší), a malo/má radšej inteligentnejšieho predchodcu emotikonu, t. j. citoslovce…
Telegrafný stĺp spomínal na to, že bol kedysi topoľom, ktorý susedil s gaštanom. Topoľ obdivoval na gaštane jeho plody, ktoré robili radosť deťom na jeseň. Topoľ bol hrozne vysoký a mal trochu tučnú korunu z listov. Vietor ho neodfúkol, aj keď bol silný a strašne fúkalo v marci. Telegrafný stĺp si spomínal na to, že raz mal korunu nahú a konáre mrzli pod snehovou prikrývkou, potom sa vysypal púčikmi ako dieťa osýpkami a cez leto mu listy zohrievalo slnko. Gaštanu potom vravieval: „Pozri, ako ľudia poskakujú a uhýbajú pred tvojimi gaštanmi, ktoré zo seba sypeš, lebo je jeseň.“ Pretože je jeseň, deti v čiapkach sa zhŕkli pod gaštan a budúci telegrafný stĺp zízal na drepejúce deti s načahujúcimi sa rukami. Keď našli gaštan, vykríkli: „Mám!“ Alebo: „Našiel som! Au! Pichol som sa.“ Ďalší zvolal: „Aj ja mám! Aj ja mám! Aha, pozrite!“ „Jéééj!“ Veru, boli to krásne časy topoľa s bohatou korunou, ktorý mal dobrého suseda ešte s bohatšou korunou. Obaja zažili množstvo ročných období, premien, rozhovorov. Život bol správne nastavený a pestrý, zmeny patrili k životu. To si dobre uvedomoval topoľový stĺp, ktorý rovnako stál na jednom mieste, ale už bez koruny, suseda a… s káblami. Tie sa z neho ťahali k ďalšiemu bývalému stromu. Žiadne zmeny neprichádzali. Stratil svoju krásu a slúžil namiesto prírode ľuďom. Považoval to za nedorozumenie, ktorého nebol strojcom on! Lebo hovorí sa, že každý si je strojcom svojho života! Taká pravda nie je vždy pravdou, a aj pravda môže vymeniť 100% vlnený dámsky kardigán za pánske sako z 50% viskózy, 30% polyesteru a 20% polyamidu. Bol stromom a žil prirodzene, kým neprišiel človek a nezmenil mu funkciu. Oholil ho na stĺp, zbavil koreňov a presťahoval ho na iné miesto, kde bolo široké pole. Taký bol strašne silný človek, ktosi vravel, že je silný ako boh a dosť mení životy iným v prírode. A trebalo sa mu prispôsobiť, inak škrtne zápalkou a nebude strom, nebude stĺp, budú iba špekáčiky a teplo. „No to je život!“ vyhŕkol telegrafný stĺp zúfalo. „Bez listov a koreňov. Čo na tom, či je jar, či jeseň. Som stále rovnaký. Neznesiem tento stereotyp.“ Telegrafný stĺp dramaticky zdvihol šesť bočných vetiev s podivnými skrutkami dohora, pochopil, že prišla jeho chvíľa, strhol káble k sebe, susedia popadali na zem, a on… Obesil sa tými káblami! Koniec. Posledné, na čo obesený stĺp pomyslel, bol čarovný príchod jari, ktorý mu s láskou pripomínal každý rok, čím je. Topoľom. Sme tým, čo milujeme, povedal nejaký svätec. Topoľ miloval byť stromom a nie stĺpom. Teda na záver úvahy chcem napísať, že nemáme byť tým, čím nás vidia druhí a presviedčajú nás o tom, že takí sme, ako nás vidia oni, až začneme byť takí a potom zabudneme byť tým, čo si my o sebe myslíme, takže nemajú nás či naša spoločnosť nútiť byť inými, ale samými sebou. Tak!
Pre ten ťažko uchopiteľný mozgom záver a zopár decentných chýb by mi dal ruský učiteľ Demenkov určite štvorku 😛
a) ...telegrafné stĺpy sa určite nerobia z... ...
Celá debata | RSS tejto debaty