zipporah

Existuje jedna rola, ktorú zahral niekoľkoráz v živote každý človek. Taký človek, čo v troch rokoch pochopil, že ak nezačne dupať nohami o zem, v živote sa nemá ako inak presadiť. Človek, ktorý pozná, čo je kút a rozdáva prvým malým kamarátom a kamarátkam facky z lásky.

Úloha sudcu môže rozoštvať svedomie, lebo niektorí máme niečo, čomu hovoríme sebauvedomenie si, súdenie pošteklí ego a pridá centimetre výšky, preto sme blažení na vrchole hôr, hoci v skutočnosti sú viac šťastné naše svaly a kosti. Alebo v súčasnosti čoraz aktuálnejšie dokáže úloha sudcu rozhýbať prsty na klávesnici, a naopak starými vekmi roztrpčiť domácnosť jazykom, špliechajúcim alkohol. Jazyk- alkohol proti vareške-domácnosti. Uveriteľná dilema nad odpoveďou otázky: koľkokrát v živote si súdil druhého a koľkokrát seba samého? Aký máme pomer? Pri tom je psychologicky dokázaná prítomnosť ešte tretej hodnoty, ktorá sa ťažko priznáva, lebo zachádza do najväčších hĺbok povahy, ide o nepriamu hru, rolu zdanlivo hlboko sociálne založeného človeka, ktorý je „dobrým“ sudcom z jeho aspektu. Takýto človek si nikdy neprizná, že je sudcom druhých.

Načo kategorizovať. Treba si priznať, že prví ľudia, ktorých súdime, sú naši rodičia a rodinní príbuzní. Ak sa nám podarí zotrvať 45 minút na hodine predmetu o Európe, prestávku využívame zvyčajne na mobil, cigu, desiatu a nadávanie učiteľa. Funguje to aj na vecku, chodbe a niekomu sa darí gániť aj na hromozvode. Prežívame nejakú vedeckú fantáziu hodnú knižnej publikácii, lebo sme v pubertálnom veku, kedy celkom vážne berieme svet, lenže on sa s nami bezcitne zahráva a my sme schopní a silní porozumieť všetkému a pri tom sypeme zo seba dávky humoru na rozdiel od dospelých. A predsa sa dostávame do konfliktov, prestávame rozumieť svetu a v slabosti, ktorá prichádza podozrivo pričasto, odsudzujeme pomaly aj odpadkový kôš, lebo sa na náš pozerá proste škaredo. Nepýtame sa, prečo vtedy pri nás nik nestojí, tvrdíme, že pri nás nik nestojí a nikdy nebude! Keď prídeme do stavu, keď sa vieme už opýtať, prečo pri nás nik nestojí, lebo sa dozvedáme z vlastných skúseností, že pri nás niekto môže stáť, prechádzame prvým zlyhaním vzťahov všetkého druhu. Azda najdesivejší a vskutku krivý obraz súdiaceho človeka nastáva v takzvanom univerzitnom čase, keď si už vieme dovoliť byť povýšení, poznať a vidieť všetko. Keď dokážeme porovnávať tekvicu so Saturnom a Poprad s Mexikom. Sme veľmi múdri, lebo nemáme guráž a blížime sa k titulom, nasávame inteligenciu, radi poučujeme, intenzívne pomáhame všade, kde netreba a perfektne sa vyhýbame žobráckym rukám a kostičkám od rybiek. V tomto okamihu sa rozhoduje, či človek zostane pri súdení ľudí, alebo sa dobrovoľne vzdá tejto roly a naučí sa pokore. Tá najväčšia skúška príde po univerzitnom veku. Kto sa nepoučí, ten bude súdiť do smrti a bude neznesiteľným hercom. Bude kolektivizovať, komentovať, bude sa prášiť aroganciou. Bude dvíhať palec hore alebo dole, búchať vám pravidelne do chrbta a strihať vám hrebienky. Na staré kolená bude chodievať na krátke turistické prechádzky s hocikým, kto bude ochotný na staré uši počúvať, čo všetko tento človek dokázal, ako zmenil svet, ale najmä prelomil vedecký zákon o nemennosti povahy človeka. Človek, ktorý súdi, sa považuje za zázrak, idealistu a aktivistu bez konkurencie. Človek, ktorý súdi, všade bol a všetko videl. Všetko vie. A preto môže hrať rolu sudcu.

Takto vidím ja, vnímam to na sebe a na iných. Intenzívne uvažujem nad tým, ako som v tejto role dopadla ja a či som sa jej konečne zbavila. Súdiť do istej miery budeme celý náš život, lebo je to prirodzene ľudské. Niektorí sa však nepoučíme, lebo nám chýba svedomie, sebareflexia… cez prizmu vlastných génov nevidíme ľudí, iba objekty, ktoré hodnotíme, tie gény nám dali na to právo. Prsty a jazyk nám pomáhajú. Nech nás Sila sprevádza, všetkých tých, ktorí nestratili tú najzákladnejšiu a najťažšiu súdnosť – k sebe samému.