Založ si blog

O človeku s Parkinsonovou chorobou

Starý človek. Čo evokuje toto slovné spojenie v duši mladého človeka? Babka, ku ktorej prichádzame s prázdnym žalúdkom a peňaženkou, odchádzame s ťažkosťami, nevieme sa prepchať cez dvere a, samozrejme, peňaženku ešte na poslednú chvíľu, v poslednom našom krôčiku nakŕmi babka, vlepí nám mľaskavý bozk a lúči sa s nami sľubom čokoládovej torty pri najbližšom opätovnom stretnutí.

Ja som po trinástom roku života prestala jesť dobrú a sladkú paradajkovú polievočku s rezancami, ktorú dodnes nijaká neprekonala, lebo to tak má byť, ak chceme vytušiť, čo je to jedinečnosť bytosti. Nedeľný solídny obed, cartoon network a kávička v socialistickom pohári skončili. Párkrát som zažila, že dobrá susedka vo vysokom veku navarila fajnú kapustovú polievku, správala sa ako pravá babička a pri jej kolenách som si robila domáce úlohy, a bolo mi dobre. Aj sme si podebatovali o veľkom kľúči, čo visel na jej stene, a otvárala sa ním nebeská brána… O jej rodine žijúcej v Čechách. O mojom prekvapení, koľko liekov musí brať a treba jej lístočky k nim, aby nezabudla koľko a kedy vziať. Klasika životný štýl, ku ktorému som sa pridružila. Boli aj ďalšie snahy, ale pochopila som, že po trinástych narodeninách sa odo mňa odopla nejaká funkčná šnúra… Avšak vďaka tomu, že taká šnúra existovala, vyhľadávala som spoločnosť starkých, lebo vďaka mojej babke ma dosť zaujímali. Dajako som tušila, že vedia, čo robia, naozaj vedia, v čom spočíva zmysel života človeka na Zemi, dokážu to prejaviť aj bez dogmy a majú na to čas. Nie je to samotné varenie, naplnená peňaženka, tlačenka, perník, ušité šaty, ale tá pravidelnosť, rytmus života, bezúhonnosť v starostlivosti o druhých, ovládanie princípov, dobre vpečatených aj v hmotných predmetoch, sila, ktorú v sebe právoplatne nesie človek iba v tomto veku.

A ja som na dlhoročnej ceste stretla skutočne mnohých ľudí. Počas dopravy, v nemocniciach, v jedálni, v kultúrnom živote, no všade, kam sa len človek pohne, a neraz len tak na lavičke sme predebatili hodiny. Sú rôzni. Sú viac úžasní aj menej úžasní. Pokladnice skúseností, sťažností, úsmevov, nervov, ťažkého smútku za stratou, obdivu, pretože veľmi radi prejavujú obdiv mladým ľuďom. Avšak nikdy nezabudnem na jednu 80ročnú paniu, ktorá ma ako neznámy človek v živote najviac zaujala a tento blog je venovaný jej. Vždy sa k nej vraciam v myšlienkach, keď sa rozprávam s niekým starším alebo len tak si na ňu spomeniem, keď prechádzam okolo jej bytovky, o ulicu ďalej, takže dosť často sa mi pripomenie. Dnes sa mi vďaka prednáške o mobilite a motorike starších pripomínala ustavične.

Tejto panej diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, keď mala 60 rokov. Neskôr prišla o muža. Žila sama, keď som ju prišla navštíviť a mala 80 rokov, chodila k nej zdravotná sestra. Rodinu, myslím, že synka mala v zahraničí. Tých dvadsať rokov ma priklincovalo spolu s jej osamoteným životom a vysokou inteligenciou o stoličku. Nepreháňam ani náhodou. Bolo na nej vidno, že sa stále niečoho bojí a prejavuje úzkostné stavy, napríklad keď sme si cez telefón hovorili o tom, čo ona naposledy videla v televízore a veľmi ju to vzalo. Bála sa a ja som sa bála, že je sama, no dajak som ju ubezpečila, že je to iba televízny seriál, a nie skutočnosť. Keď som s ňou prvý raz telefonovala, aby som sa ako cudzí človek mohla votrieť do jej bytu a klásť jej otázky, prežila som asi najťažšiu úlohu v živote, skutočná duševná revolúcia v odvahe. Najlepšia lekcia pre človeka, čo by sa chcel ujať presviedčaniu cez telefón… Prežila som, ona bola milá, povedala som jej, kto ma posiela, čo chcem, načo potrebujem odpovede a pozvala ma k sebe. Veľa sme sa rozprávali, mala utrápený výraz, neskôr som pochopila, že to nemalo nič spoločné s tým, že by som sa jej nepáčila, parkinsonici majú tzv. maskovitú tvár, nemôžu pre rigiditu prejaviť emócie. Som si však dodnes istá, že sa aspoň trochu potešila mojej návšteve, alebo inak povedané, prejavila záujem o moju švočku, o moju existenciu. Nebudem sa rozpamätávať do detailov, čo všetko sme mimo otázok rozoberali, neboli to však bláboly, neviem, čo v živote robila, ale s mojou mamou sme sa tak dovtípili, že mohla byť aj učiteľkou. Krútila sa okolo informácií, nie okolo životných potrebách, ktoré zvykne starší človek najviac rozoberať. Prepánakráľa, dala mne ako osemnásťročnej zabrať a iba som ju počúvala. Sem-tam som zabudla, že som tam kvôli otázkam a vravela: „No tak poďme na ďalšiu otázku.“ Nezabudnuteľný okamih prišiel s rozlúčkou, keď sa ma pri vchode (odprevadila ma k vchodu, mala rolátor) opýtala tak, ako to zvyknú robiť bežní trochu viac informovaní ľudia so sociálnym záujmom: „Vy ste z cárskej rodiny?“ (priezvisko mám po poslednom ruskom cárovi). Ešte podotknutie, že príde zdravotná sestra a budú sledovať telenovelu, hoci ak si teraz premietam krátky rozhovor na chodbe, telenovely ju nebavili až tak.

Táto pani sa u mňa zapísala naveky. Ešte sme asi dva razy telefonovali. Potom som sa stretla s jedným ďalším parkinsonikom, tiež sme si dobre podebatili, jeho diagnóza trvala kratšie a uľavilo sa mi, že žil asi so sestrou, ktorá sa o neho starala. Sú to milí ľudia, ktorí by azda dnes, keď tak nad tým človek uvažuje, potrebovali svoj úzky kruh blízkych ľudí, kamarátov. Je jasné, že nie oni prídu za nami, ale my musíme prísť za nimi. Obmedzený život je nočná mora a ten tras akoby to všetko potvrdzoval, parkinsonik každý deň bojuje s pre nás banálnymi činnosťami, čo vedie k frustrácii a k depresiám. Ale jedno poviem: sú skvelí spoločníci, ak nie v mnohých prípadoch lepší.

Myslím, že už nežije, prešlo veľa rokov odvtedy. Ale ja budem na pani …ovú myslieť stále. Nekonečný obdiv v tichú bojovnosť, a považujem sa za šťastného človeka, že som ju stretla, nie som doktorkou, že cez deň spoznám takýchto bojovníkov, morálne a komunikačne na úrovni, aká človeka poteší. Stala sa jednoducho mojím druhým vzorom po babke.

Slabošstvo ruského novinára Michala Zygara

21.01.2024

Solženicyn prežil osem rokov Stalinovho brutálneho režimu, bojoval s rakovinou, žil ako vyhnanec… Gorkij musel predčasne dospieť, ako dieťa bol svedkom domáceho násilia, v útlom veku poznal skutočné ruské dno, keď musel v dospievajúcich rokoch pracovať v otrasných podmienkach; v 19tich rokoch ho premohlo vážne pokušenie, našťastie si postrelil iba pľúca [...]

Quo vadis, liberalismus?

10.12.2023

Pochopil som. V istote, že tu nie je nič, čo by sa dalo pochopiť, by mal spočívať môj pokoj a moje víťazstvo. K priepasti. Tam driemu náboženské a politické ideológie s úsilím vyjadriť zmysel vecí, čosi hlbšie, duchovnejšie, a význam vecí, čosi povrchnejšie, ľudskejšie. Ľudský motív je diablom alebo anjelom; kto je v prevahe v dejinách ľudstva? Skutočnosť [...]

Praotec myšlienok a matka filozofie

08.11.2023

Skutočnosť smrti a strach z nej je praotcom hlbokých myšlienok a matkou filozofie i náboženstva. Arthur Schopenhauer Schádzam na cudzie životné cesty, odprevádzam ľudí na druhý svet. Smrť je tu momentálne tímovým hráčom, ktorý podplácam pohladením, keksíkmi, krémami, plyšákmi, slovíčkami, aby sa zachovala voči môjmu klientovi čo najmilosrdnejšie. Raz isto [...]

Prezdentský palác / Protest / Rudolf Huliak / SR / Slovensko /

Voliť prezidenta môžu aj ľudia s trvalým pobytom mimo SR

25.02.2024 09:58

Nedá sa však hlasovať zo zahraničia poštou.

Bojová stíhačka / Typhoon / FRG4 /

USA a Británia zaútočili na takmer 20 cieľov na ôsmych rôznych miestach v Jemene

25.02.2024 09:41

Útoky cielili na sklady zbraní, bezpilotné lietadlá, systémy protivzdušnej obrany, radary a vrtuľník.

Bosna Srebrenica

Prvý vojenský zásah v histórii NATO zažila Bosna v roku 1994

25.02.2024 08:00

Prvý vojenský zásah v histórii Severoatlantickej aliancie prišiel až takmer polstoročie po jej vzniku nad vojnou zmietanou Bosnou a Hercegovinou.

vojna na Ukrajine, Volodymyr Zelenskyj, Giorgia Meloniová

ONLINE: ISW: Situácia Ukrajiny je vážna, ale nie beznádejná. Rusi zatiaľ stíhajú dopĺňať svoje sily

25.02.2024 07:15, aktualizované: 08:47

Pri Avdijivke podľa amerického ISW zomrelo viac ruských vojakov ako počas vojny v Afganistane, ale Rusi zatiaľ dokážu svoje sily neustále dopĺňať.