Plamene ruskej klasiky horia cítením ako Nerov Rím v búrlivom 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia, v ktorej bola drvivá väčšina ľudstva ťažko skúšaná.
Literatúra je prostriedok v umení, ktorému som podľahla veľmi ľahko v detstve, a je to niečo, s čím sa človek hádam aj narodí, priam zrovnateľné s génom, ktorý sa ťažko za života vykynoží. Hoci som dlhý čas trávila v prírodovednom svete, okolnosti mi nedožičili študovať žurnalistiku, či vstúpili do môjho života ľudia, ktorí sa usilovali o znechutenie čítať, literatúra sa vo mne držala ako vznešený pasažier. Preto som si neraz povedala, že sa pustím do národnej literatúry. Neviem kedy a ako došlo k tomu, že som si vybrala Rusko, azda to bola otázka Eugena Onegina, ktorého nám krásne vysvetlila učiteľka na strednej škole, za čo jej nielen za toto ďakujem, alebo to bola sila Dostojevského, alebo neznámeho člena nemenovaného portálu, kde uviedol záujem o ruskú literatúru a znelo to mimoriadne vznešene. Mladí ľudia milujú vznešené veci, o tom niet pochýb.
Pôvodná verzia článku s dvadsiatimi knižkami bude podrobená času venovanému ďalším autorom, ktorí mi zatiaľ unikajú, ako mi uniká ten už školákom známy pedantný krok ako chronologicky usporiadať hocaký zoznam. Inak to naozaj nejde, ak má byť literatúra zrkadlom doby (Dostojevskij) a ukázať, že autori si v knihách nevymýšľajú. Priznávam, že moje znalosti spočívajú najskôr v autoroch so zvučnými menami, ktoré vnímam ako temer stále žijúce osobnosti, sú najčastejšie prekladanými autormi, a kategorizovanie odrazu nejestvuje, až na jedno, ktoré hneď priblížim.
Kritérium je veľmi jednoduché a, myslím, že správne pre našu spoločnosť. Ako mi bolo potvrdené, sú to problémy ľudskej existencie, s ktorými sa v literatúre stretávame. Prvú desiatku som zoradila teda na základe etických, sociálnych a charakterových (a časových) potrieb najširšej verejnosti (vek a útlosť kníh), tieto príbehy nosia v sebe aktuálnosť, kým posledný človek ešte nezabudne, kto je človek a akú úlohu zohral na Zemi.
V tomto článku však prinášam iba prehľad prvých štyroch kníh, ktoré by si drsne povedané človek mal prečítať.
1. Matrionina chalupa – Alexander Solženicyn
2. Hrdina našich čias – Michajl Lermontov
3. Odpadlík – Vladimír Lidin
4. Revízor – Nikolaj Gogoľ
Prvé tri príbehy sú orientované na človeka ako na osamelú a silnú bytosť, takže aj mladý čitateľ sa nájde. Vyvrcholením je zhromaždenie poznatkov o ľudských pohnútkach v Revízorovi, ktoré prežijeme s úsmevom.
Umeleckú hodnotu som odsunula na druhú koľaj, čo mi, dúfam, nebude nik zazlievať, pretože v každom prípade zoznam ďalších diel nosia v sebe rovnako dostatočnú dávku umenia. Tie by boli od Gončarova, Gorkého, Tolstoja či Dostojevského, ale podnet na progresívne premýšľanie a výber mi dali vyprofilovaní ľudia, preto budem bedlivo pokračovať v čítaní a možno ešte zmením niečo v prvej desiatke. Nedokážem sa ani tak pekne ako oni vyjadriť, ako mi nesmierne chýbali rady a na ďalšie ešte trpezlivo čakám. Veľmi im ďakujem za čas a ochotu podeliť sa o poznatky.
Čo mi ale môžu zazlievať čitatelia, a ja s nimi budem súhlasiť, je vynechanie poézie v budúcnosti (z chronológie označovaná v jednom období ako ruská dekadencia a symbolizmus). Neodvažujem sa hodnotiť to, čo predo mnou stojí ako cudzinec s vlastným umom a srdcom, k tomu odetý v zákonoch a pravidlách lyriky.
Komu by nestačili štyri knižky, nedočkavosť by mu bránila počkať na dôkladnejšie vypracovaný zoznam (a veruže stále bude mať otvorené vrátka), pokojne mu pošlem pôvodný zoznam s odkazom na tematicky súvisiace príbehy.
Do skorého čítania želá Michaela „Zipporah“ R.
1. Matrionina chalupa – Alexander Solženicyn
Krátky príbeh o človeku, ktorý pracoval „zadarmo“ zanechá vo vás úvahu o tom, čo robí človeka človekom v civilizácii, akú úlohu zohráva v spoločnosti, ako sa spoločnosť chová voči jednotlivcovi. Tieto „Matriony“ budete po prečítaní hľadať medzi skutočnými ľuďmi, o ktorých sa rozpráva málo, pričom veľa krát a mlčky zachraňujú, alebo odhaľujú zvyšky našej ľudskosti. Všetko stojí na našej vnímavosti, aby sme ich tapetovali v spoločnosti, ako to spravil Solženicyn.
Z príbehu výroky:
Vždy majú pekné tváre tí, čo majú svedomie čisté.
Všetci sme žili vedľa nej a nepochopili sme, že práve ona je ten jeden spravodlivý, bez ktorého, ako vraví príslovie, neobstojí dedina.
Ďalšie príbehy: Človek – Gorkij (krátka úvahová poviedka v zbierke Makar Čudra), Zápisky z podzemia – Dostojevskij, Samotár – Alexej Tolstoj (príbeh koňa)
2. Hrdina našich čias – Michajl Lermontov
Román o hrdinovi nielen Lermontových čias (romantizmus)… Človek, ktorý spoznal svet dobrý a zlý, i niečo medzi týmito doménami. Nespokojný a melancholický nezápasí, ale v jeho utvrdeniach chýba hlboký pesimizmus, ktorý je jasnejší v niekoľkých príbehoch od Leonida Andrejeva, a preto nemá tú strašnú, konečnú moc nad nami. Nepokračuje a znudený hrdina Pečorin sa stane nostalgiou. Predstavuje niečo vyňaté z nás, čas, ktorý vyplňujeme sebareflexiou, citeľné prežívanie života. Pečorin je zapísaný vo všetkých ľuďoch, ktorí sa v živote usilovali či usilujú dobehnúť pravdu, život, ťahať sa nahor po rebríku za poznaním a padať, vstávať, liezť a zase padať. Utvrdzovať sa a pociťovať skepsu, sklamanie. Hádam Pečorin reprezentuje všetky postavy, ktorých je strašne veľa nielen v ruskej literatúre a že mu to právo prvenstva patrí nielen pre mladý vek autora (26), v ktorom napísal také zrelé dielo. Maxim Gorkij vsádza do Lermontova popredných autorov (Gogoľ, Tolstoj, Dostojevskij, Turgenev…), ale nebudem oponovať, ak by si niekto želal mať tu Eugena Onegina.
Z príbehu výroky:
„… potom som čítal, študoval – aj veda sa mi zunovala; videl som, že sláva ani šťastie od nej vôbec nezávisia, lebo najšťastnejší z ľudí sú nevedomci, a sláva – to je šťastná náhoda, na jej dosiahnutie potrebuje človek len obratnosť. Vtedy som sa začal nudiť…“
História duše ľudskej, i tej najplytkejšej, je možno zaujímavejšia a užitočnejšia ako história celého národa, najmä keď vyplýva zo sebapozorovania zrelého ducha a keď je napísaná bez márnivej túžby vzbudiť účasť alebo obdiv.
Ďalšie príbehy: Eugen Onegin – Puškin, Rudin – Turgenev, Otcovia a deti – Turgenev (hrdina Bazarov), Všedný príbeh – Gončarov (hrdina Alexander), Úšust – Gončarov (hrdina Rajskij), Oblomov – Gončarov, Súboj – Čechov (zhrnutie všetkých nepokojných hrdinov, rojkov 19. storočia, nihilizmus prehráva), Zločin a trest – Dostojevskij (hrdina Raskoľnikov, ktorý na základe idey spáchal zločin, podrobný život nižšej vrstvy), Ponížení a urazení – Dostojevskij (hrdina Vaňa ako pozorovateľ, vnútorný svet postáv), Metro 2033 – Glukhovsky (hrdina Arťom), Mŕtve duše (ne–obyčajný, už postarší hrdina Čičikov)
3. Odpadlík – Vladimír Lidin
Príbeh o človeku, o Bessonovi, je všetkým, čo sa v živote dostáva do stavu bezútešnosti, čo mení snahu mladého človeka na bezvýznamný výkričník, upozornenie na fakt, že jednotlivec neznamená nič, pokiaľ sa nenarodil pod šťastnou hviezdou, alebo mu nepomohli okolnosti získať aspoň štandardný život. Toto prísne upozornenie komentuje Lidinove mesto a jeho fasáda, je charakterizované pred vstupom do neho ako mesto, ktoré nepotrebuje tohto „hrdinu“. Čím väčší rozmach miest bude, tým viac bude táto kniha aktuálna, odpadlíkov bude pribúdať. Všetky mestá majú spoločné pravidlo: ak v ňom človek ukáže jediný krivý pohyb, raz zakopne, je s ním amen. Tak diktuje mesto, tak diktuje spoločnosť. A takto sú postavené zvyšné príbehy hrdinov, ktorých opis je miestami silne autenticky napísaný.
Z príbehu výroky:
Keď ti je smutno alebo keď ťa zhrýzajú starosti, začítaš sa do knižky o zámorskej krajine. Krajina je belasá, ľudia sú belasí, ba aj ty, blázonko, staneš sa belasý. A belasému sa lepšie žije.
… veď každý človek môže mať svoj sen, Táňa… i keď je všetko dookola protivné, bezohľadné, hnusné, sen je vždy ako svieca… Človek nedovolí, aby ju sfúkli, bráni sa.
Ďalšie príbehy: Všedný príbeh – Gončarov (takmer totožný obsah s dialógmi až dramatickými), Mesto Žltého diabla – Gorkij (opis autorovho života v New Yorku), Rakovina – Solženicyn (význam postavenia), Zločin a trest – Dostojevskij
4. Revízor – Nikolaj Gogoľ
V tomto podivnom ľudskom svete nemôže chýbať humor od človeka pre človeka o človeku. Inak počet psychických porúch by asi narástol. Humor je najväčšia barla v ľudskom svete, ktorá pomáha i bije zároveň.
Lukian v rozhovore s Erasmom (z knihy od Voltairea) vystihuje význam Revízora: Lidé to mají dost rádi, když se jim ukazují jejich hlouposti jen tak povšechně, pod podmínkou, že na nikoho zvláště neukážeme prstem. Každý pak přišije své vlastní směšnosti sousedovi a všichni dohromady se smějí na účet druhých.
Revízor nie je karikatúra, vari sa považujeme za karikatúry? V Revízorovi sa nájdeme všetci, je to prvá očista a porozumieme smiechu nad sebou samým, pretože kto sa nebojí ničoho, smiechu sa bojí najviac. Aj preto, lebo smiech je najistejšia skúška duše (Dostojevskij).
Ďalšie príbehy: Stepančikovo a jej obyvatelia – Dostojevskij, Medzi mužom a ženou – Čechov (autorova veľká individualita, kultivovaný prístup, smutná irónia v obnažovaní často ohavných úmyslov vo vytváraní vzťahov)
Celá debata | RSS tejto debaty