zipporah

Doktor Belbo

Foucaultovo kyvadlo, U. Eco

 

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov.

 

„Pán Huxley, teda Július, v obchodnom centre ste sa hrali na záchranné koleso, takže ste sa rozhodli ísť na dovolenku k moru s vorvaňom?“

„Nie celkom. Meškal som na prednášku o dýchaní živočíchov a ako prašivý študent na vysokoškolskej dovolenke do poslednej minúty som ju preležal v lese drevených lavíc a stolov. Na záver nás profesor poučil o dovolenke na druhú mocninu. Áno, dovolenka v rámci dovolenky bola v našom vesmíre možná, už ste počuli o Erasmus študentoch? Nie? Nenáročný flirt, nadávky a dostatok tekutín pre jednu osobu, bezstarostné konverzácie za pár kreditov boli dosť populárne. Prines mi ešte šálku s nápojom bez entropie,“ požiadal Július robota, keď mi položil na konferenčný stolík pohár koly. Zapálil si ďalšiu elektronickú cigaretu.

Sucho som zakašľal a Július sa ma opýtal, či som alergický na dym. „Kedy ste sa naposledy s niekým stretli? Ako môžu ľudia znášať nijaký fyzický kontakt?“

Rýchlo som ho opravil: „Patrím medzi tých, ktorí sa nestránia osobnému kontaktu, nebránim sa tomu, ale máte pravdu, trochu mi vadí ten dym.“

Július lojálne odložil cigaretu a vzal si žuvačku. „Takže na študentský pobyt v Taliansku som si zbalil gumené sifóny v tvare kačičiek. Nemal som dlhú výdrž v plávaní.“

„Počkajte… Naozaj to boli sifóny?“ Táto chvíľa zarazila všetky prítomné senzory a periférne som postrehol, ako mucha na rímse zdúpnela a pomaly otočila hlavu smerom k nám.

„Určite, William, prečo sa pýtate?“ presviedčal ma Július, no akosi sa mu to nepodarilo.

„Lebo považovať kačičku za sifón je neobvyklé pochopenie výrobku,“ rozpačito som zamrmlal.

„A prečo by sme nemohli považovať sifón za kačičku?!“ pošúchal si Július temeno. „Ja som myslel, že balím sifóny v tvare kačičiek. Vy to máte nejako prekrútené. Práve som vás odhalil. William, vy zbierate kačičky v tvare sifónov!“

Jeho ukazovák mieril rovno na mňa. „Nie, určite nie!“ zdesene som vykríkol. Musím potlačiť novinársku pýchu a pokorne pred čitateľmi priznať, že som si vtedy spomenul na to, ako som do kufra zabalil niečo, čo sa dosť podobalo na zakrivenú žltú trubicu s červeným zobákom na jednom konci. Očervenel som a považoval som za nanajvýš netaktné, keď sa Július víťazoslávne usmial. Môj hlas ochladol a sprísnel na päťhviezdičkového novinára, keď som ho vyzval, aby bližšie predstavil jeho zámery s výletom do Talianska.

„Fabriano, Castelraimondo, Camerino… Skotúľal som sa na juh, kde sa hrubé tyčky strkali do tenkých dierok a zástrčky sa v celku vrátane niekoľkých kachličiek strhávali. Tanečníci si varili mäso, nehovorím, že bolo po polnoci, ale bolo. Passaiglia, passada, a podobné chvaty ma naučili. Camerino bola dedina na malom vŕšku a obklopovali ho znamenité hory, už len z toho dôvodu malo svoje čaro holiť sa o štvrtej ráno pri rádiu. Keď odišli tanečníci do Benátok s novými karnevalovými maskami, nahlásil som sa ako nájomník virtuálneho sveta, bezplatne… Internetu a samote som sa srdečne potešil.“

„Avšak toto nebolo tým najzaujímavejším počas pobytu v Taliansku,“ prerušil som ho.

„Pravdaže bolo, študent predsa vždy venuje najviac času tomu, čo je najmenej užitočné. Tak dobre, William, nečakal som dlho a poklopkal som po pleci Trinity na maškarnej oslave. Vtedy som bol stredobodom pozornosti ako cudzinec a preto som nemohol na príťažlivú Trinity viac pomyslieť. Cez nočnú sprchu známostí a masiek som úplne na ňu zabudol a pri opúšťaní podniku ma udrel jej vyčítavý pohľad. Už som zistil, že mi začal v európskej čižme vínový život. Sí.“

Júliusov život sa však zo začiatku nepodobal na ružové víno. Kým sa adaptoval, vyčítal si veľa nepodarených javov. „Odopieral som si pôžitky a okolie žilo otázkou why not. Zametal som paličkami zvyšky čínskej večere, keď sa iní párili.“ Situácia sa zmenila po získaní prvých kreditov. Po záverečnom teste oslavovali so známou talianskou speváčkou Nannini, tešili sa a prižmurovali oči od rozkoše. Július zrazu viedol dolce vita. Čítal desiatky ponúk virtuálnych priateľstiev a sťažnosti od Chiary, Belly a Gaii, lebo im zlomil srdce, pri tom jedol orieškové syry, kung pao, lámal si zuby na panini a ochutnal indické korenie, pastu s tuniakom a francúzsky koláč, ktorý sa volal žsržž. Nových, veselých a milých priateľov kvôli zložitým talianskym menám prezýval brokolicou, zvončekom, zákuskom a Demokratom¹. Július s priateľmi sa po úspešnom kurze taliančiny naplno odviazali a ako sa priznal, mali polnočný rozhovor s miestnou carabinieri. Chlácholil ich, aby neboli smutní, že sú v službe. Rozišli sa v úsmevoch, lenže upomienka na seba nepočkala a onedlho ju carabinieri položili na stôl jeho koordinátorky.

„Učiteľ taliančiny ma hodil autom k Fiorele.“

Zostal som očarený.

Július mávol rukou. „Ó, veru, kedysi boli prejavy ľudskosti výraznejšie než dnes. Asimovove predpovede² o stretnutiach sa naplnili. V Deflačnom vesmíre sa štítime osobného kontaktu, no čo mám ja do toho hovoriť, keď roky odmietam žiť vonku a iba z novín sa dozvedám, čo ľudia vyvádzajú.“

„Ako Fiorela reagovala?“

„No,“ povzdychol si Július, „najprv som si na ňu počkal. Úradosféra v Italia bella bola odlišná od tej v krajine, kde som sa narodil. Mali by ste tento údaj mať.“

„Áno, pochádzate z európskeho štátu Slovensko.“

„Tak tam sme mali frflavé fúrie, vyučené na hysterické karate, ale v Taliansku prúdil v krvi úradníkov všetok vesmírny čas. Ak vám po ciao povedali uno momento, znamenalo to v preklade momentík.“

„To mi došlo.“

„Nie, ešte vám to nedošlo,“ prísne namietol Július. „Došlo vám to až po tridsiatich ôsmich minútach čakania. Po schodoch chodili ľudia hore dolu a viedli rozhovor s Fiorelou. Zdvorilosť teda nebola tou stránkou, ktorú by som v Taliansku očakával, ale nikto si nič z toho nerobil. Moja koordinátorka, ktorá pestovala medzinárodné vzťahy, ma pozdravila, popýtala sa, ako sa mi tu páči, vyplnila papiere a arrivederci. Ktovie, čo spravila s upomienkou… Všetci na mňa pokrikovali signole, signole a presviedčali ma, že najdôležitejšie je, aby som tu bol šťastný a oni skutočne robili všetko preto.“ Július sa roztiahol na gauči a široko sa usmial. „Preto sa vás pýtam: bol dôvod po tom všetkom hnevať sa pre ich vesmírny čas?“

 

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

 

1. Demokratom = Július mal na mysli starogréckeho filozofa Demokrita z Abdér

2. Asimovove predpovede = americký spisovateľ Asimov píše o spôsobe kontaktu medzi ľuďmi v sci-fi diele Vo vesmíre niekto vraždí (The Naked Sun), ľudia sa štítili osobného kontaktu