zipporah

Hotel ma prekvapil, izba… Trochu sa cítim ako knieža Myškin. Mám si kde vyzuť mokrú obuv, položiť klobúk a paličku, zavesiť plášť. 24.7.2019, Moskva

Moskva je mesto, kde sa fantázia ohýba a hranice sa niekedy lámu. Blog je o literárnych múzeách, ktoré sú pôvodnými bydliskami či prechodným bývaním ruských spisovateľov (preto sa stretnete s názvami ako dom či apartmán). V tomto meste nájdete však podľa údajov z internetu viac než 400 múzeí a galérií! Okrem ikonického obrazu Červeného námestia s chrámom cukríkových farieb je ďalšou ikonou moskovské metro, ktoré ja osobne považujem za tiež akési múzeum. Človek nevie, kam skôr pozrieť a myslím si, že niet podobného metra na svete, do ktorého v románe Metro 2033 vsadil Glukhovsky svoj príbeh. Treba sa pripraviť na to, že Moskva je turistická drina, máte čo robiť aj v prípade návštev literárnych múzeí. Neobíďte však veľmi významný a fotogenický „highlight“ Novodevičínsky cintorín, ktorým začíname našu literárnu púť…

… šla som na Novodevičínsky cintorín. Skoro hodinu som hľadala moju literárnu lásku. Blúdila som kade-tade, ujo mi vraví „Gogoľ? Za sťjeeenou!“ Tak som bežala „za stenu“. Tento cintorín, je preplnený výstrednými pomníkmi, sochami, šudia fotia. Čiže njet Gogoľa, česala som jak blázen uličku za uličkou. Na jednej uličke sa už ozývalo krikom „Koho hľadá devuška?!“ Istá pani mi napokon pomohla, ako začala po rusky hovoriť so Sibírčanom (mal v sebe trošilinku OH). Pripitý Sibír sa vyznal! Našli sme ho! Stáli sme pred hrobkou Nikolaja V. Gogoľa štyria, ženy trúchlili… za dobou romantizmu… Začal sa príbeh „smiech cez slzy“. Fňukala som a Sibír vytiahol ploskačku. Tak som si logla a smrkala ďalej. Položila som svoj odkaz a sadrovú ružu na hrobku a logla si ešte. „Už je charašo?“ opýtal sa Sibír a vytiahol ešte salámu. Bola výborná, zapíjala som ju tvrdým alkoholom a smiala sa. Sibír zatiaľ vysvetľoval svojim priateľom literárne znalosti a potom nás všetkých zaviedol za Majakovským (pri ktorom sa pomodlil), Čechovom, Bulgakovom a Alexejom Tolstým. V nosatom príbehu nič nechýbalo, máš ploskačku, salámu, pred sebou hrobky svojej literárnej rodiny, a vynikajúceho sprievodcu! 24.7.2019, Moskva

Takýto netradičný zdieľaný zážitok som mala už v prvý deň návštevy hlavného mesta. Na cintoríne je pochovaných omnoho viac významných ľudí a vstup je bezplatný. Na druhej návšteve už v tomto roku mi nebesá zoslali pocit príchodu ruskej zimy. Snehové vločky padali ako miznúce rozpaky na tichý cintorín a moju hlavu, potom sa aj pohodlne uvelebili a odchádzala som odtiaľ s čipkovanou prikrývkou na hlave. Praktická ukážka z prečítaných ruských kníh. Reliéfy spisovateľov nájdete aj na Biblioteke Lenina (metro stanica) s neprehliadnuteľnou veľkou budovou  (sú po obvode, rad radom vytesané do kameňa) a sochou F. M. Dostojevského. Za pol dňa som na toto všetko natrafila bez informácií z internetu v roku 2019. Hneď mi bolo jasné, že aj Moskva podobne ako Petrohrad je mesto, ktoré si vizuálne ctí svojich autorov na každom kroku.

Poďme do prvého múzea! Písal sa rok 2019, mala som v ten deň narodeniny a na pláne boli fotky pri dvoch sochách Gogoľa na bulvári, pomenovanom po ňom. Jedna vyzerá podľa starej dámy v čiernom, ktorá si ma odchytila, keď som si ho fotila, ako postava maršála (X1). Bolo úplne bežné, že Rusi so mnou prehodili reč. Druhá socha sa očividne snaží zobraziť Gogoľa viac zamysleného a vážneho ku koncu života (X2). V 2019 bola oplotená, poprchávalo a cez škáru v plote som si ju fotila. Veľmi pekný narodeninový darček som dostala, pretože som vôbec netušila, že hneď vedľa je Gogoľov dom a múzeum (1) v jednom! Z tej neočakávanej situácii mám dodnes zimomriavky, pretože by ma asi trafil šľak, ak by som zistila až doma, že mi čosi takéto uniklo! Na boku budovy smerom na ulicu sa nachádza aj veľká plaketa.

… a zrazu predo mnou múzeum! Netušila som, že je tam zriadené. Zo srandy som vošla dnu, fotila som si sochu a kebyže sa ponáhľam za Gorkým, ani by som nepostrehla, že som vlastne v jeho dome! So suvenírmi! Dokonca som bola v miestnosti, kde zomrel. Jeho posledné slová boli niečo ako odneste ma ku schodom. Milá teta na vrátnici vravela, že otvárajú múzeum o druhej, a ja som v roztržitosti rozumela, že musíme byť aspoň dvaja návštevníci. Bože, to som nevedela rozumieť slovu čas? Vzala ma za ruku a chápajúc moju excitáciu poradila mi odfotiť ešte sochu, za ktorou bol diablik.“ 25.7.2019, Moskva

Naozaj som uverila, že za dverami bude stáť sám Gogoľ, keď mi povedali na vrátnici, že toto je jeho múzeum. Už som siahala na kľučku, keď som zistila, že otvárajú o druhej. Tak som sa presunula k Čechovovmu múzeu (2), ktoré síce bolo zavreté v roku 2019 (moje nohy sa nepotešili), ale v súčasnosti je už sprístupnené. V oboch múzeách môžete mať rusky hovoriaceho sprievodcu. V Gogoľovom múzeu sú anglické texty v každej miestnosti, je tam kaviareň s riaditeľom, ktorý konkuruje Chlestakovovi (z Revízora). Na jeho šikmé oči a chamtivosť do smrti nezabudnem, ale nástenné hodiny som získala a po prvý raz zverejňujem fotku vzácnych hodín, ktoré som v tento apríl získala. Riaditeľ si mohol pozvať ženu na večeru za 50 eur a ja si môžem po zvyšok života sledovať čas. Menej vzrušujúce zážitky mám z Čechovovho domu, ktorý je, žiaľ, iba v ruštine. Sú tam všade portréty, rukopisy, cestovateľské zážitky, súkromný život a kariéra. Okrem toho, že bol Čechov dosť veľký fešák, bol to lekár z povolania ako Michajl A. Bulgakov, takže okrem rukopisov tu nájdete tiež nejaké to kladivko a kufrík pána doktora.

V tomto roku som zistila, že na dlhom Gogolevskom bulvári je krásna socha plaviaceho sa na loďke Michajla Šolochova (X3), pričom morské vlny tvoria konské hlavy. Nachádza sa tu aj múzeum šachu s fantastickou zbierkou šachovníc (nejednému šachistovi sa zvýši výkon všetkých životných funkcií) a informáciou o tom, že Lermontov či Puškin hrávali šach ako aj (to nikoho zrejme neprekvapí) sám Napoleon (jeho dámou nebola Josephine, ale Kutuzov). „A Gogoľ gde?“, pýtam sa sprievodkyne nadšene rozhadzujúc rukami a takmer som dala Lermontovej buste facku… Srandujem. „Góógoľ ňégral!“

Na Gorkém vidno, že to bol štedrý a dobrý človek so sebadisciplínou, veľmi ho mám rada, vzbudzuje rešpekt. Má sugestívny pohľad. Bolo tam veľa fotiek, ako sa usmieval, akoby sa sám život usmieval. 26.7.2019, Moskva

O Maximovi Gorkém by som vedela písať veľa riadkov a stohy odsekov, mám k nemu špecifickejší postoj azda pre jeho ťažký život v prvých 19tich rokoch, ktorý ukončil streľbou do pľúc, aby sa znovu narodil, ďalej fakt, že kľúčovú rolu v jeho detstve zohrala stará mama, a všetky tieto vážne okolnosti stoja naproti jeho tvorbe ako čistý paradox. Poznám už len jedného podobného velikána s hrozným životopisom a silnou filantropiou a humánnosťou v praxi i literatúre – Victor Hugo. Podľa informácií z múzea Gorkého (3) písal Gorkij medzi deviatou a druhou. Pre zaujímavosť, Šolochov písaval medzi štvrtou a ôsmou ráno.

Zdalo sa mi, že zle čítam, keď som sa dotrepala do Puškinovho múzea (4), kde mali sanitačný deň, a neďaleko neho Tolstého múzeum (5) oznamovalo taktiež sanitačný deň ako posmešok. V ten deň som už len otupne hľadala kávu a croissant, a z posledných síl som si fotila náhodne odchytené sochy Michajla Lermontova (X4) na Neznámej a Alexandra S. Puškina (X5) na Tverskej.

Poprechádzajme sa teraz popri koľajniciach. Ďalší autor veľkého kalibru, Lev Nikolajevič Tolstoj má podľa slov jednej Rusky až tri múzeá v Moskve. Ďalší sa nachádza neďaleko jeho veľkej sochy v parku (X6) (štvrť Chamovniki), označujúci sa ako Tolstojov dom (6). Tu som mala šťastie aj na sprievodkyňu. Tretie som zatiaľ nenavštívila, podľa AI sa jedná o kultúrne centrum a na tomto mieste prebýval rok.

Podobne aj básnik Sergej Jesenin má zjavne až tri výstavné miesta, z ktorých som stihla navštíviť iba drobučký Jeseninov dom (7) so zachovalou jeho izbou. Mladá sprievodkyňa a očividne veľká milovníčka básnika krásne recitovala svojmu publiku zo strednej školy. Toto maličké múzeum je už len pre fajnšmekrov, ktorí ovládajú ruštinu, keďže je zamerané viac na prednášanie o jeho živote.

Bulgakovo múzeum (8) v Moskve je okrášlený šviháckou sochou pána doktora pred jeho domovom (X7). Mimochodom, vôbec nie je ďaleko od Novodevičínskeho cintorína a Tolstého domu (6). Je to múzeum prakticky iba v ruštine ako Čechovovo (2), veľká škoda. Kvitujem ale zaujímavý nápad s osvecovaním určitých exponátov v určitom čase, ktorý keď prešiel, miestnosť zahalilo tmu. Nastal nový čas, zasvietili druhé hodiny s ďalšou škálou exponátov. Sprvu som myslela, že keď všetko zhaslo, že múzeum zavierajú a ja už tam nemám čo robiť. Polnoc odbila!

Dom Turgeneva (9) je plný sôch a podobizní psa Mumu, je akýmsi symbolom, ktorý som nepochopila a veľmi mi to nevedeli vysvetliť „pre komplikovanosť v anglickom jazyku“. Pes sa spája s nejakou príhodou, ktorú Turgenev spísal do poviedky. Toto múzeum ponúka viacero aranžovaných izieb a asi najväčšie množstvo portrétov, z čoho dedukujem, že Turgenev mal množstvo známych. Veľmi nečakaný portrét, ktorý som v múzeu našla, bol mladého Victora Huga! A tak už dnes viem, že títo dvaja páni sa poznali aj osobne. Vedeli ste, že Dostojevskij nemal Turgeneva v obľube, pretože mu v tvorbe nepripadal taký naturálny ako Gogoľ?

Pri túlačkách električkou po Moskve som objavila rodný dom Dostojevského (10), na ktorý mi už nezostal čas, keďže všetko sa nachádza kade-tade a otváracie hodiny sú ohraničené. Ako posledné múzeum som len tak-tak stihla Puškinov apartmán (11) na Arbatskej ulici. Podobne ako v Gogoľovom dome, v jednotlivých izbách sa nachádzajú karty v angličtine, z ktorých sa dozviete o vystavených predmetoch a živote spisovateľa.

Ak si myslíte, že toto je koniec, tak nie. Na nejakej ulici istá budova upozorňuje nenápadnou tabuľkou, že sa v nej odohrávala časť príbehu Majstra a Margaréty. Neďaleko Bolshoi Theater stojí pomník Antona Čechovova. Pri Bieloruskej stanici opäť neďaleko Tverskej sa týči Maxim Gorkij. Jeseninova socha stojí neďaleko Puškinovho námestia (X8).

Úplne najkrajšie veselé pomníky majú Gogoľ s Bulgakovom pri múzeu vojenských uniforiem! (X9)

Pri Novej Treťjakovovej galérii sedí zasnežený Lermontov. (X10)

A som si istá, že pomníkov, pamätných tabúľ a ďalších literárnych skvostov a pamiatok by sa veru našlo viac a viac a viac… Aby som to uzavrela: zatiaľ čo Petrohrad ponúka viac pôžitkov v podobe literárne orientovaných reštaurácií a skromnejší počet múzeí, v Moskve vyrástli múzeá ruských spisovateľov ako huby po daždi. Stále je čo objavovať, je dobré si návštevy zopakovať a byť svedkom nadšených sprevádzajúcich, ktorí na vás doslova prenesú pozitívnu energiu.

Im aj všetkým zúčastneným na mojom príbehu o pobyte v týchto ruských perlách v 2019 a 2026 patrí moja veľká vďaka.

Jednej žene som dala poslednú Devu a sto rubľov. Sedela od rána na neuveriteľne hlučnej Tverskej až do štvrtej hodiny. Veľmi sa tešila. Mala hrubé veľké rukavice a baranicu. Dve obrovské tašky pri nej čučali. Držala Devu v tých obrovských rukaviciach a neveriacky kvílila od radosti. Nič nebolo treba fotiť. Na dievčatko s červenou šatkou medzi veľkými huňatými palčiakmi, ktoré opätovalo pohľad prekvapenej žene, totiž nikdy nezabudnem. 12.4.2026, Moskva