zipporah

Včera som dočítala knihu Bežať ako dáma od autorky pôsobiacej hystericky, hrdinsky a s takou hordou známych, že sa jej podarilo opublikovať hrozne, ale že hrozne hlúpu knihu asi práve vďaka nim. V nej sa dozvieme, že si šetrí na umelé riasy pred maratónom a lakuje si nechty, aby mala počas behu dokonalé rúčky. Samozrejme, ten maratón odbehala „ako hrdinka“ po šiestich mesiacoch tréningu. Poďme ju, my blázni nevedomí, za to všetci obdivovať. Nezabudla spomenúť, že robila rozhovor s Naomi Campbellovou.

V každej dobe sa nájde veľa peňazí na vydávanie hlúpostí. V každej dobe sa však nájde jeden génius, po uši zadlžený ako napríklad Alexander Sergejevič Puškin (áno, dobre čítate!).

Blog o behu som už chcela napísať po návrate z Ruska, keď som si pomyslela (počas behu): reku, napíšem o tom, kde na svete sa mi najlepšie behalo! 😊 Žiadne rady a múdrosti, lebo na to sú tu odborníci. Som amatérska bežkyňa, ktorá získala informačnú hodnotu zo spomínanej knihy iba v tom, že ešte 60 rokov dozadu mali ženy zakázané behať na pretekoch. Som navyše bežkyňa bez podpory či opory, tieto pojmy nepoznám a nedokážem ich prijímať v živote úplne ľahko. Ráno v sobotu som nepotrebovala, aby mi niekto vravel, choď sa učiť. Do pol ôsmej rána som mala nabifľovanú látku z literatúry na WC a život s povinnosťami pokračoval bez slova a záujmu o moju osobu či moje schopnosti. Čosi, čo sa podobalo podpore, sa mi dostávalo asi v rámci fungovania na jednom pracovisku, napokon som to dotiahla k prihláške na doktorandské, kde som to už musela zase ťahať sama so sebou, ale podarilo sa a nezabudla som sa tej osobe poďakovať v dizertačke venovaním. Nikto ma ale regulárne nenaučil žiť v porozumení mojich schopností, nikto ma v ničom zásadnom nepodporoval. Psychicky, nie finančne. Beh je hlavne o psychike, že?! Ktorý si vlastne financujem ja.

Mojou motiváciou nie sú populárne hormóny a chudnutie, to bolo len v začiatkoch. Autorka moju motiváciu aj spomína a dáva ju na vedľajší piedestál, čo ma dosť rozladilo. Údajne výskum tvrdí, že ak by beh nemal spoločenský koncept, zdravie ako dôvod by bežcov nemotivovalo. Ja a mnoho z nás určite behá nie pre radosť či kontakt s ľuďmi či predvádzanie sa, ale pre zdravie! Už po prvom roku pravidelného behu som vedela, že mi ani dlhoročná turistika nepomáhala na činnosť srdca tak ako beh. Čo mi moje srdce „vrúcnym spôsobom“ dalo najavo po mesačnej pauze kvôli zime. Bol to taký nepríjemný výprask, že som už nebrala ohľad ani na ľad a radšej som poslušne ďalej pravidelne behala aj v mizernom tempe. Pretože som sa zľakla. Ak jednoducho nechcem problémy so srdcom, potrebujem behať, na beh sa dá spoľahnúť. A preto nesúhlasím s tým, čo píše v knihe, že beh je o srdečnosti a nie o srdci. Možno pre premotivovaných to je o srdečnosti, hlavne v prípade žien, to je na nich dosť vidno a je to otravný a často neúprimný pohľad.

Je teda logické, že k motivácii nepotrebujem externé zdroje, ani byť súčasťou bežeckých komunít, chodiť na súťaže, zbierať medaily, zdieľať-spamovať-predvádzať „hrdinstvo“ na fejkových sieťach apod. Príležitostne ma poteší taká udalosť, boli súťaže, ktoré si budem pamätať pre výbornú polievku, krásnu medailu, polmaratón v daždi a vetre s najlepším časom či milého nového kamaráta, ktorý ma počkal a spoločne sme dobehli do cieľa. Musím však povedať aj to, že ma už dlhšie omŕza celá tá komercia okolo behu za cenu zdravia – ako posledná súťaž Velvet run v Košiciach, jej organizáciu považujem za pravidelné faux paus. Ženy sú také šťastné, priam túžia kolabovať v horúčavách, na nič sa nesťažujú. Majú démonickejší premotivovaný výraz v tvári než muži. Fotenie zadkov, predkov je stratený cit pre vkus a dôstojnosť. Samozrejme, ale v nerozumnom uvažovaní na mužov nemajú, v tomto sú bezkonkurenční a treba im na sociálnych sieťach tlieskať za to, že zabehnú 400 km za mesiac a majú tempo, z ktorého srdce plesá radosťou. Zostáva veriť tomu, že potom títo bežeckí „geroji“ prispejú na sociálnych sieťach aj svojimi lekárskymi nálezmi, aby poukázali na to, „ako sa behať nemá“.

Tri roky behávam, takže viem, že nesmiem behať hneď a rýchlo a na doraz, behať maratón nie po šiestich mesiacoch, ale piatich rokoch pravidelného behu, nerobiť si nádeje, že na súťaži budú podávať niečo iné ako guľáš a… dodržiavať podstatný regeneračný program pravidelne, netreba za neho platiť ani cent, volá sa spánok. Často nespomínaný, podceňovaný, vedľajší jav popri výživových doplnkoch, strave, tempách, bežeckých topánkach, chválení sa, fotení spotených zadníc, chlpatých nôh… Toľko k pozorovaniam bežeckého života 😀

A kde sa mi najlepšie bežalo v tomto našom svete? No predsa popri Kremli! Preto mi napadlo porovnať beh na Srí Lanke, Taiwane, v Rakúsku, Českej republike, Kambodži a Rusku. To je stručný zoznam miest, kde sa mi podarilo pobehať si a navždy zaznamenať na Strave mapu trasy, čo považujem za krajšiu spomienku než medaila. Behať v zahraničí je v každom prípade cool zážitok!

Beh v Colombe bol extrémne náročný pre vysokú vlhkosť a teplotu, a preto som počas piatich kilometroch behu musela až trikrát urobiť pauzu! Tvár som mala úplne krvavú ako začiatočníčka, pričom behávala som deväť mesiacov. Zážitkom bol vzrušujúci výhľad na Indický oceán. Kľučkovala som vo veľkej mase ľudí na chodníku, hoci nebolo ani sedem hodín ráno! Napriek všetkému, prehustené a vytrubujúce tuk-tuk Colombo sa stalo prvým nezabudnuteľným miestom na svete, kde som si vyskúšala zahraničný beh.

Ďalšou destináciou sa stal ostrov Taiwan. Znovu v extrémnej horúčave beh aspoň s dvoma prestávkami a fľašou v ruke, neprekračujúci 5 km. Pod vysokými palmami a na širokých cestách sa behalo skvele a bezpečne. Na križovatkách som akurát občas čakala voľným klusom. Teoreticky, ak by som šla behať na cestu (traumatizovaná ale slovenskými podmienkami som mala rešpekt), najskôr by sa mi nič nestalo, vodiči sú zvyknutí a ohľaduplní k cyklistom aj bežcom. Cyklisti sú len na cestách. Vodiči skrátka doprajú ľuďom bezpečný šport. Tomu sa vraví pokrok. Výborne, Taiwan!

Trochu sa ochladzuje, sme vo Viedni. Myslím na Komisára Rexa a bežím v typických viedenských uliciach s vysokými oblokmi a lampami z 19. storočia 😊 Ešte aj v ranej hmle, proste idylka v srdci Viedne. Nebyť masy áut. Je to daň, veľkomestá a mestá môžu byť krásne, idylické, ale nie sú prajné pre šport. Vôbec nie sú prajné. Uhýbať sa, odskakovať od fajčiacich a psov, dávať prednosť autám, stáť na križovatkách, taký beh je trápenie a pôžitok nulový. Alebo sa mýlim? Existuje vôbec veľkomesto, kde môžem bezpečne a bez ustavičného zastavovania sa na križovatkách a zebrách behať? A nemusieť zadržiavať dych či zrýchliť, aby som sa nenadýchla v ranom čerstvom vzduchu cigaretového dymu? A nemusím sa báť, že na mňa vyskočí pes, alebo mi vlezie pod nohy?

No rozhodne to nebude v kambodžskom Siem Reap ani na ostrove Koh Rong. Na oboch miestach som statočne zdolávala nielen neznesiteľné horúčavy, ale aj sucho, prach a slnečnú páľavu, ktoré ma aspoň v Colombe tak netrápili. Siem Reap sa vyznačovala trasou veľmi dlhou a rovnou, ale pretkanou križovatkami, čo bola škoda, inak by to bola skvelá bežecká trasa. Bohužiaľ, aj motorky tam zvyknú chodiť po chodníkoch, najmä keď chcú zaparkovať, takže opäť treba dávať pozor, čo je vyčerpávajúca navyše úloha pre bežca. Beh na Koh Rongu je úsmevnou spomienkou, bol to taký pokus, z ktorého som vyčarovala dva dni po sebe po 5 km. Znamenal hektolitre potu a sústredenie sa na to, aby som sa nešmykla na zrnkách piesku po betónoch, všakovako vykrivených. Ak som vybehla na cestu, zvyčajne bola obdarená rannou páľavou a prevýšením, ktoré pre európskeho bežca je samovraždou. Kohrongský beh považujem za najexotickejší a proste cool zážitok, s romantickým zátiším paliem a pláži s bielym pieskom, jemnými vlnami mora. Takýto „kohrong“ beh robia pravidelne Afričania 😊

Vráťme sa do Európy. Nedávno som si zabehala aj na Morave, kde to celkom pekne ide vo voľnej prírode. Pre mňa ako z mesta to bola príjemná zmena a výhľady. Morava je pripravená na bežcov! Aby som však nekrivdila Slovensku, aj tu máme dobrú bežeckú dráhu v Liptovskom Mikuláši, o takej snívam a celkom zbytočne snívam, že bude u nás v košickej kotline. Nemožné. Behala som viackrát v Bratislave – Jarovciach, tam je to ale o držku, stretoch so psami, autami, a k normálnej cyklotrase s chodníkom je problém sa dostať. Ranný beh som vyskúšala ešte v Bojniciach. Na Slovensku sa mi zatiaľ ale najlepšie bežalo v Liptovskom Mikuláši!

Záver patrí ikonickému kremeľskému behu. Takže prečo popri rieke Moskva?! Už je to asi jasné ako facka. Ani Petrohrad sa nechytal, hoci psíky v parkoch tam boli pokojné, nikdy som nepočula ich brechať po bežcoch. No tak, ako vo Viedni, Košiciach, Colombe, aj v krásnom Petrohrade je potrebné stáť na križovatkách, hoci na tých prechodoch bez semaforov vám dávajú prednosť. Opatrnosť tam však stále musí byť a bežec je stále zaťažovaný aj sústredenosťou na okolie, nemôže úplne vypnúť. Navyše, ruské Benátky sa pasujú s tabakovým problémom. Fajčí takmer každý. Beh popri Volge v Dubne bol očarujúci beztabakový zážitok, ale trasa veľmi krátka, aspoň som nestihla prebádať viac, keďže ma čakali vždy perné dni a dopriala som si len základný balík s piatimi kilometrami.

Ale áno, konečne, KONEČNE som raz v živote mohla vo veľkomeste vypnúť a behať. Behať, koľko som vládala a ako rýchlo som chcela. Nedusiť sa v horúčavách. Nemusela som dávať pozor na autá, cigarety a psov. Mojim výhľadom bola prekrásna rieka Moskva pri východe slnka po ľavici a kremeľská pevnosť po pravici. Jediná pieseň bežecká, ktorá mi bude navždy pripomínať tento beh, je absurdná kombinácia so zlomkami obrazov, pospájané nespojiteľné a preto také nezabudnuteľne zážitkové. Pri nečakanej piesni od Harryho Nilsona Harry Nilsson – Without You (Audio) , ktorá mi zaznievala, sa mi vybavovali komicky kontrastné scénky so samopalmi, Stalinom, riekou Moskva, Peter Veľký, Lenin a skutočné chodiace živé stráže so samopalmi pri Kremli, húkajúce autá, trblietavá rieka, paradoxný pocit bezpečia, dejiny Moskvy, čím všetkým si preskákala, a ja tu teraz môžem behať, vytešovať sa z výhľadov a pokoja, nekonečná neprerušovaná cesta pre chodcov, cyklistov, bežcov… bez križovatiek. Veľké šťastie pre bežca. Cesta doslova a dopísmena zasvätená behu! Pretože nič nie je krajšie, ako úplne vypnúť a venovať sa imagináciám. To sa ani počas súťaže nie vždy dá, aby ste nezakopli o niekoho. A beh na tartane je taký fádny, že viac zážitkov prináša pozorovanie kľučky na dverách. Možno preto som na tomto chodníku zasvätenom behu stretla aj množstvo bežcov 😊 Áno, Moskva športu chtivým dopraje! Keby ma nečakali dni plné výletov, dopriala by som si aj 10-20 kilometrové behy… Už len sa ubytovať v blízkosti, v Kitaj Gorod. 😀

Keď budeš chcieť, budeš behať. Bež ale s rozumom, bež ako človek!😊