zipporah

Tento týždeň sa spustila kaskáda obhajob dizertačných prác, v rámci ktorých som už len, našťastie, divákom. V mojom vnútri prebieha živá komunikácia so samotným Životom, čo vyúsťuje v úsmevoch. Vediem so Životom diskusiu, ukazujem Mu obrázky z minulých zážitkov a On mi odpovedá teóriou.

Takmer rok sa nachádzam v stave, v ktorom fungujem kontinuálne na dvoch frontoch. Hoci pravda je taká, že reálne začal v roku 2014. Tento stav považujem za čosi celkom výnimočné, neštandardné, až nekonvenčné voči spoločenským normám.

Na jednom fronte sú porozhadzované skúmavky, falkonky, platničky, pipety, burkerky, filtračné papiere, banky, stojany, parafilmy, membrány, hučiaci digestor s kyselinami či flow-box, v ktorom tlieskame v modrých rukavičkách (dôkladne oprášených alkoholom), bzučiaci sonikátor, tichý exsikátor, odparujúce sa extrakty, bunky, izoláty, proteíny, nanočastice, ale ja mám aj tak najradšej rozkošné vialky, destiláciu silíc, výrobu extraktov, intracelulárnu signalizáciu nádorových buniek a moje srdce si nedávno získali aj atraktívne magnetozómy.

Na tom druhom fronte môžeme nájsť všetko, čo sa nehanebne vyškiera na dôstojnosť človeka, to jest plienky rôznej veľkosti, katétre, pegy, invalidné vozíky, barle, pomocné vozíky, protézy v taštičkách a zastoknutých v termixoch, mixovanú potravu, kúpaciu stoličku, kúpaciu sieť, kúpací stôl, aby bolo jasné, koľko spôsobov existuje, ako sa dostať do kúpeľne, všemocný sudokrém, zvlhčené utierky, peny, lavóry, liekové dávkovače, viagra – pardón, namodro sfarbená tabletka, inzulínové perá, antidekubitné pomôcky, košíky so šampónmi, strojčekmi, krémami, sviečkami, modlitebnými knižkami, pohármi, rodinné fotografie, albumy, bulvárne časopisy, plyšáky, dečky, televízory, rádio, žolík, zasekávajúce ohrady na posteliach, dvadsať druhov ovládačov postelí, fľaše minerálok a nedotknuté detské výživy, jogurty, banány, broskyne, jablká a mäso tri dni schované v zuboch aj nervoch 😊

Tak ktorý z frontov sa vám páči viac? Zápachy silíc alebo ľudské zápachy? Dokázali by ste fungovať na dvoch frontoch, ktoré sú tak odlišné a kontrastné? Ja takto žijem akýsi dvojitý život; na jednom fronte človeka nevidím, je tam uzavretosť, emočná otupenosť, neúprimnosť, závisť, arogancia, sarkazmus, prázdno, ani duch a jeho „plnosť“ sa tam neusádza, no na tom druhom fronte som zasypaná obrovskými dávkami spätnej väzby, ľudia stoja nie v rade, ale v kruhu a každý mi niečo vraví, niekedy nestíham reagovať. Každý sa o každého zaujíma, vníma, počúva, pýta sa, hnevá a smeje sa, rozpráva a tak cítiť silu prítomnosti.

V jednom svete vás budú presviedčať o vlastnej dokonalosti, ostatní sú tí chybní od najbanálnejších vecí ako polievanie kvetín až po najvážnejšie udalosti ako publikovanie článkov, skrátka svet alibizmu. Pracujem už na treťom mieste v rámci vedeckého frontu, a ani po tretí raz nevidím zmenu z ľudského aspektu. Zakomplexovaní či len prostorekí, ale bezchybní vedci, čo vás odpinkajú sarkazmom, nedokážu sa pozdraviť, prípadne majú v balíčku niekoľko spôsobov pozdravov podľa hodnosti a postavenia a vzťahu, rapkajú za zavretými dverami o neschopnostiach druhých, krivdách či naschváloch, vediete s nimi duchaplné reči typu ahoj, dobrú chuť, dobré ráno. V tejto staticky pôsobiacej krajinke si s vami podajú ruku, usmejú sa, pretože formu a etiketu je nutné dodržať, za vašim chrbtom sa však menia na kvalitnú Tétisícku z úspešného druhého dielu Terminátora. Pri odchode vidíte iba odlesky čepelí na stenách 😊 Už máte dosť, však? Vitajte na fronte vedeckého sveta!

Druhý svet tiež nie je bez falošnosti, závisti či klebiet, ktoré môžu ubližovať, veď to sú hnacie motory spoločnosti, čo si budeme nahovárať😊 Tu je však záchranným kolesom fakt, že človek vie, na čom je a jeho stav podlieha zmenám. Komunikácia je na prvom mieste, je úplne jedno, aké nesie prvky (hnev, smútok, radosť, šťastie, výsmech, nešťastie, bolesť…), podstatné je, že sa vám dostáva spätná väzba, na ktorú viete potom reagovať a dokonca!, znovu dostávate spätnú väzbu, je to neuveriteľné v porovnaní s vedeckým svetom, kde si často nevyslúžite ani pohľad do očí! Táto komunikácia je nezastaviteľným kolesom rútiacim sa naprieč krajinou, vrúcne človečie perpetuum mobile, ktoré vás s láskou vcucne a nedopustí sociálne vylúčenie. Dynamika zachraňuje pred hnilobou duše, o ktorú sa môže práve postarať aj to zautomatizované statické vedecké prostredie. Vitajte na fronte sociálneho sveta!

Takto vyzerajú fronty, na ktorých bojujem. Na vedeckom fronte bojujem o svoj život, aby som nepadla na „ľudskú“ úroveň všetkých T-1000, a ľahostajnosť, nezáujem vraciam už naozaj iba tým, s ktorými sa nedá ani po dlhých mesiacoch pohnúť v komunikácii. Naopak, na sociálnom fronte bojujem o životy druhých, alebo aby som bola presnejšia, bojujem o ich dôstojnosť. Zabezpečujem, aby ich život a prostredie boli v poriadku. Som vďačná sama sebe za to, že som si to napokon takto v živote zariadila. Každý máme svojich 24 hodín. Oba fronty mi čosi dávajú, jeden teóriu, poznatky, informácie, druhý zase prax a vďačnosť.

Usmievam sa na obhajobách, pretože keď počúvam o výsledkoch, nemôžem povedať, že tieto experimenty vrátane tých mojich sú nejakou praxou. Sú praxou len v rámci vedy, ale nie v rámci reality života. Realita sa nenachádza v skúmavkách a Petriho miskách, ale napríklad v sociálnych zariadeniach. Preto už dlhé roky tvrdím, že vedci sú v podstate utrhnutí z reality. A mohli by vás šokovať aj tým, čoho všetkého môžu byť schopní… Ale to sú tajomstvá, pretože si ich nechám pre seba. Na žabomyších „vojnách“ nie je fascinujúci obsah, ktorí vlastne fascinuje iba účastníkov týchto „vojen“, mňa fascinuje, ako sa prejavujú ich povahy, spôsoby a postoje. Usilujem sa nepadnúť do nich, a nie je jednoduché zostávať pozorovateľom, čo som pocítila najmä počas doktorandského štúdia.

Som hrdá na to, že (ešte) robím vedeckú prácu a mám skúsenosti až z troch oblastí, to jest farmakognózia, biológia nádorov a zasväcujem sa do patologických fibríl, ale aj na to, že som bývalá opatrovateľka a vyskúšala som si prácu až v piatich sociálnych zariadeniach. Viem, čo je to robiť aj v domácom prostredí, takže si ma našlo niekoľko rodinných tragédií. Na fronte som zažila šesť rôznych úmrtí, čo ma v mojej kariére asi najviac niekam, nevedno kam posunulo, zlomilo, posilnilo, ťažko povedať, viem však aj z kníh, že stretnutia so smrťou pohnú aj silnejšími povahami.

Na obhajobách ide o ďalšie odsúvanie okamihu smrti a odpútania sa od smrti. Každú sekundu totiž môžeme umrieť. Každý sociálny čin je neskutočný, nepravý, každé slovo či gesto je odsúvanie skutočnosti, jedinej pravdy, ktorú asi žiadna dizertačná práca nebude prezentovať: všetko je fejk, len smrť je skutočná. Áno, zaváňa to stratou významu všetkého, čo vybudovala ľudská myseľ v dejinách. Vo vedeckom svete si to vôbec neuvedomujeme, ale v tom sociálnom si ho uvedomujeme s narastajúcim vekom. Keďže pôsobím viac než pol roka ako dobrovoľníčka v sociálnom zariadení vďaka kurzu inštruktora sociálnej rehabilitácie, prenášam si často pocit z tejto pravdy do sveta vedeckého a prináša mi pokoj.

Vytváram si taký život, ktorý JE schopný produktívnej diskusie. Vnútornej aj verejnej, v každom prípade dva odlišné fronty ho robia zaujímavejším.