zipporah

Klamanie seba samého je v nás zakorenené oveľa silnejšie ako klamanie iného človeka.

Vždy som si myslel, že najväčším šťastím je, keď človek vie, prečo je nešťastný.

Dostojevskij

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz vedie interview s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Zberateľ kačičiek Cortéz deflačne potláča sny o hromade kačiek a káčerov, kým zberateľ sifónov Huxley inflačne prekladá svoje sny do reality a jeho dom postupne zaplňujú sifóny mnohých kvalít.

„Veríte náhode alebo osudu?“ položil mi otázku Július.

„Tá otázka akoby znamenala, že vyberavý vešiak udrží na sebe kabát náhody alebo trenčkot osudu.“

Júliusove oči sa rozšírili. Pomaly a potichu zašepkal: „Prenasleduje vás pocit, že ste vešiak? Va bene, pýtal som sa preto, lebo som sa raz viezol do Milána falošným vlakom a vyhol sa pokute. Za päť mesiacov cestovania sa sprievodca neukázal iba dvakrát. Cestou do Milána a vtedy, keď som sa vracal domov, nestihol som si označiť lístok. Zaveste takéto historky s dobrým koncom chronickým fatalistom na nos a stanú sa šťastnými vešiakmi.“

V posledných dňoch Július strávil čas na internátnom kontinente s dobromyseľnými Číňanmi, pripíjali si pescou na rozlúčku a hodovali paličkami na arašidoch či zemiakových lupienkoch. „Viedli sme debaty o búrlivých porastoch opuncií pri Ríme, o opunciách v Cassine, o opunciách pri krokodílovi z kameňa. Pri odchode som bol prekvapený, že pred letiskom v Pise stojí veľká socha holuba. Čokoľvek by človek čakal, sochu opuncie, slúchadiel, odlakovača, ale toto? Nebolo holubov dosť v Miláne, aby sa človek utopil v ich výlučkoch?“

Žiaľ, nenašiel som nijakú informáciu, ktorá by potvrdzovala všeobecné uctievanie holubov v Taliansku. Po uzavretí zážitkov som zisťoval, prečo na Júliusa neúčinkovala šálka s tekutinou bez entropie, čo som po krátkej chvíli oľutoval.

Július kašľal (pre alergiu na škoricu, pozn. autora) a obzeral si ma poľutovaniahodne. („Ak je to pre vás záhada, zavolajte si Sherlocka Holmesa z Baker Street.“)

Šálka s tekutinou bez entropie sa používa pri bežných cvičeniach počas raňajok, obeda a olovrantu (vo večerných hodinách je rizikové vystavovať mozgovú činnosť takejto skúške). Pán Huxley po uštipačnej poznámke vysvetlil, že sny prispievajú k takzvanej myšlienkovej entropie mozgu. Prístupné informácie nájdete v slovníku senológov. Július odborne mával rukami, keď porovnával fungovanie vlastných mozgových buniek s bunkami občanov. Pustil sa do vedeckého monológu ako Američan bez hanby v dokumentárnej epizóde: „Znásilňujete vaše mozgy, vymývate ich bezsennou špongiou a kopete do prírody, William. Nikdy som sa na niečo také nedal a hlavu mám v poriadku, takže som vyrovnaný blázon, kým vy ste exponenciálne rastúci blázni… V mozgu sa hromadia obrazy, ktoré cvikmi gumujete, znižujete entropiu a táto snaha vás privádza do stupňujúcej nepríčetnosti. Nepokoj vyvoláva fakt, že vám niečo chýba a to sa volá skrutka navyše, ktorá odopína integrované dráhy myslenia, čo v konečnom dôsledku vedie k slobode myslenia. Nadhľad, fantazírovanie, bláznenie, protirečenia, alebo praktickejšie povedané roztok bez entropie, perpetuum sifone, lietajúci kozáci, spiatočné hodiny, roztopašné kúsky rozbíjajúceho sa diamantu, musíte sa schovať aj pred hmyzom, aby ste si mohli použitý cestovný lístok roztrhať a sypať zdrapy na zem. Sledovať, ako vietor sa nezbedne hrá s papierikmi…“

Stúpla vo mne horúčka. Július Huxley poznal najtajnejší a najšialenejší sen človeka 22. storočia. Vedel, že v každom z nás sa ukrýva maličký králik Bunny. Hladný a hľadajúci mrkvy.

„Hnevá vás, že neviete dosiahnuť, čo vám tekutina káže, a márne sa snažíte mať v hlave to, čo tekutina už má: život bez hromadenia snov. V tej šálke ako keby ste videli vaše topiace sa vedomie do nekonečnej tmy, váš omyl, o ktorý paradoxne bojujete a chcete v ňom žiť naďalej. Omyl vám robí zle, cítite, že ste podráždený, ale neviete sa brániť, ani keď je vás viac proti vláde. To je tragikomédia. Nie je tragikomické usilovať sa o život v omyle a ešte si byť toho vedomý? Žiť v zákonoch, ktoré stoja proti prírodným zákonom? Či nie je tragikomické byť márnivým a vedieť o tom? Máme však na výber, keď sme si už nasadili koruny?“

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.