zipporah

„zabudnuteľnému priateľovi Muškinovi,“ čítali sme.

Čas zotrel predponu Ne a opravil ľudskú lož.

(Na cintoríne; Humoresky – A. P. Čechov)

To nie je koniec. Náš svet nie je výsledkom, ale procesom. Znie to ako varovanie niečej sily, ktorá nás napomína svojou existenciou a riadením procesu. A kto vie s istotou vyhlásiť, či si tento proces nevyhnutne pýta manažéra? Je to jedno z tajomstiev života, ktoré možno spočíva v tom, že ním nie je, iba si mnohí prajeme, aby ním bolo. Ľudia sú hľadači vymyslených tajomstiev a príčin, odjakživa mali jedinečnú schopnosť vysvetľovať okolité javy a prežívať v kauzalite, ak chceli javy vysvetľovať, pretože ľudská myseľ má význam biologického „hardvéru“ ako kauzálnej sily, ktorá generuje myslenie. (Magdolen a kol.) Už trojročnému dieťaťu s mechanickým myslením nestačí jav iba pomenovať, ale ho aj vysvetliť.

„Najhlbším tajomstvom vesmíru je, že podstata reality je skrytá v jej postupnom odvíjaní sa v čase.“ (L. Smolin) Jeho skúmanie je ťažké vzhľadom na podmienky a skrytú povahu času, ktorú mnohí považujú za ilúziu. Ak je pre človeka čas ilúziou, je oslobodený od ďalšieho premýšľania. Postávať v relatívnej loďke na relatívnej rieke s relatívnymi brehmi a v relatívnom čase je ako vzdať sa najvyššej schopnosti človeka: schopnosti myslenia a inovácie (B. Mandelbrot), na druhej strane poukazuje na to, že v relačnom svete je možné jednoducho všetko. N. Luhmann však zdôrazňuje, že „bez času by sa zrútila rekonštruovaná realita.“

. . .

Z troch fenoménov času (minulosť, prítomnosť a budúcnosť) sme fyzicky uväznení v akomsi kráľovstve minulosti. (Magdolen et al.) „Pohliadneme do vesmíru, zahľadíme sa do minulosti.“ (S. Hawking) Kniha Dobrá znamení pobavene píše o hodinkách, ktoré udávali čas nielen v dvadsiatich najväčších hlavných mestách sveta, ale i v hlavnom meste Onoho miesta, kde bol stále len čas, a to Príliš neskoro. (Gaiman & Pratchett)

Posledné dve storočia sa značná časť vedcov venuje evolúcii, ktorá je svojim výskumom druhou dokázateľnou barlou minulého času, prvou je pochopiteľne história ľudstva. Vždy ale treba rozlišovať predmet skúmania v súvislosti s časom. Zatiaľ čo v dejinách je predmetom skúmania človek a spoločnosť a ich činnosť, v evolúcii sú to živé systémy, deje v živom organizme a interakcie medzi organizmami a prostredím. Kým v dejinách prebieha hlavný smer s cieľom zlepšiť kvalitu života človeka v spoločnosti, v evolúcii ako takej (v neodarvinizme a epigenetizme) je podstatou smer bez cieľa, čo stavia kauzálne mysliaceho človeka na hranicu medzi svetom príčin a svetom náhod. Podľa biológa Kováča existuje tretí variant režimu so zákonmi komplexity (prvým je usporiadaný, druhým chaotický). Náhoda sa stáva nevyhnutnosťou vyplývajúcou z fyzikálno – chemických vlastností hmoty, preto ide o náhodu kumulovanú. V humanitných vedách svoj vývin prežíva jazyk. Takisto sa nemôže stotožňovať s vývinom biologickým, neplatí tu nijaký zákon prirodzeného výberu, jazyky sa šíria a vymierajú nie pre svoje vrodené gramatické prednosti či nedostatky, ale vďaka mocenskej, ekonomickej alebo kultúrno-civilizačnej prevahe. Zánik jazyka je súčasťou rozsiahleho procesu straty kultúrnej a duchovnej rozmanitosti moderného sveta. (Magdolen a kol.) Minulosť je podporovaná aj teóriami v psychológii (S. Freud) a vo filozofii. História ukazuje premenlivosť vnímania času, ktoré sa rozdeľuje na cyklické (starovek), ktoré vystriedalo neskôr lineárne (cyklické však paralelne s lineárnym malo svojich stúpencov).

Jean J. Rousseau, francúzsky filozof, vnímal fenomén minulosti (resp. budúcnosti) celkom intenzívne: „Nejestvujeme už tam, kde sme, jestvujeme len tam, kde nie sme.“ Hoci ľudia s vyhliadkami do budúcna vystupovali k delfskej veštiarni, fyzicky je budúcnosť nedosiahnuteľnou v našom vesmíre. Človek môže predpokladať a byť si istý nasledujúcim dejom, ale nikdy nedokáže zachytiť úplný stav budúcnosti. Takto svoju vojnu s Perziou prehral kráľ Kroisos napriek predpovedi o víťazstve v Delfách. Budúcnosť sa spája s nevyhnutnými potrebami ako smäd až po najvyššie túžby, v prípade túžby predstavuje napríklad podľa budhizmu najdôležitejšiu príčinu utrpenia. „Keby sa jej túžba vznietila tak, že by vám podľahla, pravdepodobne by ste ju už nechceli. Láska sa vzmáha v očakávaní. Očakávanie kráča cez rozľahlé polia Času k Príležitosti.“ (U. Eco) Súhra fikcií, v ktorých rozjímame a určujú rozhodnutia, obsahuje v sebe dôležitú morálnu stránku. Odhliadnuc od slobody ako politickej formulky, je sloboda paradoxným pojmom, zahŕňa ľudská práva, a zároveň povinnosti. Až pričasto táto okolnosť ale nezodpovedá skutočnosti. „Vytvárať spoločné plány budúcnosti je jednou z najťažších ľudských činností.“ (Ľ. Kostroň)

Prítomnosť je čas, pre ktorý vynakladáme úsilie nielen v slovách, ale aj v činnosti. Dáva našej mysli pocit bezpečia, plnohodnotného života a istoty, že o nič neprichádzame (v psychológii existuje tzv. FOMO, sú to ľudia, ktorí majú strach, že zmeškajú veľké udalosti, zábavu atď.). Mnohé osobnosti z histórie vied humanitných i prírodných mali pred skutočným významom prítomnosti rešpekt, na druhej strane ale odnepamäti jestvoval silný pocit záujmu a fascinácia nad prítomnosťou (čo sa preklenulo najmä do náboženstiev). Prítomný čas totiž nepodlieha varírovaniu, smeruje k nebytiu (večnosti), zároveň je ale stavom rovnováhy, ktorá z biologického hľadiska znamená stav smrti. Z termodynamického hľadiska sa živé systémy nachádzajú ďaleko od rovnováhy, miera ich neusporiadanosti sa drží istej hodnoty, alebo sa dokonca mierne znižuje. Paradoxne smrťou sa naše telo ako fyzikálny systém začína blížiť k rovnováhe a entropia (miera neusporiadanosti) sa zvyšuje do maximálnej hodnoty. (V. Kováč & L. Smolin) Z psychologického hľadiska však človek rozmýšľa a koná tak, aby sa priblížil k rovnováhe, pretože je konfrontovaný okolím, ktoré spôsobuje vnútorné napätie. Naša psychika sa proti tomuto javu prirodzene bráni. Poslednou zaujímavosťou, ktorú spomeniem, je, že v matematike jestvujú výsledky, na ktoré minulosť s budúcnosťou bezmocne hľadia: rovnobežky, kruh, súčin dvoch, číslo pí atď… Nezvratné výsledky nie sú až také ohromné, fyzik Smolin upozorňuje že matematika prichádza až po prírode. Logika a matematika zachycujú iba určité stránky prírody, ale nikdy jej celok. Logika nie je zrkadlom kauzality. Matematika je výborným nástrojom, ale jazyk, ktorý nakoniec vládne vede, je ľudský.

. . .

„Zákony sa musia vyvíjať, ak majú byť vysvetliteľné.“ (Pierce) Reverzibilita zákonov môže byť brána ako dôkaz tvrdenia, že čas nie je fundamentálny. Ako by mohli vychádzať z časovo symetrických zákonov? Počiatočné podmienky vesmíru, zdá sa, boli jemne vyladené tak, aby vytvorili vesmír asymetrický v čase. Nemôžeme vyhlásiť minulosť za úplne rovnakú ako budúcnosť a ignorovať rolu počiatočných podmienok. (L. Smolin) Niektorí fyzici tvrdia, že pri bližšom skúmaní sa čas rozplynie, kým pre makrosvet má čas význam (ako napríklad teplota).

Podľa ruského básnika S. Jesenina čas berie, aj keď nedávame. Čím je človek starší, pochopiteľne vníma čas ako faktor zodpovedajúci za mnohé pocity a udalosti. Obchodník vie, že čas sú peniaze. Netrpezlivý človek nemá rád čas… Život a zodpovednosť rastú v priamej úmernosti, preto čas sa stáva čoraz podstatnejším regulátorom našich činností a myšlienok.

Čas ako objekt skúmania je teda príkladom komplikovania si života. Paradoxne samotný čas sa nepodrobil žiadnej zmene, zmenila sa len paradigma (- celková konštelácia názorov, hodnôt a postupov; T. Kuhn) nahliadania na čas. Mení sa vzhľadom na vek i svetonázor. (V. Bajaníková). Tento paradox vo svojom sofistikovanom rúchu však nie je chybou, väčšinou je spochybňovaním všeobecne zaužívaných resp. prijatých predstáv (A. Suchotin) a najdôležitejším prínosom paradoxu sú podľa fyzika A. Lindeho nové poznania a pravdy.

Matematický fyzik Penrose verí, že rozum dokáže čas prekonať, vtipom je, že možno ho už prekonáva tým, že premýšľa. Ak je rozum kormidelníkom duše (Platón), potom sa plavíme na mori Času, ktorého sa pre loď nemôžeme dotknúť a dokázať ho našimi zmyslami, ale plavíme sa vďaka nemu smerom k horizontu. More Času má temer povrch gule, no v srdci žije vôľa, že raz dosiahneme rovnováhu v mysli, nadobudneme duševný pokoj na základe dôkazov, prebudíme sa a uvidíme východ Slnka. Zatiaľ ale máme iba istotu, že západ Slnka čaká každého z nás. Napriek tomu zostávajme vo viere, že v tomto rozhodujúcom okamihu rozlúčky budeme vyrovnanými ľudskými bytosťami.

PS:

Tento článok je skrátená verzia desiatich strán, Čas si rozhodne vyžiadal veľa času na spracovanie vyše tridsiatich odkazov a ďalších citovaných výrokov, ktoré som za roky zhromaždila. Dúfam, že padne na úžitok a zanechá efektný dojem o čase na čitateľa, koho čas zaujíma viac, môže ma kontaktovať.