zipporah

Kedysi neexistoval čas. Neboli zmeny, neboli príčiny,  a ako raz povedal jeden človek, to, čo nikdy a nikde nie je, to nikdy ani nezostarne. Čo bolo aj nebolo pred časom, sa neuchytilo v žiadnej povesti, rozum ani srdce nezahorelo takou túžbou poznania. Komusi z ľudu sa ale podarilo zachytiť vznik času na špičku meča. Odrážal sa na nej celý príbeh o našom vesmíre, ktorý získal čas.

Všetko sa rodilo z hviezd. Aj drak s drakom na bruchu si poletovali v tmavých kútoch vesmíru, a boli to draci s veľkou smolou. Úbohí museli ustavične lietať, pretože nemohli nikdy a nikde zosadnúť. Akoby sa dráčik bruchom prilepil na zrkadlo, takto si ich môžeme predstaviť. Šupiny sa im ligotali ako hviezdy a krídla svišťali do kozmického šumu trochu zúfalé tóny. Vyčerpaní draci nenašli iný spôsob existencie, ale aspoň sa naučili tak lietať, aby sa navzájom toľko neplieskali. Kométy sa ponúkli, že ich budú chvíľu niesť, prilepia sa na štyri mohutné krídla, ale vymyslené dostihy skončili skôr, než začali. Takmer roztrhli oboch drakov. Nikto si vo vesmíre neodpočinul.

Vesmírny uzol drakov bezcieľne lietal, víril prach, až kým nenarazil na vežu zo studených kameňov. Veža sa krčila v čudnom uhle pod kameňmi, ktoré si slobodne a lenivo plávali vesmírom  a o nič sa nezaujímali. Ani o vežu v kŕči. Zato pozorní draci si všimli na veži kruh s čiarou. Ten kruh bol z ľadu. Je to oko ako naše dračie? uvažovali draci. Či tá ľahostajnosť kameňov alebo vesmíru nechala zamrznúť pohľad veže?

Z ľútosti draci naraz vypustili oheň, aby jej pohľad do vesmíru zmäkol. Ľad na kruhu sa roztopil a čiara, ktorá rozdeľovala kruh na dve polovice, sa odrazu pohla. Veľký, hrdzavý vrzgot počuli až v najvzdialenejších kútoch. Život vo vesmíre vydal sľubný povzdych: konečne prišiel. Čiara začala krúžiť okolo vlastnej osi. Tu zacítili draci, ako ich šteklí na bruchu. Prvé, čo urobili, obaja šťastní zosadli na vežu s hodinami. Krídla utíchli a oni sa započúvali len do šumu vesmíru. Okolité kamene sa pustili do prestavby, dokonca prach sa hemžil akosi ináč a lesk hviezd, planét i trpaslíkov bol jasnejší.

Lietali draci ešte niekedy? Pravdaže, no dodnes zostali strážiť čas na veži, lebo na svete jestvujú dve príčiny, ktoré stoja proti sebe a ktoré raz víťazia, raz prehrávajú: chladná ľahostajnosť a láskavý súcit. Draci občas nezabudnú ohňom udržať ten čas, ktorý nám bol daný.