zipporah

Vrátila som sa zo živej Barcelony a situácia doma je stále plná dôkazov o negativizme, podráždenosti, netrpezlivosti… Hneď sadneme na lep svojim neurónom. Bože, čo sa to deje, myslím si neraz.

Svet je taký super! Ľudia sú super, urobia vám radosť. Poradia vám, kde nájsť váš cieľ. Anglicky zdatnejší s vami radi pokecajú. Radi sa s vami potešia, pochvália sa, odkiaľ sú. Keď mi bezmocne vypol mobil alebo sa minul kredit, viete, čo nasledovalo? Z Amsterdamu do Groningenu spolusediaci, ktorý práve priletel z Ameriky, požičal mi mobil a mohla som zavolať hosťujúcej rodine. Na Finsbury Park Station in London mi Afričan atlét požičal mobil po tom, čo si vypočul môj súrny problém. Sám od seba sa spýtal, čo sa deje. Londýnčania sa vás pýtajú, čo sa deje, s Američanmi sa pýtajú, ako vám môžeme pomôcť. Vidia váš smútok na tvári, chcú vám pomôcť. Amerika je už raj. Tam už nielen v službách k vám pristupujú milo.

Keď som nevedela cestu, 99,9% ľudí za hranicami mi pomohlo nájsť cestu. Niektorí sa šli až pretrhnúť. Nezabudnem na mega šoférku v Santa Monice, ako po celý čas bledému švédskemu páriku svojim hlasom ako Montserrat Caballé spievala, čo všade môžu nájsť, s pridanými slovíčkami ako darling, honey. Autobus sa tak nadšene natriasal. Paráda. Na Ukrajine povyberajú všetky zásoby, ani sa vás nespýtajú, či chcete, vyložia na stôl všetko, čo majú, nech sa páči.

Taliani majú na všetko čas, Taliani si neuveriteľne užívajú život, naša podráždená nálada by ich zarazila, ale Američan by to aj riešil. Katalánci, hrdí nacionalisti, často držia v rukách knihu a napriek horúčavám, nevyzerajú nervózne. Zvykli si. Taliani a Angličania mi neraz zastavili autobus aj tam, kde nemali, len nech môžem nasadnúť. Cestovné škandály som zažila neúrekom, dodnes bez pokút. Celý čas som sa omylom viezla prvou triedou, ale Holanďan zhovievavo mávol rukou, len nech tam sedím, nevadí, nech si užijem cestu. A ja viem, že pokuty sa dávajú, mala som vtedy šťastie:)

No a čo s nami teraz? Kto nechápe tieto slová, dvíha sa mu žlč, je tak trochu zarytý Slovák. My vieme, kam sa vraciame zo zahraničia domov. Nemáme to jednoduché, dá sa tu pokecať príjemne s niekým iným ako s jehovistom? 😀 Lebo to sa mi stalo po návrate z Barcelony. Inak nič moc, strácate čas, moji milí. Zbytočným vyhľadávaním negatívnych udalostí a príbehov. Stále o tom istom: keď to nie sú príbehy o Židoch, tak sú o Rusoch. Všetko v „anti“ duchu. Dívam sa, ako aj tých vzdelanejších dokáže strhnúť príbeh z minulosti a urobiť z neho šaša. Mnohých prepadne taká sila odporu, že potom sú schopní tvrdiť, že „Arménci si sami môžu za ich genocídu, ja to viem, študoval som o tom“. 😀 aaach, pomoooc:D Aj ošiaľ z černobyľského seriálu dokazuje, že váš orgazmus zo seriálu nevyplýva zo samotného seriálu, ako z vášho postoja so snahou večne hľadať univerzálneho vinníka. Táto silná túžba a potom spokojnosť z odhalenia pravdy či z návštevy Osvienčimu, to tak vedie k nepríjemnému zisteniu povahy človeka. Stávate sa obeťami minulosti miesto toho, aby ste smerovali svoje postoje k pozitívnejším vecičkám, ktoré by mohli byť prínosom nielen pre vás, ale aj pre vaše okolie. To zapácha neuveriteľnou stratou vzácneho času života. Nenarážam na ezoteriku lifestyle joga zen balans startup veggie módne hmloviny, nepomôže vám zmeniť postoj ani ten pohár vína, čokoláda, film, babská jazda, dobrý obed či havko… Verte, že ľudia za hranicami majú svoje nálady, komplexy, žijú v rovnakom konzume, ale robia opak, je to o životnom postoji, nie o správaní, kto nevidí v tom rozdiel, nech si naštuduje, takže to je tá odpoveď na to, prečo máme také príjemné skúsenosti v zahraničí a to nielen v službách. Prečo dostaneme tvrdý úder do hlavy, keď sa vrátime po mesiacoch domov. Všeobecne panuje na Slovensku nervózny, odmeraný postoj s upozornením „nemám čas“. Ani s materializmom si nevieme tak poradiť dobre, privysoko si ceníme naše majetky, o ktoré dbáme tak, ako o naše mobily. 😀 Proste strata času:D Máme čo so sebou robiť ešte.. Zatiaľ náš životný postoj je celkom dobre detekovateľný z postoja k černobyľskému seriálu. Trošku ma desí nadšenie, ktoré sa blíži k chorobnému.