zipporah

Šťastlivci, ktorí ešte necestovali metrom, mohli by si ako prvé vyskúšať to moskovské. Jedno z najvyťaženejších je práve v Moskve (a asi aj najväčšie na svete), len stanice ako Alexandrovský sad, Biblioteka V. I. Lenina, Arbatskaya sú tak zaujímavo obkolesené ďalšími prestupnými stanicami (ak by vám chýbali väčšie kolá, je jedno lepšie viditeľné) a všetko pokope sa to tak tvári ako stále jedna a tá istá stanica, alebo nie je to tak? Pozriete na mapu moskovského metra a vidíte čínsky guláš so smotanou od Fína afrického pôvodu resp. stopercentný guláš, ktorý vás dostane do Číny, Afriky aj Fínska a pri tom ste chceli ísť pôvodne do Maďarska. 😀 Ak nerozumiete, nevadí, pochopíte to vtedy, keď si to metro prelúskate reálne v Moskve. S orientáciou nemám problémy, tak som si na tretí deň trúfla dávať menší pozor v podzemí, zveziem sa, však si pamätám, stačí len vystúpiť po troch zastávkach a potom viem názov, však sa tam dostanem po druhej zastávke. Tak si reku pustím hudbu na uši, nemusím počúvať oznamy. No ani náhodou sa tak nestalo, teda skutočne… páni! Metro v Moskve dáva zabrať aj takým trúfalcom. Čo tam po výzdobe! To je kapitola sama o sebe. Dávajte si ale pozor na to, aby ste „nezavadzali“. Kráčajte s davom, alebo rýchlo pricupitajte k stene, až potom zdvihnite hlavu a pozrite si nápisy, kam chcete ísť. Že vám ušlo metro pred nosom? Budete sa nad tým trápiť asi zhruba 45-50 sekúnd, uteší vás ďalšie prichádzajúce… Všetko je v cyrilike aj angličtine. V Moskve je veľmi dobré označovanie, na každom kroku stĺpy s mapu a červeným kruhom „you are here“ and „your Bulgakov is there“. V najväčšom meste Európy sa stratiť nedá, ale Petrohrad je trochu na tom pozadu. Stĺpy s mapami nie sú, tabule by boli, ale nie vždy a niekedy by dobre padlo aj to jednojazyčné označenie. Alebo to bola moja chyba, že som sa príliš ponáhľala a trikrát! sa mi podarilo obísť cieľ, lebo som očakávala, že Petrohrad je veľký. V Každom prípade môžete kohokoľvek osloviť, ak bude poznať cestu, ešte vás tam dajbože „odnesie“.

Kauza autá. Mnohí, čo cestujeme kade tade, zoznamujeme sa aj s morálkou vodičov. Len u dvoch susedov platí stále, že na prechode automaticky vám zastanú. V Česku a na Ukrajine. Žiaľ, len jeden z nich vás pustí prejsť cez cestu aj mimo prechodu, prakticky kdekoľvek v meste a to na Ukrajine. Aj v Amerike. Keď sem prichádzajú, určite sú prekvapení, ako naopak to funguje u nás. Že ani na prechode viac než 90% vodičov pešiaka jednoducho nepustí. Slovenskí vodiči sú skutoční králi a my skutoční pešiaci. Ak máte pochybnosti, bežte do Ameriky, budete plakať pri návrate domov. Najnižšia pravdepodobnosť, že vás tam zrazia. Na Ukrajine je to tiež tak, ale napríklad v Katalánsku to už neplatí. Je to fakt na porážku, ako stúpa arogancia vodičov u nás s počtom áut a vedomie, že u susedov je to ináč. A že si vodiči neuvedomujú, že oni majú v rukách zbraň, nie chodci. No a ako je to teda v Rusku? Konkrétne v dvoch ruských perlách? Myslíte si, že výchova budúcich vodičov je ako u nás či v Španielsku? Alebo naopak ako v Amerike? Opäť sklamem istú skupinu ľudí. Rusi fungujú ako v Amerike. A na Ukrajine.

Ešte k doprave na záver: odporúčam teraz článok od Martina Navrátila o transsibírskej magistrále v Geo časopise. Je to dobré, cestoval sedemkrát a tak bez problémov vystihol podstatu ruskej duše a prístupu k životu. Všeobecne „cesta vlakom“ v Rusku má totálne odlišný koncept, ale to logicky vyplýva z veľkosti krajiny.

Počasie ma prekvapilo, vraví sa, že v Londýne je také premenlivé, nestihnete pozrieť hore a už leje. O pár minút svieti slnko. Podobne je tak tomu v Petrohrade, vzduch je výborný ako u nás v Tatrách. Moskva je o čosi parnejšia v lete, človek môže aj zhorieť. Aj tam som však zažila tri razy za 5 dní sprchu z neba. Ako som sa vrátila do Petrohradu, prekvapila ma riadna zima, bolo možno 14 stupňov, v tieni aj menej.

Peniaze nie je problém vybrať, ale prakticky všade sa dá platiť kartou. Rusi bežne platia častejšie mobilom než platobnou kartou.

Záverečná bodka dopravného blogu o ľudí bez domova. Keď hovorím, že v Moskve ani v Petrohrade nenájdete toľko bezdomovcov v takom obraze ako v Budapešti, Santa Monice, biznis centre – srdce Los Angeles, či v San Franciscu, hneď počujem reakciu typu: „Putin sa o nich postaral. Putin ich vytlačil na kraj mesta.“ To je zase výpovedná hodnota o samotnom človeku, nie o tom, čo hovorí. Výpovednú hodnotu má skutočnosť, že v Londýne som v roku 2012 nenašla jediného bezdomovca v širokom centre, pretože tam majú zákaz zotrvávať, vtedy to tak platilo, žila som tam 5 mesiacov, zatiaľ čo v ruských perlách nájdete v centre bezdomovcov, len nie v hojnom počte a nie so stanmi, matracmi, nákupnými košíkmi ako je to v príkladoch hore vyššie. V Rusku sa koncentrujú pri staniciach a najmä chrámoch a kostoloch. Neobťažujú resp. nechodia k turistom, niektorí sa snažia z obyčajných škatúľ a debien vyrobiť si bubny, zahrať hudbu a tak si polepšiť, no a mimochodom, ešte som nikde nepočula toľko dobrých pouličných muzikantov ako v Petrohrade a Moskve…

Len nedávno som si všimla novinársky príspevok Angličana o košickom Luníku. Treba sa však pozrieť kriticky aj na seba. V živote som nevidela tak zasvinené parky ako v Londýne. Len St. James Park, kde je Buckinghamský palác, či Finsbury Park sa mi vryli do pamäti pre ten „luníkovský“ výzor, ktorý musia večer upratovať každý deň. Podstatou je si uvedomiť, že všetci na svete máme čo robiť, naprávať, meniť a to v každom aspekte. Nie je možné zotrvávať v odpore len voči iným krajinám a zabudnúť, odkiaľ som a ako vyzerá, funguje tá moja krajina.

Nabudúce kultúrny blog o múzeách a preslávenej Ermitáži