zipporah

Sú dva hlavné dôvody, prečo som navštívila Rusko. Prvý je, že pár rokov dozadu som sa začítala do kníh od Dostojevského. Nezačalo to dobre, Netočka Nezvanovová bola nudná ako šnúrka od topánky, naopak, Idiot je dodnes u mňa top aj s výrokom „prejdite okolo mňa a odpusťte mi moje šťastie“. Gogoľove Mŕtve duše znamenali čosi, ako láska na prvé prečítané slová. Skrátka, už to šlo len dolu vodou a od ruskej klasiky aj modernej ruskej literatúry som sa neodtrhla celé roky. Vybavená spomienkami na dobrodružstvá v literatúre, mohla som sa pustiť do toho fyzického dobrodružstva a navštíviť rad radom múzeá, pamätníky, hrobky a „domy“ mojich milovaných spisovateľov, ktorí si vytvorili rešpekt doma aj vo svete.

Druhý dôvod je taký skromný ako Ermitáž, meno a priezvisko nosím po prvom a poslednom ruskom cárovi z rodu Romanovovcov. Doteraz to bola historická švanda, len vlani som zistila, že aj krstné meno mám po prvom panovníkovi. V Rusku ma už celkom vážne potešil ten pocit a viera, čo ak sú skutočne mojimi predkami títo panovníci alebo príbuzní panovníkov?! Psychopati aj géniovia v jednom, to, čo po sebe zanechali, je také neuveriteľné ako Gaudího práca v Barcelone. Vládnuť tristo rokov krajine obrovských rozmerov, s obrovským bohatstvom, s bandou zradcov, zákerníkov, švindliarov, ale aj s vernými ľuďmi… Pri čítaní o nich od Montefioreho som prišla na to, že to sa fakt nedá ani posúdiť resp. presne povedať, či boli dobrí alebo zlí, menším alebo väčším zlom, dobrom… Príliš objemná historická záležitosť. No a kým sa ich vrah Lenin scvrkáva v Kremline na veľkosť hračky z kinder vajca, ruský turizmus jednoznačne ťaží z toho, čo po sebe Romanovovci zanechali. Keď už v tej ruskej zemi ste, konkrétne v Petrohrade a Moskve, zisťujete, že krajina nie je a dlho nebude taká chudobná.

Ermitáž v Petrohrade je sám o sebe „brutálny“ zážitok a šok, no po traumatickom zážitku z 2,5 hodinového čakania a neskutočnej masy ľudí (horšie než moskovské metro!) som si želala, aby ju radšej zavreli navždy. Zlostila som sa, sklamalo ma, že si z paláca spravili prepchatú stanicu. Síce som na traumu z čakania a neskoršej plnky zabudla hneď, ako som sa dostala na Jordánske schodište, no mali by sa organizátori zamyslieť nad opening hours, ktoré by sa mali viac podobať pravidelnosti a to deň čo deň, počtom kás a nevyužitým veľkým nádvorím… Len na tom dôležitom jedinom „romanovovskom“ poschodí som strávila takmer 5 hodín! Potešila ma kolekcia Rubensa, ktorej časť sídli aj v National Gallery v London baby. Ermitáž je celoživotný zážitok, Rusi však odporúčajú navštíviť ju v zime, keď je menej turistov. Vstupné je prekvapivo lacné na to, že sa jedná o Ermitáž. (doplnenie info: online sa dajú kúpiť lístky, ale neviem, či sa úplne dá vyhnúť frontám, pretože na nádvorí stoja strážnici, ktorí púšťali ľudí po skupinách, aby sa ich nenahrnulo zo tristo naraz…)

Tí, čo predo mnou videli Rusko, vraveli, že Petrohrad je viac kultúrnym. Nevadím sa, ale z hľadiska ruskej literatúry mám pocit, že Moskva s ponukou nie je až tak pozadu. Dokonca sú na tom rovnako vybavené. Každé čosi ponúka. Kým v Petrohrade nájdete múzeum Dostojevského (aj jeho hrobku), v Moskve zase to Gogoľovo (a jeho hrobku). Puškin je v oboch (ale hrobku nemá ani v jednom). Puškin je všade. Rusko miluje Puškina, je to patrón literatúry, pýcha Ruska. Neskutočné dačo. Cítiť to, Puškina si hlboko cenia, uveríte tomu, keď navštívite jeho veľkého ducha v Puškinovom múzeu v Petrohrade. Neprekvapilo by ma, keby v každom ruskom pase nájdem jeho verše…

Tolstoj, Gorkij, Bulgakov a Čechov sú v Moskve, ale pozor, Čechovov dom uzavreli do roku 2021. Všetky okrem Bulgakova, ktorý sa mi určite naschvál schoval, som navštívila. Minimálne anglické popisné karty tam nájdete, takže sa nemusíte obávať cyriliky. V Petrohrade je špeciálne múzeum ruskej literatúry, ktoré je ako jediné jednojazyčné, no pracuje tam veľmi milá pani, ktorá mi zangličtinovala special exhibition about Pushkin a opäť som pocítila tú veškerú vážnosť a úctu k autorovi. Zahliadla som ešte múzeum Majakovského, Nekrasova a musím dodať, že ich je tam viac? Asi nie. Na stopercent je niekde zastrčený Turgenev. Smutno mi však bolo, že som nenašla vynikajúceho Šolochova a Solženicyna. Nepochopiteľné pre mňa. Čo sa stalo? Možno sú v iných mestách. Aj Ostrovskij, Garšin, Gribojedov, Černyševskij či Belinskij, tí, o ktorých sa na Slovensku ani neučíme, som našla aspoň na matrioške. Kde je ale Azúrova step a Gulagy? Verím, že pri ďalšej návšteve si ich nájdem. Aspoň v podobe „monument“. Pretože pokiaľ ide o počet sôch, tak to je ďalší poriadny exces Ruska. Na každučkom kroku je nejaká socha, pamätník, tabuľa s portrétom a slovami: tu žil pán Gogoľ. A ďalej v Alexandrovskom sade vidíte jeho bustu oproti tej Lermontovej. O pár ulíc ďalej jeho Nos. A na sto km zbadám „večného chlapca“ Jesenina. To znamená, že sochy poctivo zobrazujú skutočnú tvár autora. Občas som mala pocit ako decko, keď ho pošlete do záhrady hľadať veľkonočné vajíčka. Po tejto stránke som sa vyšťavila tou radosťou, keď prakticky všade som natrafila na spisovateľa. Obe ruské metropoly sú ako vianočné stromčeky vyzdobené guľami s podobizňami spisovateľov.

Pre fanatikov ruskej literatúry Rusko nachystalo pár fantastických suvenírov. Čaje, čokolády, porcelánové figúrky a tanieriky, matriošky, záložky, magnetky, poháre, knižky a knihy, zošity, puzzle, tašky, panebože! Gogoľovo múzeum som takmer vykradla. Zhrabla som čokoládu s portrétom Gogoľa a veľavýznamným textom na nej: s tebou moja duša ožíva. Nie je to pri tom žiaden zbla výrok, ako sa na prvý pohľad zdá. Je to dôsledné zachytenie vplyvu autora v literatúre na ostatných, pretože len pre zaujímavosť: N. V. Gogoľ ktovieprečo je dosiaľ najviac spomínaným autorom a to ďalšími generáciami spisovateľov v Rusku vrátane tých najrenomovanejších, akými bol Dostojevskij, Bulgakov (obaja ho doslova milovali), Gončarov, Gorkij… Len Dostojevskij Gogoľa spomína tak často, ako keby ho Gogoľ podplatil! To sa takej zaujímavej pocty neteší podľa mňa ani Puškin ani Shakespeare.

Ďalšími zaujímavými múzeami v Petrohrade sú Fabergého múzeum s vajcami a hordou „času“, odporúčam ho neobísť. Múzeum emócií so sprievodom môže zaujať tých, ktorí majú radi alternatívne veci. Ocenia ho viac mladí vo vysokoškolskom veku a pracuje v ňom Vladislav s excelentnou a dosť rýchlou angličtinou. Múzeum hygieny je jednojazyčné, vhodné pre školákov, železničné múzeum je plné vlakov v nadživotnej veľkosti! V Petrohrade je tiež krásny chrám v lokalite Smolnyj. V Moskve som stihla vidieť Lomonosovovu univerzitu, z ktorej mi spadla sánka, ako som ju videla na fotke, ale v reáli sa mi aj zuby rozleteli na všetky strany. Často človek nadobudne pocit, že Rusku ide o to, aby turistovi vyrazilo dych pompéznosťou a veľkosťou. Botanická záhrada Petra I. Veľkého v Petrohrade je opäť majestátna, takže mňa už Rusko prekvapí len jediným. Ak tam nájdem niečo „malé“ a všedné…

Na záver menšia filozofia, ktorá je taká vlastná Rusom v ústnej podobe, ale nie v publikačnej ako u Nemcov, však? Nemecká filozofia identifikuje Nemecko asi tak ako ruská literatúra je silnou identitou Ruska, ku ktorej tristo rokov prispievali súbežne aj Romanovovci. Tí, ktorí prenasledovali, zakazovali, odsudzovali, kruto trestali spisovateľov, ale chvalabohu, akosi bok po boku si pekne nazbierali priaznivcov a dnes ruskí spisovatelia s Romanovovcami vzbudzujú neuveriteľný rešpekt.

Zaužívaný pojem „ruská klasika“ núti zamyslieť sa, prečo vlastne vznikol. Jej kvalita nespočíva iba v pravdivom zobrazovaní doby. Väčšina zo spomínaných autorov viedla mizerný život, mizerným spôsobom umierala, niektorí si chudobnejší život vybrali po sklamaní z toho bohatstva… Boli to obyčajní ľudia ako my. Skrátka, ruská klasika nevychádza iba zo skúseností či dodržiavaní literárnych zákonov, ruská klasika je srdce veľké ako ich krajina a pôsobí ako dekameron špecialistov. Postupom času keď čítate knihu za knihou zisťujete, že príbehy nie sú len knihami, autori „ožívajú“, stávajú sa blízkymi a reálnymi, až načahujete ruku nad knihu, aby ste potľapkali Dostojevského po pleci.

Nechápete, čo sa deje vo vašom vzťahu s partnerom? Tolstoj síce čo-to popísal, ale Čechov je literárnym odborníkom na tému manželstvo. Máte radi psychológiu? Dostojevskij ju vložil do románu. Chcete čítať ruského „pána prsteňov“ bez ružových okuliarov? Siahnite po Mŕtvych dušiach. Gogoľov realizmus je úsmev cez slzy. Unavuje vás už filozofia ľudských atribút ako rozum a práca? Gorkij je v literatúre neprekonateľným humanistom. Máte radi modrú farbu? Jesenin ju miluje, Rusko modrie v jeho veršoch. Radi sa túlate v lesoch, poľujete? Turgenev vás do nich zavedie. Zbožňujete negativizmus, typický znak Slovákov? Turgenevov nihilizmus vás uspokojí. Najtypickejšia vlastnosť človeka, lenivosť snúbiaca sa s láskou k človeku, to Gončarovova oblomovčina nemá obdobu vo svetovej literatúre. Ak vás hlboko zasiahlo moskovské metro, dobrý výkon podáva súčasný Glukovskij v Metre 2033. Puškin a Lermontov svoju zásadovosť vehementne dokazujú ešte aj vo vlastnom závere, romantická postava vie uškodiť, kto skutočne miloval, pozná to. No a čo Bulgakov, rodený Ukrajinec… o ňom sa povráva, vraj bol v spojení s diablom. Ťažko povedať. On ani nemusí písať sugestívne ako Marcel Proust, pre čitateľa sa stane osobným, stane sa to však iným spôsobom ako u Prousta… Aj o tom je ruská klasika.

„Povedz si: ktosi o mne vie, je srdce, v ktorom neumieram.“ A. S. Puškin