zipporah

Pochopil som. V istote, že tu nie je nič, čo by sa dalo pochopiť, by mal spočívať môj pokoj a moje víťazstvo.

K priepasti.

Tam driemu náboženské a politické ideológie s úsilím vyjadriť zmysel vecí, čosi hlbšie, duchovnejšie, a význam vecí, čosi povrchnejšie, ľudskejšie. Ľudský motív je diablom alebo anjelom; kto je v prevahe v dejinách ľudstva? Skutočnosť „dostojevčiny“ (prirodzené ľudské zlo) alebo „matriončiny“ (prirodzené ľudské dobro)? Pri väčšom šťastí, liberalizmus, stretneš na okraji priepasti kontrolný bod ľudského cyklu podobný Carlovi von Linnému a nasmeruje ťa na dno k tým politickým, aby si v ideológiách nemeditoval nad dušou, bohmi, Stvoriteľom, bosorkami, totemami, čarami, manou, samsárou, anatou, átmanom, teou, obsahom Talmudu, Koránu, Biblie, Besov, Mnícha… Veľký triedič vie, že nielen zástancu sekularizmu, ale zrejme akéhokoľvek politického ideológa nezláka ani langar, kuchyňa s voľným vstupom, totiž hlavnou myšlienkou jeho rozumu je, že peniaze prechádzajú cez žalúdok a počúva radšej Johna Lennona než chválospevy Rigvédy. Možno ťa uteší fakt, že ideológie v dormancii majú iba príležitostné pobyty tam niekde na dne, príležitostne sa šplhajú rebríkmi nahor s cieľom pozorovať svoje ovocie v ľudskej spoločnosti a vnoriť sa aspoň nejakou myšlienkou do novej. Z pohľadu liberalizmu, súčasnej pevne fungujúcej ideológie, skrachovaná náboženská či politická ideológia má stále svojich priaznivcov, veriteľov, spoľahlivých, verných aj v súčasnosti. Vyhrávajú náboženstvá, no možno raz niekomu napadne porovnať počty členov tenrikjó s politickými aktérmi komunistického režimu…

Vymysli, vymysli Plán, Casaubon. Presne tak postupovali všetci, keď chceli vysvetliť dinosaury a broskyne…

Prečo?

V spoločenských vedách už bola vyslovená hypotéza o tzv. géne tvorivosti, ktorý má 50 000 ročnú históriu a zodpovedá za symbolické správanie. Druhá príčina vzniku symbolického správania je zase nezávislá od biologických premien. V oboch prípadoch však malo za cieľ vyjadriť (vysvetliť, pomenovať) svet okolo seba so snahou prežiť a to rôznymi spôsobmi; zvuky, posunky, obrazy… Milan Sládek by sa ukázal v praveku ako výnimočný hajtman. Už v paleolite sa symbolický spôsob rozmýšľania snúbilo s umením so snahou nie prežiť, ale zobraziť alebo vyjadriť aj niečo iné (nástenné maľby a reliéfy, rytiny na predmetoch, drobné plastiky). Príčinou vzniku tohto umenia boli mágia lovu, kult materstva a náboženstvo. Neskôr prechod od lovcov a zberačov k usadlíkom s vlastným poľnohospodárstvom a chovom zvierat vyústil vo výkrik, ktorý naozaj zakričal o pár storočí neskôr J. J. Rousseau za všetkých vtedajších neoliťanov: „Toto je moje!“ A prvé vážne spoločenské konflikty uzreli svetlo sveta.

Ideológia či tvorba dogmy mala v ďalších vznikajúcich civilizáciách na celom svete účely, ktoré sú nám mnohým už dobre známe z dejepisu alebo vďaka sedliackemu rozumu; má zámer stabilizovať krajinu, vysvetliť, zdôvodniť, organizovať, ovládať (tlak, útlak, strach) a riadiť spoločnosť. Základom legitímnej náboženskej ideológie (neprináša masové ľudské straty) sa konečne prijalo pochopenie, že ak čosi viem – nebudem prenasledovaný, a ak nič neviem – nebudem prenasledovaný taktiež. Reálne však vieme, že nie všetky náboženstvá a najmä sekty takto dnes fungujú vo svete, nedozreli do istej mierumilovnejšej podoby ako kresťanstvo. Náboženstvám som sa istú dobu venovala a to už veľmi dávno sadol prach na moje zápisky z čias, kedy som ešte navštevovala univerzitu. Po dlhej dobe som však siahla na knihu, ktorá je tematicky riskantným výberom, Cesta národního konzervatismu, Hazony a kol., 2022. V mojom svete je totiž každá kniha o akejkoľvek ideológii potenciálnym rizikom a to najmä a najmä pre mozog mladého človeka. Na skúseného čitateľa (čítajúceho medzi riadkami) pôsobí ako otravný komár na sklonku leta, no skutočný roj komárov – kníh ideologicky ladených – ponúka lepšiu zábavu. V subjektívne písanej odbornej či krásnej literatúre má čitateľ vždy väčšiu šancu vyselektovať zaujímavé poznatky na vysvetlenie si sveta okolo seba a v ňom. Biblia či Cesta národního konzervatismu však na výber nedáva.

Ale zlé je na tom to, odvetil Momos, ako sú si istí tým, že sú na strane svetla.

(Giordano Bruno, Zahnanie triumfujúceho zvera)

Pochopil som.

V pradávnych časoch som sa začala úspešne vyhýbať každej ideológii podobne ako všestranne nadaný Umberto Eco a stavať sa skôr do úlohy pozorovateľa a hľadača; príležitostne s miernym neúspechom sa snažili ľudia žijúci vo vlastnej ideológii/iách označiť ma, čiže zaradiť niekam, aby vo mne mali jasno v ich vlastnom vnútornom bytí. Je to pochopiteľné a roztomilé, pretože je prirodzené niekam človeka zaradiť na základe jeho názorov či obľúbených aktivít. Sympatický výkon voči mojej osobe podali kedysi aj náboženskí nosiči ideí, napríklad pouliční Jehovovi svedkovia, ktorých som elegantne a časovo pozdržala, takže tie zamýšľané role sa akosi prehodili. Bola som smutná, ako porazenecky sa vliekli preč, chcela som pokračovať v dialógu… Život občas nemá zmysel pre humor. Jeden mladý scientológ to so mnou nechcel len tak vzdať, tak som mu spravila radosť a podrobila sa osobnostnému testu s dvesto otázkami, počas ktorých na mňa striehol z vystavenej fotografie krásny Tom Cruise s mikrofónom. Výsledok? Mission Impossible. Tomáš Plavba netuší, že receptom na mentálnu odolnosť je v predškolskom veku listovať si knihu ľudskej anatómie so skutočnými čb fotografiami človeka takého, aký naozaj je. Kniha bola hádam ťažšia a väčšia než ja, moja prvá „biblia“, od ktorej ma odpútal už len farebný Roháč a disneyovky. Veď sa hovorí, že 4-7.rok si vytvárame životný štýl, tak čo… anatómia človeka, usmievavý Roháč a knihomoľka Bella číhajúca na Zviera je celkom fajn kombinácia životného štýlu.

Nepodceňujem žiadnu ideológiu, náboženskú ani politickú, všetky vznikli na základe potrieb v príslušnej dobe. Niektoré zožali väčší úspech ako kresťanstvo, z ktorého bola vypestovaná európska morálka, osvietenstvo – reakcia na absolutizmus (L’état c’est moi!) – ako dobré naštartovanie vedeckej kariéry spoločnosti, či nacionalizmus, podporujúci modernizáciu Európy, jazyky, umenie, priemyselnú revolúciu. V každej ideológii, ktorá je zrkadlom doby, je kúsok pravdy bez ohľadu na jej intencie. Dôležité je osvojiť si tie dobré myšlienky a pokračovať ďalej na ceste poznania, alebo si vyjsť na kopec.

Kniha Cesta národního konzervatismu jasne kritizuje liberalizmus hneď v úvode od Roberta Kabáta, ktorý sa nepretvaruje a celý liberalizmus by najradšej poslal do horúcich pekiel. Ďalšie príspevky sú o niečo mierumilovnejšie písané. Napriek svedomito odvedenej kritike tejto súčasnej politickej ideológie, prichádzajúcej zo Západu, a „duchovného otca“ Johna Lockeho, pochádzajúceho z Anglicka, nech sa na to pozriem z tej či onej strany, uhla, pohľadu, stránky a počas nestránkových hodín… mnohé postrehy sú, žiaľ, pravdou. S nevôľou teda priznávam, že mnohé veci, o ktorých som prečítala v tejto knihe, sedia na niektorých blízkych aj vzdialenejších ľudí. Neraz som sa u týchto liberálne založených ľudí stretla s viac či menej arogantným alebo ľahostajným prístupom nielen voči mojej osobe. Arogancia v rôznych odtienkoch je doménou liberálne založených ľudí, s tým teda súhlasím z vlastných skúseností. Žiadny iný pohľad ako pohľad sebavedomého jednotlivca s citom pre vlastné práva a vlastné materialistické uspokojenie nie je prijateľný. Trend sebarozvojových aktivít, do ktorých patria knihy, kurzy, cestovanie, mítingy s leskom a šmrncom, dočasné pobyty v prírode a kadejaké iné dobrodružstvá s cieľom venovať sa vlastnému egu (práca, hľadanie seba, nachádzanie hodnôt nového krásneho sveta), je ešte podčiarknutý výberom vážnych koníčkov, ako je globálna klimatická kríza, triedenie a iné kšefty s odpadom, čistenie oceánov (archanjela oceánov Boyana, prosím, vynechajme), charita pre psov a mačky, zber textilu… to všetko preto, len aby sa nepovedalo, že liberálny človek je vo vlastnej definícii ľahostajný Homo sapiens. Kto nie je hladný, stane sa aj vegánom a kto hladný je, má tiež právo byť vegánom! Moderné je nezdržiavať sa pri jednej športovej aktivite, pri jednom posedení, konverzácií, svetonázore, druhu polievky, rodinnom členovi, jasnom biologickom sebaurčení, sviečke, knihe, kopci, človeku, stĺpe, káve, vesmíre, rebríku, štyridsať dvojke… ach, poznáte to, keď opakujúci sa vtip nie je vtipom, ale liberálovi nevadí ani vtip zo zložky fraktálov, vždy sa na vás blahosklonne usmeje a pošle vám smajlík. Jsou chvíle, kdy nezaujatost hraje správnou roli. Stala se však příliš převažujíci a příliš povinná. (R. R. Reno) Ak ste postrehli pojmy ako „rodinný člen“ a „človek“ a pozastavili ste sa nad tým, že či nie sú úmyselne skryté v ďalších príkladoch, ešte nie ste skutočnými liberálmi a stratené prípady ideologicky žijúcich ľudí. Lepšie už na tom nebudete, ak sa pýtate, prečo sú spomenuté ako mimochodom, ako som si niečo také mohla dovoliť?! Nezaujatosť rodí ľudí podobných ľuďom trpiacich choreou, od ktorých ťažko očakávať ovládanie dharmy, pretože žijú z opioidných polypeptidov s analgetickými účinkami (endorfíny), ktoré získavajú z osvedčených zdrojov – dlhého zoznamu rozmanitých aktivít. Prípadne sa zasnúbia s lustrom z tržnice v hodnote 600 libier a vy ako nezaujatý stredobod vesmíru musíte skutok akceptovať. Ktovie prečo potrebujú liberálne založení ľudia večný prísun prírodných analgetík…

Už moja generácia je poznačená liberalizmom a niektorým priniesla sklamanie, odchádzajú do prírody, zakladajú rodové statky, komunity, sú premotivovanými prírodou viac než J. J. Rousseau, až zabudnú, že sami sú zložení z chémie v mene prírodnej rozmanitosti a biologickej spravodlivosti. Ľudia sa na drahých kurzoch láskavo objímajú a cítia sa byť ako Kolumbus, keď objavujú v sebe mužskosť či ženskosť. Každý si svoj boj voči neduhom liberalizmu rieši po svojom, veď využíva na to svoje občianske práva. Byrokracia z nás robí bedárov a je nepríjemnou pripomienkou v knihe. Byrokracia a masmédiá sú najvyššou formou pekla pre nás všetkých, ako sú hroziacim peklom každej vlády a elít všech elít, teda narušenie pohodlia vyvolených, revolúcie.

Ideológia-neidológia, podstatné je, že sme vždy tam, kde nás chcú mať tí, ktorí to najviac potrebujú z prozaických dôvodov. Či si nás tak budú držať pomocou liberalizmu alebo konzervatizmu alebo… iného izmu, je úplne jedno a im je to srdečne jedno. Či tomu veríte alebo neveríte, aj to im je rozumne jedno, pretože sa vám vždy prispôsobia tak, aby ste sa nikdy nedostali na ich miesto. Dnes je to niekoľkodekádový rozprávkový príbeh o liberalizme, a zajtra to bude zase niečo iné. Podľa úvahy Y. Hazonyho liberalizmus tancuje s marxizmom a celkom zaujímavo sa o tom rozpisuje („Výzva jménem marxismus“). Tešíte sa na príchod novej ideológie? Je to jednoduché, takto svet funguje od praveku až po dnešok.

Chodíte na univerzitu, alebo študujete?

Takže na zopakovanie si entity „slov a vecí“ pre paradoxné dosiahnutie mókše (oslobodeniu sa od nevedomosti):

Quo vadis, liberalizmus?

K priepasti.

Prečo?

Pochopil som.

Takže zostanem tu, budem čakať a pozerať na kopec. Je taký pekný.

…

Umbertovi Ecovi

Pozn.: úryvky sú z románu Foucaultovo kyvadlo, ktorý tematicky obsiahol najgeniálnejším spôsobom to, o čom tu píšem. Po desiatich rokoch štúdia všeličoho som nenaďabila zatiaľ na nič univerzálnejšie spracovanejšieho, čo by trafilo klinček po dejinách ľudskej mysle… Ecovo umenie vysvetliť v znakoch je despoticky nadčasové, akože aj čas dokáže byť nežným tyranom.

(… a kto chce, nech vysvetľuje, ako vníma svet, či skrze dogmy, vedy, jednej myšlienky, nech hľadá a vysvetľuje ako kedy a prečo, nech sa zamotáva, nikto mu v tom nebráni a má na to plné právo, ale, prosím vás, ľudia, nikdy, nikdy si nevynucujte, aby aj druhí verili tomu Plánu, ktorý vy štrikujete… nerobte to, veľa ľudí v dejinách zahynulo vďaka niekoľkým hlupákom s touto ľudskou vlastnosťou zvanou pýcha a o tom je Foucaultovo kyvadlo tiež. Z môjho príspevku na Foucaultovo kyvadlo, databazeknih.cz, 24.11.2013)