zipporah

… miesto, kde je nízka miera krádeží, miestami až nulová,

… miesto, v ktorom každý má svoj priestor, pešiak, cyklista, motocyklista, auto,

… miesto s veľmi nízkym počtom fajčiarov,

… s kuchyňou plnou vyprážaného jedla, paradoxne som však nemala žiadne koliky.

Obyvatelia Taiwanu sú konzervatívny národ, ktorý nie je poznačený turizmom. To trebárs znamená, že na Taiwane sa nestretnete s chamtivosťou ako na Srí Lanke na turisticky exponovaných miestach, kde ma aj okradli, alebo napríklad nezažijete silný boj o zákazníka. Čo však majú spoločné aj so Srílančanmi, tešia sa turistom, pozerajú na vás so zvedavosťou, vymieňajú si s vami úsmevy, skrátka ak vás zbadajú, zdravia vás a ich štedrosť ma uvádzala až do rozpakov.

To sú najdôležitejšie a kľúčové zlomky, ktoré som na ostrove odpozorovala a vnímala intenzívnejšie, pretože u nás vôbec nefungujú.

Doprava. Na Taiwane nezápasíte s autami o život a nemusíte preberať zodpovednosť za tých, ktorí majú v rukách zbraň; taiwanskí vodiči sú ohľaduplní, rovnako aj motocyklisti. Auto či motocyklista pred vami bez debaty pribrzdí. Aj miesta s prehustenou dopravou sú stále bezpečné! Kolobežkárov tu nenájdete. Taiwan je absolútne bezpečnou krajinou, dokonca sme v tme pochodovali popri diaľnici, čo už bol extrém, ale veľakrát sme za svetla chodili popri autách v meste, je to bežné a bezpečné.

Ovzdušie. Zažili sme zemetrasenie a oblizol nás lem tajfúnového plášťa. Na Slovensku hrozia skôr záplavy a vetriská, ale úplne som zabudla na to, že sme prefajčená smradľavá krajina. Stačí vyjsť na ulicu a nevidím rozdiel medzi bežným slovenským mestom a Istanbulom. Sú to smrady horšie než ľudské stolice, ktoré aspoň nie sú karcinogénne. Odpratať sa z chodníka, zastávky je nereálne, hoci poslala by som fajčiarov do kanálov, nech žijú v prostredí ako ich pľúca a ohrozujú si zdravie navzájom. Na Taiwane som za desať dní uvidela dokopy „piatich“ fajčiarov.

Závislosť. Čo je, naopak, veľmi smutné, Taiwančania trpia nadmerným používaním mobilu a teda aj závislosťou na dopamínových odmenách. Hoci aj tu na Slovensku máme závislákov a ľudí trpiacich nomofóbiou, ešte na slovenských uliciach pozorujem stále hŕstku ľudí, ktorí nečumia do mobilov počas chôdze. Na Taiwane už, žiaľ, čumí každý do mobilu ešte aj počas chôdze. Je to ako horor o pocite menejcennosti, neprítomnom živote a dojmu, že už nie ste človek hoden pohľadu, rozhovoru, zdieľania prítomnosti a vôbec života ako takého, vlastne ste v skutočnosti neviditeľný ako vzduch a títo nomofobici vám to láskavo nonstop pripomínajú. O tejto problematike existuje silne sugestívny ruský film Neljubovni, kde budete viac počúvať úbohé zvuky moderného mobilu než ľudskú reč.

Jedlo. Taiwančania sú veľmi vychovaní. Ich disciplinovanosť doslova cítite, vidíte ju opticky na uliciach s dopravou, ako stoja v radoch, ale aj keď sedíte vo väčšej spoločnosti na večere. Vedia, čo sa patrí. Rozprávali sme sa a navzájom sme sa sledovali pri okrúhlom stole, na ktorom sa dalo otáčať veľkým podnosom s jedlom. Jedlo sa zvykne zdieľať a sú to zvyčajne vynikajúce morské živočíchy, bravčovina, kačacina a kuracina, vrátane chrumkavých bravčových čriev. Na Taiwane sú bezkonkurenčne najlepšie krevety, ale najlepšiu rybu som zatiaľ jedla na Srí Lanke (moja milovaná tika:D). Ochutnala som prvý raz v živote kraba, je to delikatesa. Čo ma hneď v prvý deň zarazilo, ako nás pozvali na večeru, všetko bolo vyprážané a nadmieru mastné. Olej žiadneho druhu vrátane bravčovej masti, všetko skrátka, čo má status mastné, nemôžem jesť. To je istá záruka črevnej koliky. Prekvapilo ma však, že som z toho vyšpliechaného jedla nemala žiadne ťažkosti. Premastené pečené kurča chutilo fantasticky, takže taiwanské jedlo musí byť kvalitné a zdravé. No nečudo, keď z vlaku vidím, ako si slepačinka, husacinka pobehuje po farme… ani hydina nestresuje. Palec hore. Čo ma ale úplne dostalo na lopatky, bol obrovitánsky neuveriteľne famózny rozšírený predaj mlieka, aký som nikde na svete nevidela. Tak, ako Severné Macedónsko ponúka najširší výber káv, aký som kedy videla, tak Taiwan ponúka mlieka z rôznych okolitých kútov ostrova, hmmm. Cnie sa mi za novozélandským farmárskym mliekom. Miestne sladkosti na Taiwane mi až tak nechutili, spájali sa väčšinou s ľadom vo veľkom množstve, čo je možno pre mozog lahodné, ale pre žalúdok obrovské trápenie, z dlhodobého hľadiska fatálne (o čom minimálne jeden habsburský panovník vie svoje). Pokiaľ aj v Japonsku konzumujú takéto ľadové veci, potom sa nečudujem, že Japonci a ich potomkovia, ktorí po dlhé roky okupovali Taiwan, nosia už asi v génoch dispozíciu na rakovinu žalúdka, typ ochorenia, v ktorom japonské a možno aj ďalšie ázijské okolité národy štatisticky obsadzujú prvenstvo vo svete. Rozhodne neodporúčam studené a už vôbec nie ľadové jedlo akéhokoľvek druhu konzumovať pričasto a ešte po večeroch… Zostala som tak verná jahodovému snickers, kinderkám, sladkým mliekam a musím ešte dodať, že pečivo majú božsky mäkké a obzvlášť mi chutil sladký bochníček plnený hrozienkami a maslovou mrveničkou, za ním sa mi bude veru dlho cnieť. Sortiment čipsov a chrumiek je taký, že by bolo potrebné tam zostať aspoň mesiac, ale podarilo sa mi ochutnať kukuričné chrumky s príchuťou lososa z Malajzie! Banány sú takisto bezpečné ako na Srí Lanke (doma na Slovensku ich jesť nemôžem, keďže musia niečo obsahovať, čo mi spôsobuje pálenie záhy). Taiwanské jedlo je teda bohaté na experimentovanie s chuťami a na 95% mi chutilo (v tomto percente sa nachádzajú aj chrumkavé bravčové črevá).

Lepšiu destináciu na prvú služobnú cestu v živote som ani nemohla navštíviť. Za to patrí moja vďaka šéfke, ktorá ma vzala so sebou. Bola to veľká skúsenosť prednášať v angličtine na univerzitách v Tainane a Taoyuane. Viem, na čom pracovať do budúcna. Taiwančania sú veľmi zhovievaví, dobrosrdeční a priateľskí, mala som šťastie po každej stránke. Moja vďačnosť patrí všetkým Taiwančanom, študentom, profesorom, a potešili ma darčeky, ktoré nám dali vrátane krásnej bielej dvojjazyčnej klávesnice. Teším sa taktiež, že mám dva nové kontakty z Vietnamu a Malajzie, už len tá veta znie coolovo.

Fyzicky je cesta na Taiwan veľmi náročná a exotické prostredie mi nerobí najlepšie, ale nejako som to zvládla a neodpadla niekde v metre, je to istá výzva a boj s amygdalou, učím sa budhistickému sebaovládaniu. Dní na Taiwane nebolo veľa, navštívili sme botanickú záhradu v Taipei, slávnu vežu, kochali sa luxusnými obchodmi, kde som sa nadnášala a tvárila sa, že Tiffany dôverne poznám a na kreditke mám toľko, čo Emma Watson. Čo mi skoro všade chýbalo, boli odpadkové koše, naopak, skoro nikde nechýba wi-fi. Z Taiwanu som si odniesla veľa prkotín, šialene lacných prkotín, pretože Taiwan je jednoducho lacná krajina! Prišli sme s dvoma kuframi, odchádzali sme so štyrmi… veď kufor strednej veľkosti ma stál menej (35 Eur), než kufor menších rozmerov kupovaný na Slovensku (60-70 Eur), oba rovnako kvalitné. Strava je lacná, HappyMeal lacnejší, na porazenie. Ale to je nič, keď sa zmienim o tom, že za 23 pohľadníc a dve obálky som platila na pošte sedem eur a pár centov. Ceny výživových doplnkov, služby kaderníctva:D a outfity značky Nike zostávajú rovnaké ako u nás.

Výsledkom môjho niekoľkodňového pozorovania je jedno zásadné poznanie: budovať úspešný štátny objekt začína od uvedomelosti samotného človeka, ktorý ale potrebuje rásť v prostredí s pevnými hodnotami. Tie sa však budujú v histórii a tak si myslím, že na Slovensku sa ešte niekoľko storočí alebo nikdy nič nezmení a stále budeme ako štát na tom tak ako teraz. Nevidím nádej ani v ľuďoch, ktorí preukazujú nejaké diplomy, mentálne sú na tom často horšie než tí bez diplomu, syčí v nich väčšie pokrytectvo a veľmi často sa dávajú do role nedotknuteľných sudcov. Umberto Eco vedel s nonšalantným humorom vystihnúť tieto indivíduá akademického sveta. Vlastne to je najtypickejšia vlastnosť Slováka, nie, nie je to závisť, ale súdenie a posudzovanie, dysregulácia v prejave a konaní, čo sme dostali do vienka od mamky Demokracie, a taktiež súťaživosť a s ňou spájané zlé vlastnosti, čo sme dostali do vienka od otca Kapitalizmu. Sú veci, v ktorých nedokážeme dobehnúť národy ako sú pokrokoví Taiwančania. Ak si myslíte, že pokrok znamená taiwanský rýchlovlak, mikročip, rýchlostavbárčenie, zásah dokonalých ekonómov, tak ste povrchní. Pokrok automaticky spájať s niečím materiálnym je povrchné vnímanie tohto systému. Pokrok, to sú zásady, ktoré nám chýbajú a mnohí vôbec nechápu, čo píše Tolstoj v Anne Kareninovej: s právami idú ruka v ruke povinnosti. Ešte k tomu riadiť sa biblickým zákonom Nepokradneš, také prostredie som dodnes nepoznala… Sebadisciplinovaní, kultivovaní a uvedomelí Slováci budú naďalej odchádzať do zahraničia, aby sa mohli realizovať nielen fyzicky, ale najmä psychicky. Lebo keď už tie zásady, výchovu a celú kultúru v sebe obsiahnete, prestanete sa okolo obzerať, súdiť a hodnotiť, prestanú vás ovládať informácie, tak potom možno raz v budúcnosti aj status vašej krajiny bude úctyhodný ako ten o Taiwane:

Taiwan – jedna z najbezpečnejších krajín na svete, s veľmi nízkou kriminalitou a…

… korupciou…