Na základe literárnych postáv a príbehov vznikli viac či menej známe frázy, ktoré si našli svoje umiestnenie v hovorovej reči. Napríklad, psychológovia si nimi pomáhali označiť určitý jav. Charakter, aktivity a postoje postáv sa tak stali „maketami“ sociálnych a psychologických úkazov. Posledná kniha Psychologie pocitů štěstí od Jara Křivohlavého ma inšpirovala napísať blog. Autor v nej spomína milú sériu prečítaných kníh o Pollyanne. Literárnych psychologických „vychytávok“ existuje veľa, rozoberiem ich šesť, ale možno vám napadne ešte čosi doplniť. Rada si to prečítam v komentároch. Kto je sčítanejší, nech si prejde môj nasledujúci vymyslený úryvok, v ktorom sú skryté dobre známe literárne úkazy.
„Dnes sa mi nechce ísť do mesta po nové klince. Začína október, ale veď tie laty nemajú krídla ako lastovičky, počkajú! Tak pekne voňajú, radšej okolo nich prechádzam a vdychujem tú drevnatú vôňu, ktorá mi pripomína oslavu bračekových menín spred desiatich rokov a vzácnu návštevu. Iba vtedy k nám prišiel strýko. Nikdy viac sa potom neukázal… Ach, preležal by som v posteli celý deň a hral sa hru na šťastie ako na tej oslave a vdychoval vôňu dreva… Ale nemôžem! Musím vstať! On ma totiž sleduje. Po celý čas. Vo dne aj v noci. Ak zistí, že nerobím nič, urobí mi hanbu a moja milučká s bakalárskym titulom sa nebude chcieť za mňa vydať! Nezískam viac múdrosti inou cestou! Beda mi! Sú mi prednejšie klince a vydatá múdrosť, a či moja stará posteľ so šťastnou spomienkou?!“
Hra na šťastie
Prvý z nich pochádza zo spomínanej série kníh o dievčati menom Pollyanna. Prečítala som ju ešte na základnej škole a nie je možné zabudnúť na jej hru, v ktorej sa rozhodla hľadať pozitíva, hovoriť a reagovať pozitívne, prípadne sa upnúť na to, čo nás robí šťastným. Presnejšie si na to nespomínam, ale áno, toto bol taký unikátny apel na čitateľa. Veľakrát svoju hru na šťastie vysvetľuje Pollyanna dospelým vo svojom okolí, aj svojmu kamarátovi Jamiemu. Pozoruhodné je, že už desiatky rokov je vo vedeckých štúdiách z oblasti psychológie zaužívané slovné spojenie ako „Pollyannin efekt“, o ktorom píše Křivohlavý, ďalej „Pollyanina hypotéza“ (https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/38565066/), Pollyanin syndróm“ ([The forbidden disease. On pollyannization of the disabled and their families] – PubMed) alebo „Pollyanin mýtus“ (https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/21562148/).
Oblomovčina
Oblomov kričí „Človeka mi dajte!“ Táto postava je síce nepoužiteľná pre spoločnosť, ale nemôžeme sa na neho hnevať. Je to zhovievavosť voči dospelému dieťaťu, ktoré sa rozhodlo žiť v ústraní, je lenivé, chcelo by preležať na gauči celý deň a najlepšie by bolo, keby včerajšok aj zajtrajšok sa podobali ako vajce vajcu. Oblomov vedie nudný život, neskoro vstáva a šalie, keď ho prichádza pozrieť životaschopný kamarát, tuším s nemeckým priezviskom. Oblomov sa nemá k ničomu. A tak sa oblomovčina stala inšpiráciou napríklad pre popis dormancie mäkkýšov (Oblomovism in the Mollusca on JSTOR). Na oblomovský syndróm sú náchylní napríklad ľudia, ktorí sa dlhodobo liečia a ich rekonvalescencia sa naťahuje v dôsledku neochoty začať žiť život „tam vonku“ a byť produktívnym ([Goncharov’s novel Oblomow as an example of the story of impeded convalescence] – PubMed). Myslím, že istá oblomovčina pochytí každého z nás po dlhej zimnej dovolenke na začiatku roka, poznáte to. Lepšie je čím skôr sa vrátiť do práce, inak sa s predlžujúcou dovolenkou ťažko zvyká na zmenu.
Orwellčina
„Veľký brat vás sleduje!“ Populárne dielo 1984 popisuje diktátorsky režim (https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC9203659) a prekypuje výstižnými výrokmi ako Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Nevedomosť je sila… (https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC1360476/ ) Pravdy jednoduché na pochopenie, no v praxi vôbec nedokážeme proti týmto pravdám bojovať. Vždy bude hŕstka ľudí na svete, ktorá ho bude riadiť. Sme mravce, ale dali nám aspoň možnosť vžiť sa do úlohy „veľkého bratanca“ a môžeme pre zmenu my sledovať hŕstku ľudí v rôznych reality show. Alebo našich príbuzných, ak sme, použijem slovník 5ročného, ak sme chorí na hlavu. Aktuálnosť témy nabrala popularitu s nástupom Donalda Trumpa na trón (https://digitalcommons.lib.uconn.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=1594&context=srhonors_theses ). Ľudia v slávnom románe sú zvieratami, často s podobou ovce. Nadmerná kontrola zo strany agentov vedie k strate ľudskej prirodzenosti a schopnosti kritického myslenia u jednotlivcov a k zníženej schopnosti sebavyjadrenia. Ľudská bytosť v konečnom dôsledku neexistuje ako človek s vysokými hodnotami, v skutočnosti je v tomto románe človek menejcenný ako zviera ((PDF) The Community Manipulation through Big Brother’s Tyranny in George Orwell’s Nineteen Eighty Four).
Ťapákovci
Máme tu prvú slovenskú knihu s príkladom rodiny, ktorej členovia sú zaostalí a do žiadnych aktivít sa im veľmi nechce, sú leniví. Radšej budú obchádzať nepribité laty, než by z nich urobili podlahu ešte pred Vianocami. Priznám sa, že som toto dielo nečítala, ale dostali sme v rámci gymnaziálnej literatúry podrobný výklad, ktorý si dodnes pamätám. Stretla som sa už s použitím tohto výrazu na dvoch a viac ľudí z jednej rodiny. Používam ho aj ja a hoci neviem o žiadnej štúdii, ktorá by pitvala Ťapákovcov, dovolím si povedať, že túto literárnu rodinu pomerne veľa ľudí dobre pozná a považujem ju asi za najznámejšiu v našej slovenskej literatúre. Môžeme byť na nich hrdí (ako Česi na Pata a Mata), menej ale hrdí môžeme byť na ich obdobne žijúce varianty 😀
Kocúrkovo
Ďalšie slovenské dielo, ktoré som neprečítala. Vyzerá to teraz tak, že som nič od našich nečítala, ale to vôbec nie je pravda. Dokonca milujem Rudolfa Dilonga a štve ma, že teraz o ňom riešia v divadle jeho vzťahy a politiku namiesto toho, aby sa propagovala viac jeho poézia. O tom potom. Kocúrkovo je populárne slovíčko, ktoré často čítam aj na sociálnych sieťach a asi ho netreba vysvetľovať podrobnejšie. „Vitajte v Kocúrkove.“ Zdá sa, že Ján Chalupka stvoril nadčasový obraz o Slovákoch, ktorý si budem musieť prečítať po novom roku. Toto slovo bolo prvé, čo mi napadlo, keď som premýšľala nad slovenskými literárnymi skvostmi do tohto blogu. Hlupáci nám vládli kedysi a vládnu dodnes a budú aj zajtra. Je absolútne jedno, kto bude vo vláde. Vždy to bude hlupák. A my ešte väčší. Taká je naša kultúra, ktorá sa pachtí za malichernosťami. My nie sme závistliví, nie, my sme chamtiví, súťaživí, neusmievaví a nevraživí. S falošnou milotou na tvári a na jazyku. Naše vyumelkované Kocúrkovo, v ktorom sa Boh scvrkáva.
Proustov fenomén
„I lifted to my lips a spoonful of the tea in which I had left a piece of madeleine to soften.“ Toto je kľúčový moment, v ktorom sa Proust v Hľadaní strateného času vracia do ďalekej minulosti, do detstva. Autor sa považuje za priekopníka v analýze kognitívnych procesov zapojených do pamäti (https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC10898169/). Proustov fenomén (https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC10898169/) sa viaže s javom, v ktorom nám vône pripomínajú výjavy z minulosti. Klasickým príkladom je mandarínka, klinček, škorica – pri ich zacítení si vybavíme v pamäti vianočný čas. Dezinfekčný zápach nám môže pripomenúť nemocnicu. S týmto označením som sa stretla len nedávno, keď som si pripravovala prednášku o siliciach. Silice a ich vône nás efektívne vracajú do starých (vlastných) príbehov… Vôňou evokovaná spomienka sa tak v psychologickom slovníčku označuje ako Proustov fenomén (Odour-evoked autobiographical memories: psychological investigations of proustian phenomena – PubMed).
Tak možno teraz ma pochválite za skvelý úryvok, ktorý som vymyslela s podporou zahraničných, ale aj našich literárnych diel. Počuli ste už aj vy nejakú literárnu slinu, ktorá tu nie je spomenutá? Ešte mi napadla jedna v prípade, keď je nejaký jav tak zamotaný, že niet východiska, čo je až absurdné a človek si vtedy povie: Hlava XXII!
Celá debata | RSS tejto debaty