zipporah

Pred rokmi na prelome novembra a decembra som sa pustila do poézie, ktorá vyvrcholila týmto dielom a bola to naozaj veľkolepá dočasná rozlúčka s veršami. December, sneh, čaj a Puškin je literárne labužníctvo.

 

 

Hrubá kniha v českom vydaní ma strhla so sebou viac než divoká rieka. Nebolo treba kričať o pomoc, pri čítaní Proroka vo mne vyšumeli všetky predsudky o poézii. Mám na mysli tej skutočnej, ktorú definuje Fridrich Schiller. Tá, ktorá sa aj podľa doslovu v knihe, otvorenosťou blíži k priateľovi, žene, čitateľovi, svetu. Zrelý Puškin očakáva kontakt. Vynikajúci doslov napísal Miloslav Jehlička, v ňom hutným štýlom predostiera spisovateľov život a vyjasňuje pravdu: Puškin utrpel v stretnutí s režimom, ale zvíťazil ako básnik.

 

Zdá sa byť toto prehnaným? Prečo je Puškin básnikom Ruska? Teatrálne, patetické… Lenže ako Schiller opisuje krásu patetickosti, to všetko dokonale sedí na Puškinov profil a po prečítaní Trýzni milosti vám nebudú chýbať autorove básne, ale sám autor! Rozmanitosť vo výbere a spomínaný blízky kontakt spôsobí, že si Puškina zamilujete, a to nepíšem ja, to píše ľudstvo kedysi a dnes, ktoré ho milovalo a miluje. A vie prečo. Puškinove básne v Trýzni milosti sa prijímajú srdcom!, rozum slúži iba na pochopenie.

 

Pred záverom mám potrebu upriamiť pozornosť na názor trinásťročnej dievčiny, aký je podľa nej „dobrý spisovateľ“. „Musí písať tak, aby boli slová plné emócií, ktoré urobia knihu záživnou.“ Nemyslím, že sa niekedy svet literatúry vráti do dôb, kedy sa krása vnímala inak ako dnes. Obávam sa, že vzniká veľmi málo diel, ktoré by sa dotkli našich sŕdc v tom najlepšom svetle, a ak aj áno, ťažko sa vyhrabú spod rozmnožených kníh, z ktorých mnohé majú manipulačné ciele. A ak si prečítam knihu od dobrého autora, obyčajne je smutná  ako Pokánie alebo zlostná ako Pražský cintorín. Preto nikdy neľutujem chvíľu, ako tú podobnej „puškinovskému decembru“.

 

Právo na záver tohto článku má Prorok: