zipporah

Skladanie matriošky

Ak chceme poznať ruského prezidenta Vladimíra Putina, potrebujeme vziať do úvahy jeho osobnosť, kolektív, s ktorým pracuje a dejiny Ruska. Všetky poznatky nám pomôžu pochopiť jeho zahraničnú politiku. Poďme sa pozrieť na to, ktoré knihy nám aké informácie (a postoje) poskytujú. Každá matrioška je jedinečne pomaľovaná s vlastným príbehom, a verím, že si každý nájde podľa svojho vkusu tú svoju.

Po Dějinách Ruska (Vydra a kol.) a Dějinách Ukrajiny (Rychlík a kol.) som rýchlo prepadla geopoliticky ladeným knihám vďaka chytrému ruskému investigatívnemu novinárovi a spisovateľovi Michailovi Zygarovi. Jeho jazykový štýl, autentickosť a schopnosť podať spoľahlivo objektívny výklad udalostí a motívov nemá obdobu. Navyše, čítala som ho ako prvého a ďalších desať kníh v máločom prekonalo Zygarovo „rodeo style“. Poteším jemných aj hlbokých odporcov ruského režimu, Michail Zygar a jeho kniha Všichni muži Kremlu – Stručná historie dnešního Ruska je splnenou túžbou raz a navždy sa zorientovať v spleti udalostí v Rusku za posledných 20 rokov; avšak Zygar ponecháva viac-mene priestor čitateľovi, takže si môže vytvárať vlastný názor. Ulahodí zvedavcom ako ja, i odporcom Putina, no podľa mňa neublíži ani priaznivcom tohto prezidenta. Ďalšie knihy zanedbávajú motívy v konkrétnych udalostiach, prakticky len v tejto je Zygar dôsledný, opisuje motívy, dôvody, príčiny, ktoré predchádzali aktualizácii vzťahov medzi krajinami. Preto budete v mysli často počuť cinkanie mešca (po celom svete obľúbení oligarchovia; Francúzi a Rusi mali podniky a obchody v Iraku, nechceli zvrhnúť Saddáma Husajna, nekonečné atď.), hukot ropných vodopádov (Ševardnadzeho gruzínska politika 90tych rokov výstavby ropovodov mimo ruského územia; prejav Dicka Cheneya o demokracii, slobode a odmietaní autoritárskeho režimu a jeho následný pakt s autoritárskym kazašským prezidentom Nazarbajevem o spolupráci pri ťažbe ropy, atď.), cítiť vôňu mandarínkovej úrody (konflikt s Abcházskom), či počuť ticho chamtivosti („To sme naozaj odhodlaní pustiť sa do vojny s Ruskom kvôli Gruzínsku?“ Stephen Hadley, 2008). Názov knihy napovedá, že v ruskej politike vystupujú okrem Putina viacerí významní aktéri (nielen v zahraničnej politike) ako Sečin, Surkov, Lužkov, Medvedev, Kudrin, Kasjanov, Šuvalov, patriarcha Kirill, Šojgu, Strelkov, Glazjev atď. Zygar sa venuje oligarchom, tragickým udalostiam (Kursk, Beslan, Dubravka; Andrej Syčev, Anna Politkovská), škandálom a konfliktom s masmédiami. Opisuje polarizáciu Ukrajiny po výrazných zásahoch USA do ukrajinských vnútroštátnych záležitostiach počas „dormancie“ Kremľa, postupné vynáranie sa separatizmu, čo všetko vyvrcholilo v dobe volieb nového prezidenta po Kučmovi. Podobný „spánok“ prebiehal aj počas revolúcie ruží v Gruzínsku, podporovanej americkou mimovládnou organizáciou. A tak ďalej (niet priestoru pre všetky príklady). To všetko však opisuje Zygar za účasti hlavných aktérov a cez toho najhlavnejšieho vzťahy Ruska s USA. To je asi najzaujímavejší prínos knihy, keďže viacerí ľudia na svete už roky bedlivo sledujú najmä tento vzťah. Tým, že sa vystriedalo viac amerických prezidentov, je fascinujúce sledovať Putinovu politiku vedenú s USA. Nijaká ďalšia kniha neposkytne lepší pohľad na túto tému.

„Mobilizovať masy do boja pre niečo je omnoho ťažšie, než zacieliť ich proti niečomu.“

(Michail Zygar, Všichni muži Kremlu – Stručná historie dnešního Ruska; 2016)

Ak si ešte spomeniete na citát od Benedictovej o tom, že sa na svet nemôžeme dívať úplne nedotknutými očami, bol vyňatý z knihy Máme se bát Ruska?: Dramata a osudy největší země světa od českej komparatívnej historičky, venujúcej sa aj moderným dejinám Ruska, Veroniky Sušovej – Salminen. Najväčším prínosom tejto knihy je vyšší vzlet nad Zemeguľu a častejšia prítomnosť komparatívnosti, ktorá v geopolitickej knihe nesmie chýbať. Kritické posudzovanie Ruska dosahuje oprávnenie, ak sme ochotní pripustiť kritiku ostatných veľmocí, ako píše autorka. Na základe tohto poznatku je o to viac obdivuhodný jej výkon, ktorý zbytočne nedráždi geografickú orientáciu čitateľa (ako možno názov knihy) a preto je bezpečným čítaním pre všetkých. V knihe sa dozvieme o zaujímavom jave, ktorý môže čo-to vysvetliť, a to je tzv. soft power (mäkká sila), ktorou pravdepodobne najviac disponujú USA a Veľká Británia. Autorka stručne vysvetľuje pojmy ako geopolitika, realpolitik, matchpolitik, imperalizmus, atď. Táto kniha sa nevenuje bytostne ruskému prezidentovi, ale Rusku a jeho postavení vo svete a vnímanie Ruska inými krajinami. Presvedčivo sa vyhýba moralizovaniu a dokazuje to, že sa cez more predsudkov a zlých skúseností dá preplávať v mene pragmatizmu a najvyššieho cieľa – mier (vlastné prežitie).

„Pokiaľ nám niečo ruské dejiny prezrádzajú, potom je to skutočnosť, že subjektívne či objektívne pocity zraniteľnosti, vylúčenie a ohrozenie predstavujú korene ruskej agresivity, či už je zameraná do vnútra, alebo navonok.“

(Veronika S.-Salminen, Máme se bát Ruska?: Dramata a osudy největší země světa; 2019)

Dostávame sa k prvej knihe, v ktorej zatrasieme kompasom, pretože môže podráždiť čitateľa nakloneného k Západu. Kto sa cíti ako obdivovateľ VP, toto je knižná matrioška pre neho: francúzsky autor Frédéric Pons a jeho kniha Vladimír Putin. Popisuje sa v nej väčšmi jeho osobný život. Prakticky vymodlené dieťa perlí v dospelosti motivačné výroky, ktoré autor v dobrej nálade predkladá čitateľovi. V prípade rozlúčky so subjektívnymi pocitmi dokážeme tu nájsť viacero dostatočne zaujímavých informácií.

„Pokarhal Európu, ktorá sa vzdala svojich koreňov, svojej tradičnej, kultúrnej, náboženskej, aj sexuálnej ideológie.“

(Frédéric Pons, Vladimír Putin; 2019)

Ako predkrm k Zygarovej knihe môže poslúžiť druhá publikácia od Veroniky S.-Salminen, Putin – Nezkreslená zpráva o mocném muži a jeho zemi. Ak si niekto najviac zasluhuje dať do názvu slovo „neskreslený“, tak je to táto česká autorka. Kniha trochu pripomína širšiu prácu z akademickej pôdy, čo môže byť pridanou hodnotou a čitateľov kompas zostane pokojný. Kniha sa bezpečným štýlom venuje tentoraz ruskému prezidentovi, pojmom ako hybridita, dejiny, demokracia, podobne ako Zygar spomína zmluvy s USA, Putinovo smerovanie. Kvality autorky podporujú jej postrehy, ktoré sa dnes po rokoch len potvrdzujú (kniha bola vydaná v roku 2015). Zaujímavosťou pre čitateľa môže byť krátky ťahák o vzťahoch jednotlivých štátov EÚ k Rusku, ktoré sú dôsledkom rozdielnej historickej skúsenosti týchto zemí a rozdielnosti národných záujmov.

„Kombinácia periférneho postavenia a veľmocenských ambícií sa stali pre Rusko osudným.“

(Veronika S.-Salminen, Putin – Nezkreslená zpráva o mocném muži a jeho zemi; 2015)

Priaznivci prijímania informácií vo forme dokumentárnych filmov si môžu pozrieť dokumentárny seriál Olivera Stonea, Rozhovory s Putinom. V podstate je jedno, či siahnete po knižnej podobe. V rozhovoroch pocítime nepopierateľnú Putinovu vzdelanosť, chytrosť a vysokú politickú kultivovanosť. Viacero autorov sa zhodne v tom, že zásluha tohto vycizelovaného komunikačného Putinovho prejavu tkvie najmä v jeho pôsobení v KGB, a trošku aj v lekciách džuda. Knihu je užitočné si prečítať, ak chceme poznať Putinov pohľad na udalosti, nespočetnekrát prepierané masmédiami (Gruzínsko, al-Káida, NATO, konflikty s Ukrajinou, Krym, zmluvy s USA, Irak, Líbya, sloboda tlače, sankcie, atď.). Z toho všetkého teda vyplýva, že kniha bude zaujímať skôr ľudí prístupných „vypočuť si“ Putinove verzie. Hoci nemusí kniha ulahodiť niektorým skupinám ľudí, myslím, že všetci môžeme súhlasiť s jeho ekologickým výrokom:

„Lesy pokrývajúce naše územie sú pľúcami našej planéty.“

(Oliver Stone a Vladimír V. Putin, Rozhovory s Putinom; 2017)

Čitatelia so šípkou na kompase nekompromisne nasmerovanou k západu, mám pre vás najvhodnejší tip na knihu, ktorá je mohutná nielen po materiálnej, ale aj obsahovej stránke. Postoj Stevena L. Myersa v jeho knihe Nový car: Vzestup a vláda Vladimira Putina (2016) je stratený v suverenite asi ako superveľmoc, v ktorej žije, alebo aspoň ho možno označiť za čosi ako „amerického šejkspíra“. Do viet kladie aditíva s ostentatívnym cieľom gradovať, dramatizovať, vyburcovať emócie, skrátka uspokojiť štandardného amerického čitateľa. Kniha podrobne popisuje temer každý deň života VP a je rýdzo „protiputinovská“. Opisuje jeho prehrešky, poklesky, debakle, horkasto sa pohoršuje nad Putinovou radosťou z olympiády v Soči. Najmenšiu drámu zažije čitateľ na jedinej strane (177), na ktorej v stručnosti uzná pozitívum ruského prezidenta a vzápätí od tej istej strany až do samotného záveru si môžeme prečítať všetky Putinove „neúspechy“. Pokiaľ vás zaujal tento sympatický výkon, ale zostali ste v smútku, pretože ste orientovaní skôr „proputinovsky“, mám aj pre vás dobrý tip od Nikolaja Starikova, Geopolitika: Ako sa to robí?. Uzavriem to asi týmito slovami: Oba typy kníh sú, samozrejme, nebezpečným čítaním pre človeka, ktorý nemá názor a je názorovo ľahko ovplyvniteľný. Pracujú viac s vlastným jazykom a emóciami čitateľa než s informáciami, ktorým väčšinou chýbajú príčiny, motívy, alebo prešli selektívnym výberom. Z toho dôvodu neviem poskytnúť jediný autorov vlastný výrok, ktorý by niečo vypovedal k téme.

Vyčerpávajúci výklad prináša nemecký spisovateľ Thomas Röper vo svojej knižnej matrioške Vladimír Putin: Uvedomujete si vôbec, čo ste porobili?. Nevynecháva osobnosti ako Gorbačov, Reagan, Clinton, venuje sa starostlivo téme Čečensko, radikalizmus, islam, protiraketový systém, Sýria, NED, Ukrajina, Kaukaz, sankcie, médiá, organizácie ako OSN, BRICS, APEC, TTIP, HEU-LEVEL, Valdajské konferencie, budúcnosť. Zdá sa, že to naozaj napísal Nemec s povestným puntičkárstvom. Kniha je pretkaná skvelými postrehmi („Politika je ako hokej. Nesmiete ísť tam, kde sa puk nachádza, ale musíte ísť tam, kam puk smeruje.“ fínsky premiér), a približne 80% knihy sú Putinove prejavy, pochopiteľne vyberané autorom, takže na to treba prihliadať tiež. Röper sa nehanbil na začiatku použiť sebareflexiu a hodnotí celkom skleslým tónom, že svet dostáva polovičaté informácie a mal by vystúpiť z komfortnej zóny nekritického myslenia. Čo som postrehla z Putinových prejavov, chýbali mi tu motívy skutkov. Prečo sa tak stalo – túto otázku VP často položí, ale neodpovedá na ňu. Skoro vždy a na pravom mieste zostali motivácie zahalené. Kniha je viac-menej písaná neutrálne, aj keď cítiť miernu autorovu priazeň ruskému prezidentovi najmä pre jeho inteligenciu. Neoslavuje ho však tak, ako napríklad Pons. Komu imponuje štýl Olivera Stonea a prahne po informáciách, toto je tá správna kniha.

„Ešte nikdy v histórii sa nestalo, aby mali sankcie šancu na úspech. Sankcie voči Iránu, Iraku, Kube, Severnej Kórei neovplyvnili politiku štátov.“

(Thomas Röper, Vladimír Putin: Uvedomujete si vôbec, čo ste porobili?; 2021)

Ak sa chcete zoznámiť s najnebezpečnejším mužom na svete a či ním vôbec je, máte radi mužské romány, pohovorte si o tom s britským profesorom a špecialistom na prechľastané rukopisy. Kniha Musíme si pohovoriť o Putinovi (Zoznámte sa s najnebezpečnejším mužom na svete. A je ním vôbec?) od Marka Galeottiho môže zanechať bizarný pocit aj v človeku výsostne orientovaného „prozápadne“. Dokazujú to recenzie na viacerých webových stránkach. Autor si ťažká, že Putinove kroky sa nedajú predvídať, ibaže pri jeho vedomostiach, ktoré prezentuje a akým spôsobom ich prezentuje, niet sa čomu čudovať. Za triezveho stavu ale profesor stihol v úvode odporúčať kvalitnejšiu literatúru. Pokiaľ chcete len tak strácať čas, neviete, čo s ním, siahnite po nej. Neuškodí, skôr pobaví, začiatočníka najskôr dezorientuje, a možno poľutujete autora, keď si budete čítať jeho duchaplné hlášky podobné tejto:

„V skutočnosti je to tak, že Putinov štát zvyčajne reaguje na príležitosti.“

(Mark Galeotti, Musíme si pohovoriť o Putinovi; 2019)

Nemecký novinár Boris Reitschuster napísal v roku 2006 knihu Vladimir Putin: Kam kráčíš, Rusko?. Výhodou publikácie je rok vydania, pretože sa podrobnejšie venuje udalostiam do roku 2004, ako útoky v Beslane a Dubravke, konflikt s Čečencami, atentáty v Riazani,  KGB či FSB, Oranžová revolúcia. Na úkor zahraničnej politiky je presunuté dejisko tejto knihy do Ruska. Zaujať čitateľa môžu rôzne postrehy a momentky z bežného života v Rusku (autor niekoľko rokov žil v Moskve), napríklad dvíhajúce päste Čečencov v doprave, či vzťah ruských občanov k voľbám, ktoré sú pre nich nie o slobodnej vôli, k urnám chodia ako k prísahe vernosti, ako podotýka autor. Treba vyzdvihnúť aj zmysel pre humor (nosidlá pre Jeľcina, keby potreboval vyjsť zo zasadačky vo vodorovnej polohe; snár, ktorý vám vyloží, že ak sa vám sníva o príchode Putina na koni, úspory postihnú verejnú dopravu…). Viac ako inde si prečítate o živote najväčších nezbedníkov Ruska – oligarchov, či o generálnom prokurátorovi Skuratovovi, Putinovej „skrinke jedov“ v FSB čase (povestné kompromaty). Napriek tomu, že kniha je vo väčšej miere kritická voči VP, rozhodne ju odporúčam a radím do top päťky. Ak by vás ani teraz nelákala, pokúste sa prečítať si jedinú stranu z nej a to v poslednej kapitole hneď od začiatku. Na tejto strane je totiž najvydarenejší pokus zhrnúť kúsky všeobecných právd o tom, čo Rusko a Putin vlastne predstavujú. Za tento záver treba dať autorovi sto bodov.

„Svojmu nástupcovi odovzdá Putin Rusko v lepšom stave, než ho po Jeľcinovi prevzal.“

(Boris Reitschuster, Vladimir Putin: Kam kráčíš, Rusko?; 2006)

V ponuke je aj kniha zameraná na ideológiu a nie geopolitiku, predsa ju spomeniem. Waltz Laqueur publikoval Putin a putinismus, v ktorej hlavnými aktérmi sú Ivan Iljin, Dugin, Danilevský, Leonťjev a rôzne osobné autorove úvahy, ktoré si miestami aj protirečia (napríklad Rusko by si malo skúsiť, aké je to byť slabším partnerom, aby sa oslobodilo od predsudkov a predstáv z minulosti… Rusko sa snažilo presvedčiť európske krajiny v minulosti, že to nie je iba krajina barbarov a môže sa stať ich rovnocenným partnerom.) Podobne ako Myers zjednodušuje fakty (napríklad Putin mal iba „šťastie“ vo svojich prvých rokoch vlády v dôsledku zvyšovania cien ropy). Knihu treba čítať s opatrnosťou, keďže sa tu žongluje s ideami, riešia sa konfabulácie a loď filozofov. Autor má prehľad, má trefné poznámky („Impériá už proste nie sú výhodné.“), no niektoré podstatné veci tu unikajú, čo môže do omylu dostať čitateľa, ktorý o ruskej politike veľa ešte nevie (pričom paradoxne ruská politika usadená v Kremli nie je založená na žiadnej ideológii, jediný pokus predstavoval iba ZSSR). Vytýkať pasivitu Rusov v politickom systéme je nekorektné, v Rusku vyjadrovať sa k politike bolo neprípustné do 20.storočia a v čase ZSSR pribrzdil ešte na dlhé roky ľudí v prejave.

„Oligarchovia nevytvorili jednotnú frontu, často súperili medzi sebou. Silovici (členovia KGB) boli viac jednotní.“

(Waltz Laqueur, Putin a putinismus; 2016)

Posledná matrioška poteší čitateľa, ktorého nezaujíma ani geopolitika, ideológia, ale radosť mu robí história a skôr reportážne opisy udalostí. Britský autor Shaun Walker už na prvý pohľad (fotografia autora na zadnom obale knihy) pôsobí ako názov jeho knihy, ako po Ruskej kocovine: Putinův svět a přizraky minulosti (2019). V knihe sa skôr venuje vlastným zážitkom s ľuďmi žijúcimi na Ukrajine či v Rusku a histórii, v štandardných témach abstinuje, z toho dôvodu ani nedokážem vybrať nejaký zaujímavý výrok na hlavnú tému. Ukážkový jav toho, že geopolitika s ľudskými právami, slobodou, demokraciou sa o seba nielenže neobtrú, ale ani na seba nedovidia. Kto má rád pohľad na svet cez abstraktné pojmy, chutí mu demokracia, viac histórie a elegancia „British stream“, toto je kniha pre neho. Dočítate sa o zločinoch ako deportácie Kalmykov, Krymských Tatárov, zabíjanie, okupovanie, vyhostenie, mučenie, atď. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by Walker zvládal v podobnom duchu Britskú kocovinu, ale to už je na inú tému.

Každá z kníh má niečo do seba, aj taká, ktorú ja osobne označujem za knižný odpad, čo sa nedeje často a ani nemá nič spoločné s obsahom, len s autorom a jeho problematickým písmom (Mark Galeotti, Musíme si pohovoriť o Putinovi; 2019). Dúfam, že si po prečítaní siahodlhého príspevku čitateľ našiel svoju časť matriošky. Zopakujem už len na záver moju odporúčanú vyskladanú matriošku, v ktorej nájdete všetko, budete zorientovaní a bez postihu na rozume. Poradie som zohľadnila pre štýl a začiatočníka.

Veronika S.-Salminen, Putin – Nezkreslená zpráva o mocném muži a jeho zemi (výborný štart do sveta Vladimíra Putina a jeho kolektívu)

Michail Zygar, Všichni muži Kremlu – Stručná historie dnešního Ruska (kompletné vysvetlenie ruskej politiky za posledných 20 rokov)

Veronika S.-Salminen, Máme se bát Ruska?: Dramata a osudy největší země světa (geopolitický výťah, akademické postrehy o Rusku ako krajine, nechýba komparatívnosť)

Boris Reitschuster, Vladimir Putin: Kam kráčíš, Rusko? (najdetailnejší popis kľúčových udalostí počas prvej prezidentúry VP a dejov, ktoré jej predchádzali, 90te roky)

Thomas Röper, Vladimír Putin: Uvedomujete si vôbec, čo ste porobili? (rozsiahle prejavy VP, ktoré vysvetlia, ako uvažuje a kam smeruje jeho politika)