zipporah

Prezident na periférii sveta

Filmový priemysel vyprodukoval kultový seriál „Game of Thrones“. Pomaly v každej scéne sa otvára pravda. Buď nemá alebo v dialógoch. Seriál nie je len o dobrých výkonoch, obsahovo je nadčasový a pekne zobrazuje realitu, v ktorej rozlišovanie dobra a zla sa rozplýva.

Prvý príspevok o geopolitike som začala Putinovým výrokom, ktorý hovorí o nejakom svete, kde je rozlišovanie „slov a vecí“ (slovník Michela Foucaulta) na dobré a zlé nepoužiteľnou metódou k prežitiu. Ten výrok prelomil u mňa posledné bariéry nepochopenia.

Z hľadiska podstaty života – prežiť – sa môžeme rozdeliť na veľmi chytrých a my, čo sledujeme veľmi chytrých. Tá prvá skupina dospelých ľudí prestala robiť to, čo nás v detstve učia: rozlišovať dobro a zlo. Kedysi nám dali bohov či izmy, popri tom strach, posledných sto rokov hrajú prim abstraktné pojmy. Sledujeme svet, v ktorom všetko hodnotíme ako dobré alebo zlé, zostávame prototypom akéhosi mravného človeka. Peniaze a moc presvedčili veľmi chytrých ľudí o tom, že dokážu fungovať vo svete bez boha, morálky, pravdy a lži, ľudských práv.

V tento deň s čarovným dátumom s dvojkami venujem blog v súčasnej dobe najchytrejšiemu človeku na Zemi, ozdobe mohutnej krajiny na periférii sveta – Vladimírovi V. Putinovi. Game of Thrones mám opozeraný a predsa je to vymyslený seriál, väčším dojákom je realita, ktorú vytvára Putin a jeho kolektív. Nie som jediná, ktorú fascinuje skúmať viac než dvadsaťročné pôsobenie Putina, človek nepotrebuje k tomu pocit obdivu alebo odporu, keď už pochopil podstatu geopolitiky a zlo/dobro odsunul do úzadia v prospech poznania. Putin svojou dlhoročnou aktivitou vzbudzuje pochopiteľnú zvedavosť, ktorá sľubuje mnoho a práve o to ide. Putin zotiera z tvárí úsmevy, pretože nie je vôbec smiešny, komický, ale je to nekompromisná osobnosť, vzbudzujúca globálny rešpekt a s napätím čakáme, čo nového nám tento pán ešte predvedie. Stojí na čele obrovskej krajiny, ktorú nie je jednoduché udržať pokope a táto krajina prechádzala postupnými zmenami za jeho dlhej vlády. Takže tu máme veľký priestor a dlhý čas pod palcom jediného človeka, ktorý potreboval zresetovať v krátkom čase ľudský potenciál v Kremli, vzťahy so zahraničím, scentralizovať moc a ešte k tomu poskladať ruské ruiny z minulého storočia do dôstojnej stavby. Všetko, samozrejme, v prospech krajiny. Podarilo sa mu to? Odpoveď môže naštvať veľa ľudí. Veľa z nás totiž dobre vie, že Putinovi sa podarilo ešte viac, než si dal predsavzatia na začiatku svojej prezidentskej kariéry. Putin´s Game of Thrones práve začína…

… rokom 1998. Do toho roku nemal prakticky žiadne politické skúsenosti, naopak zabrdol do ekonomiky cez dizertáciu, takže sa zoznámil s Achillovou pätou Ruska a okrem toho si plnil zodpovedne svoje pracovné povinnosti. Sivá myš s dobrou vlastnosťou, pre ktorú si ho okolie cenilo: obdivuhodná loajalita. Obzvlášť v politickom ovzduší má táto vlastnosť „byť oddaným“ veľkú výhodu, bola potrebná pre vládnucu zmes oligarchov. Traduje sa, že raz to bol Jeľcin, ktorý ho dosadil,  či boháč Berezovskij, a v inej knihe sa dočítame všetko pokope: Berezovskij patril do Jeľcinovho klanu… Z „chudobného prezidenta“ sa bavili Briti pri jeho návšteve, v roku 2000 ešte bol veľkou neznámou a suchý anglický humor sa zmohol len na to: „Nový ruský prezident má konečne svoj vlastný uterák!“ Návšteva Tonyho Blaira odštartovala Putinovu zahraničnú politiku.

Rusi si neboli istí, nik si nebol istý, čo tento človek prinesie do Kremľa za vietor, boli si istí iba oligarchovia, ktorí už s Jeľcinom nemohli rátať. Mladučký Medvedev musel vytvárať Putinovi reklamu, skutočne bol „dočasný prezident“ pre bežných Rusov veľkou neznámou a do volieb mal Medvedev s kolektívom veľa práce, pretože Putin nebol zrovna pozérom. A už vôbec netúžil byť prezidentom. Ľudia sa smejú, že drobný mužík zo seba vyrába kult, kritici mu to vytýkajú, lenže pritom zabúdajú, že sa tento kult začal vytvárať až po rokoch jeho vlády. Ak nerátame zaľúbené ženy z roku 2000 do nového prezidenta, VP sa viac zaoberal tým, ako dať tvrdý kopanec kapitalizmu, ktorý nemá obdobu, alebo inak povedané: nastoliť nové pravidlá tým, ktorí doteraz žili bez boha. A prišiel… a dostali sme ponuky pokračovať na obohacovaní sa s veľkým ale… Rad radom odpálil najväčších vykrádačov vlastnej krajiny, naopak maličkí zlodejíčkovia zotrvávali vo svojich pozíciách, povinne prispievali Rusku, poklonkovali Putinovi. Touto pomocou a rastom cien ropy sa Rusko začalo zviechať zo zeme a platiť svoje dlhy. Dokonca si spravilo finančné rezervy. Zvýšili sa platy, dôchodky. Čo sa dalo v rámci obrovskej krajiny urobiť, to Putin skutočne robil prvé roky svojej vlády. Najväčší kritici nedokázali v knihách, ktoré som prečítala, vyvrátiť tento fakt, zmohli sa len na „mal šťastie, že ceny ropy rástli“. Pre niektoré štáty to musela byť tvrdá facka, že to Rusko z 90tych rokoch je zrazu niekde úplne inde a je to pre ten ťažký kopanec do chladnokrvného cynizmu, ktorý je zakorenený v slobodnom kapitalizme. Bola a je to výborná práca Vladimíra Putina pre takú obrovskú krajinu s históriou. Kým si Západ uvedomil, aký človek stojí na periférii sveta, bolo už neskoro. Už museli rátať s tým, že Rusko bude mať v novom storočí rovnaké ambície ako iné veľmoci a bude žiadať rešpekt, ktorý mu bol v 90tych rokoch odopretý. Rusko začalo byť pre metódy a ciele americkej politiky väčším problémom. Existuje väčší dôkaz toho, že Vladimír Putin predsa len niečo urobil pre svoju krajinu? S pomocou svojich ľudí.

Putinov „čistý štít“ v politickom boji začal nadobúdať fľaky počas druhého prezidentstva. V zahraničnej politike s USA sa mu veľmi nedarilo, nie celkom jeho vinou, ale neschopnosťou amerických prezidentov a bizarnou svojvôľou, ktorú dokazovali v štýle päsť do oka (nedodržiavanie dohôd, porušovanie zmlúv). Putin je mimoriadne zdatný lišiak, ktorý potrebuje na spoluprácu priamych ľudí, atribútmi ruskej politiky sú loajalita, vzťahy, priateľstvá (nič pre kapitalistov), z ktorých (podľa Putina) by mali mať osoh aj „tí dole“ – inak by sa Rusom veľmi nepolepšilo od 90tych rokoch, ako sa doteraz veľmi nepolepšilo Ukrajine a to pre neschopných politikov. A to je ten rozdiel medzi našou slovenskou politikou a tou ruskou – v prvej sa rozkráda štát naplno a politici sa držia korýt ako kliešte, zatiaľ čo v Rusku sa rozkráda tak, aby niečo zostalo a korýt sa držia len tí, ktorí prijali takéto pravidlá. Kremeľ potrebuje republikánov. S americkým konzervatívnym prezidentom sa ďaleko Putin nedostane, preto ste možno niektorí počuli už niečo podobné: „Donalda Trumpa nemám rád, na jeho víťazstve je dobré len to, že sa zlepšia vzťahy s Ruskom, alebo aspoň bude na pár rokov pokoj.“ Bush a Obama pokazili sľubné dobré vzťahy s Ruskom a to málokto, kto má preštudované vzťahy Rusko – USA, poprie. Putina prešla trpezlivosť a v roku 2007 mal pamätný prejav v Mníchove. To je aj dôvod, prečo dnes pozorujeme zhoršené vzťahy s USA, Biden je presný opak toho, čo je Putin. Neschopný v komunikácii (keď označuje inú štátnu osobu za „killera“) a konzervatívec.

Putinovo osemročné obdobie snahy vylepšiť situáciu v Rusku, nastoliť poriadok vo vzťahoch (autokratívna demokracia), zabrániť revolúciám, vybudovať si väčšiu váhu v medzinárodných veciach a vytvárať obchodné vzťahy „končí“ na obdobie Medvedevovo. Za ten čas si asi uvedomil, že s pragmatickým umom môže rátať maximálne po Nemecko. Ďalej od neho už vládli ideológie, ktoré sa na Putina nechytajú. Čím viac ho sledujete, tým viac pozorujete na ňom silný pragmatizmus. Ten akoby prepadol Čínu, v ktorej prim hrajú obchodné záujmy. To boli dôvody, prečo sa „obrátil“ viac na východ a začal spolupracovať s krajinami ako Brazília, India či Južná Afrika. Stále však platí, že ako Rusko potrebuje USA, platí to aj naopak.

Ukrajina. Veľmi pekný príbeh o tom, ako niekto čaká na to, kedy mu kto konečne podá ruku a bude viesť životnou cestou, pričom dúfa, že mu bude odpustené za to, ak nesplní svoje sľuby. Hovorí sa tomu inak aj prevziať zodpovednosť za seba a svoj výkon. To nie sú moje slová, ale slová ukrajinského autora Plokhyho v záverečných stranách knihy popisujúcej najtragickejšiu nehodu v dejinách Ukrajiny. Celkom dobre vystihujú dôvody ukrajinskej búrky, trvá už pomerne dlho. Ak ste na začiatku pochopili, že geopolitika nie je o demokracii (a geo-boj s Ruskom už roky nie je o demokracii) a slobode, pochopili ste viac než ukrajinskí politici, ktorí svoju krajinu uvrhli do zlého vzťahu s veľmocou a to pre vlastnú chamtivosť. Pretože na tomto konflikte odídu najhoršie Ukrajinci zmanipulovaní ideami, a najlepšie tí, ktorí zarobia na konflikte. Rusko si svoje hranice najskôr podrží alebo rozšíri, ako tomu bývalo aj v minulosti. Nie vďaka neschopnosti ukrajinskej vlády, ale schopnostiam Západu. Spočiatku Putin nechcel východné krajiny ako Doneck a Luhansk pripojiť k Rusku, pretože by tým stratil politický vplyv na Ukrajinu (keďže v týchto častiach je mnoho Rusov). Naopak, potreboval integrovať tieto krajiny viac do Ukrajiny, žiaľ, to je už nevydarená práca ďalších ľudí z minulosti a beh udalostí odvtedy nabral iný smer (viac v Zygarovej knihe).

Dalo by sa veľa hovoriť o tom, aký je tento svet pestrý. Ľudia uvažujú, či zavedú emotikonu tehotného muža do kolekcie (Silicon Walley), v Británii pobehuje v knižnici pred deťmi prezlečená opica s penisom a ženskými prsami, inde zase bojujú za dôstojnejší život ako na Ukrajine, alebo hladujú… Svet nie je jednotvárny ako takmer dnešný dátum a vyvoláva… smiech cez slzy.

Osobne ma ani jedna kniha nepresvedčila o tom, že by Putin mal patriť medzi tých zločincov, o akých píšu a prirovnávajú ho k nim (štandardne k Stalinovi – amatéra v poznaní VP poznáte práve podľa toho, pričom je stará známa vec, že VP sa so Stalinom v ničom nespája). Obdivujem ho za to, čo pre Rusko spravil, že pochádza z chudoby a nie je hrabivec. Jeho kompromaty a vydieranie je možné považovať za veľmi nepeknú vec, keď to ale človek číta s odstupom času, je to aj vtipné a uvedomím si, že je to obrovská zmena oproti storočiu dozadu, kedy vlastne nepohodlný človek do ďalšieho dňa prestal dýchať… vraždy aktívnych ľudí sú na dennom poriadku všade na svete, je to ohromná zmena v porovnaní s Putinovými predchodcami.

Na svoje názory som nepotrebovala ruskú ani americkú propagandu, ani čítať denníky a rôzne plátky. Mnohým sa nepáčilo, keď som prehlásila, že uznávam autokratívnu demokraciu v Rusku, pretože jednoducho rozumiem tomu, že krajina takých rozmerov a s takou minulosťou ju potrebuje aspoň nateraz. Som si istá, že zarytí kapitalisti, vzdelaní liberáli to veľmi dobre vedia a preto vzhliadajú k Rusku s nenávisťou a oháňajú sa s hlúpymi ideami o demokracii (ďalšia pomôcka, ako naozaj odlíšiť neznalca, keď tvrdí, že boj s Ruskom je boj o demokracii). Ktovie, možno sa to zmení v budúcnosti, ale najprv sa musí zmeniť geopolitika najmä USA, ktorá sa evidentne zapája do vnútroštátnych záležitostí mnohých krajín, žiaľ aj tých v susedstve s Ruskom a to považujem za rovnaké zlo ako náboženský radikalizmus. Musí sa zmeniť aj veľa iných vecí, či pohľad Rusov, náš pohľad, či uvažovať aj perspektívne do budúcna, čo nám môžu priniesť nové zmluvy, konflikty, dohody apod. Chamtivosť z módy však nevyjde. A mám taký pocit, že ešte pár generácií musí prežiť, aby nastalo zabudnutie ako v prípade tureckých výpadov, ktoré už dnes nefičia. 😀