zipporah

„Na ktorej strane stojíš?“

„Na strane obete.“

Takto odpovedá Scullyová svojmu kamošovi v jednej z častí kultového seriálu 90tych rokov, Akty X.

Jedným z dejov, ktoré sledujeme tieto dni, je ohromujúca európska nenávisť, výdatne podporovaná britániou a americkými spojenými štátmi. Tak, ako sa prednedávnom zotrel z tabule význam pojmu zodpovednosť a vymenil ho nový význam, tak je tomu teraz v prípade pojmu sankcie, ktoré už pár dní preukazujú znaky nenávisti. Tá tu mala podklad, povedzme si na rovinu, už hádam „v praveku“ (konkrétne však v stredoveku, viď Dějiny Ruska od Vydru). Myslím, že s tým rátal málokto na svete a prekvapuje ľudí ešte aj na Srí Lanke (mám tam kamoša Srí Lančana). Hospodárske sankcie sa dajú pochopiť, ešte by som chápala (ale neakceptovala) zbrojenie európskych štátov na Ukrajinu ako „vyjadrenie solidarity Ukrajine“. Keď už táto solidarita neprichádzala posledné roky, tak aspoň teraz sa spamätali Slováci. Ja som sa už spamätala pred dvoma rokmi, keď som mesačne (20 eur) začala prispievať na Ukrajinu aspoň chudobným seniorom, postihnutým konfliktmi (ak tam vôbec šli, dúfam, že áno). Vnímam to však tak, že tretina tých ľudí, možno aj väčšia polovica z nich momentálne „pomáha“ z nenávisti ani nie k Putinovi ako k Rusom. Veď nakoniec sa musel „činiť“ na sociálnej sieti aj náš pán premiér, situácia sa vymkla spod kontroly. Už som sa dopočula aj o napadnutiach ruských pracovníkov. Osobne očakávam, kedy mi príde sankcia za ruské priezvisko a žiadosť o skrátenie, či poslovenčenie priezviska. Ani za vášho kresťanského Boha. Ak by som mala tú moc, okamžite mením slovenské občianstvo za ruské, balím sa a odchádzam do krajiny, ktorá ma teraz potrebuje viac než kedykoľvek predtým. Aspoň splatiť svoj dlh. Aký? Dozviete sa v závere a je to veľmi osobné. A je to tak.

Z toho, čo vidím, sa mi iba potvrdilo, že nezdieľam a ani nebudem zdieľať sofistikovanú politiku ameriky a eú. Je pravdou, že žijem v ríši klamstiev. Nič pre mňa tieto inštitúcie a formy neznamenajú a už tobôž ľudia v nich pôsobiaci. Očakávam, že sa tento príspevok zmaže, vzhľadom na potlačovanie prejavu „nepohodlných“ s argumentmi typu: solidarita Ukrajine či šírenie nenávisti. No ste to predovšetkým vy, slovenské médiá, ktoré šírite nenávisť, zarábate na ľudskom nešťastí, a dúfam, že si budem môcť vaše tržby pozrieť spred roka a teraz, ako sa vám zvýšili. Bude to dojímavý výsledok vašej práce. Takisto s vami na čele politici eú, británie a usa sa podieľate na nešťastí nevinných ľudí, trestáte Rusov, ktorí za nič nemôžu, a nie je to len o športovcoch, či bežných občanoch, ktorí prišli o svoje úspory, prácu a psychiku, mnohí sú pozatýkaní. Vo vašej kompetencii smrdí zloba a zlovestnosť a to v banovaní ľudí, v rušení ruskej kultúry a umenia, v krokoch ako rušenie názvov ulíc, či jedla nesúce prídavné meno „ruský“ (ruské vajko, ruská zmrzka, ruská vodka), otočky chrbtom, veď za to platíme teraz tým diplomatov. Diplomacia sa učí tak, že kto ju vyštuduje, vypisuje na sociálnej sieti, že Rusko je ríša zla. To je diplomacia po novom, európsky štýl diplomacie teda. V poriadku. Nepotrebujem žiť v podobnej ríši, kde sa zloba politiky a médií argumentuje pri týchto demokratických skutkoch ako „zo solidarity k Ukrajine“, „aby si obyčajní Rusi uvedomili“ a tí, čo odmietajú takéto sankčné, pardon „demokratické“ kroky, okamžite sú značkovaní ako tí, ktorí stoja na strane Putina, podporujú vojnu apod. Uvedomelý človek vie, že z tohto nešťastia ponesú najväčšie dôsledky nevinní Rusi, ako sa už vyjadril aj Michal Zygar (mimochodom, Putinov kritik). Je to otázka niekoľkých generácií. Ukrajincom pomáhame, konečne sme sa stali humánnejšími, hoci otázkou je, či táto humanita je naozaj vždy úprimná a vychádza zo srdca človeka. Rusi a Ukrajinci sú mi mentálne bližší než Slováci, nepíšem to „z nenávisti“, ale zo skúseností, tí, čo dlhodobo žili inde a vracali sa späť, mi určite rozumejú, o čom píšem… Susedné národy si vôbec nezaslúžili toto, čo sa im stalo. Stali sa obeťami geopolitiky a nečakala som, že americko-európska „elita“ bude tak brutálne trestať aj obyčajných Rusov. Môžete sa hanbiť. Akoby nebolo dosť, že je agresorom Putin, stali ste sa aj vy, „západ“ agresorom, a prečo? Zo solidarity? Pre zastavenie vojny? Nie. Pre peniažky. Pre všeobecné uznanie, pre prestíž. Pre tržby. Hanbite sa! Smrdíte.

Sľúbený „záver“ z vlastnej reality: Kto mne, obyčajnému občanovi Slovenskej republiky, pomohol v najťažších chvíľach života? Kto mi dal psychickú podporu, keď som sa nezamestnaná terigala životom na Slovensku? Kto ma držal pri živote tie ťažké štyri roky? Myslíte, že to bolo Slovensko? Moji slovenskí priatelia? Že to bol „slovenský systém“? Kto mi vysvetlil, čo sa deje okolo mňa za tie roky? Kto mi vysvetlil, o čom je život? Snáď univerzita? Kto ma vlastne vychoval? Kto mi povedal, kam mám smerovať? Komu vďačím za to, že som vydržala to, čo si pre mňa pripravil život na Slovensku doposiaľ (výborný podklad života na Slovensku je chudoba a bez otca)? A teda zhola nič? A napokon mi zabránil v najväčšom hriechu kresťanstva vziať si život?

Nemusíte hádať, bezduché slovenské médiá to neboli a tobôž nie „hodnoty“ ameriky či eú, to je už smiech cez slzy, pravdaže, zasnúbenie kapitalizmu s demokraciou je psychologickým šteklením súčasných cynických oblúd, ktoré sa radujú z ľudského nešťastia, samozrejme sofistikovane. Nie, títo to neboli.

Boli to totiž ruskí spisovatelia, ktorí pri mne stáli. A ich hodnoty! Doslova ma prevychovali a posilnili do života tak, ako nikto okrem mojej babky na svete v tom kratučkom čase, čo žila, jediné dobro, ktoré som v detstve zažila. Bola to a JE ich kultivovanosť, demaskovanosť a priamosť, číra ľudskosť, šťava skutočného života a skutočnej múdrosti, nesmierne bohatej či už po morálnej, tematickej, estetickej alebo jazykovej stránke, ktorá dohromady žiari v obraze, aký nemá obdobu. Duševno trosky, ktoré sú pri moci teraz, to nechápu, chápu iba reči peniazom aj za cenu životov. V Holandsku v najväčších horúčkach, keď mi nemal kto podať čaj a lieky, o poschodie nižšie päťčlenná slovenská rodina, bol pri mne najbližšie F. M. Dostojevskij. Keď som sa zrútila po dlhej dobe bez práce, nestál pri mne živý človek, pozerala som sa cez slzy do očí Michala Šolochova v mojej zbierke, ktorú som si z lásky vyrábala roky. Vstával o 4tej ráno, aby písal do ôsmej rána, lebo inokedy nemal čas. Mojou osobnou láskou sa stal Nikolaj Gogoľ, pre ktorého som prečesala pol Ukrajiny. Šesť rokov! Celých šesť rokov stáli pri mne ruskí autori, za ktorými som bežala do Ruska a ktorí sú pre mňa takto z pochopiteľných dôvodov viac než autori, sú mojou rodinou. Moju rodinu netvoria propagandy, geopolitici či politici, ktorých sledujem posledné dva roky zo zvedavosti a nie pre peniaze, ale ruskí spisovatelia. Veľmi dobre poznám názor každého jedného z nich na to, čo sa dnes deje. Dnes sa pomáha Ukrajincov, čo je správne, potrebné, kto však pomôže Rusom? Michal Zygar a Veronika Salminen už prognózu majú, to sú ľudia, ktorým dôverujem v úsudok. Ja tú prognózu poznám a chcem, aby každý vedel, že naďalej ľúbim ruskú kultúru, ruské umenie, bežných ruských ľudí a súcitím s nimi, čakajú ich ťažké časy pre duševnú agresiu západu so Zelenským na čele, ktorú si, dúfam, skoro spätne premietnu a ukončia ju tak, ako si uvedomí Putin, že celkom vážne poškodil moje milované národy, jeden z nich, bude trpieť po ďalšie generácie a ešte aj ja sa budem v hrobke možno obracať z toho spoločne s Romanovovcami. Každý, kto považuje Rusko za ríšu zla, alebo má nenávistné prejavy voči Rusom, už nemá miesto v mojom živote. Nie som našťastie verejný činiteľ, takže si môžem dovoliť takto to napísať. Nemáš v mojom živote viac miesta, priateľu, odíď v pokoji. Ja totiž stojím na strane obete. A často nimi boli aj moja rodina.