zipporah

Z radosti rodí sa žiaľ, z radosti rodí sa strach. Kto sa oslobodí od radosti, nepozná žiaľ ani strach.

Dhammapadam

Hľadanie radosti

Srílanská rozprávka začína spomienkou na milovaného spisovateľa N. V. Gogoľa, ktorý mi vždy prihodí do života tých správnych ľudí. Už pred rokmi som spoznala úžasnú rodinu z Ukrajiny. Kolesnikovci mi splnili životný sen, navštívila som takmer všetky miesta, kde pôsobil, tvoril, žil a dýchal Gogoľ. Moje druhé ja.

Na Srí Lanke mám kamaráta, s ktorým si píšem už vyše 15 rokov a konverzácia začala pravdepodobne na tému Dostojevskij, alebo niečo z ruskej literatúry, keďže obaja sme členmi celkom schopnej a živej skupiny Russian Literature Appreciation Club. Z tejto skupiny mám viacero priateľov z celého sveta, ktorých osobne nepoznám, avšak sú to intelektuálne typy, ktoré si vážim. Páčia sa mi ľudia, ktorí zdieľajú to, čo majú v hlave, čo im ide z hlavy a duše, nezdieľajú hmotné veci, čo jedli, kde boli apod. Večne čítajú ako ja, dávajú myšlienkové príspevky, sála z nich príjemná charizma, ľudskosť a rozhodne sú to moje spriaznené duše. S niektorými si priebežne píšem. Najviac si ale píšem s Dileepom zo Srí Lanky.

Dva roky dozadu, keď tam boli nepokoje, neprešla platba letenky ani na štvrtý pokus. Je to otrasné, že človek nedokáže manipulovať s vlastnými peniazmi a všetky limity som zadala správne. Na začiatku tohto februára som preto s napätím a tvárou nalepenou na monitore čakala, ako dopadne platba kamaráta z Bratislavy cez rovnakú banku. Po nekonečne dlhej odmlke mi ale napísal, že platba prešla, teda kufre môžem baliť. Tak to bola skutočná radosť. Prečo? Ak si niekto myslí, alebo si to stále myslí sám Dileepa, že som na Srí Lanku chcela ísť pre palmy, slnko a počasie, tak je na omyle. Áno, každý z nás chce asi aspoň raz v živote zažiť more, exotiku a ja som v exotickej krajine nikdy nebola, ak nepočítam suchý ostrov žeriavov – Maltu, kde som tak či tak šla ako pyšná pávica, resp. ako hrdý svedok vydávajúcej sa kamarátky. Do exotickej krajiny sa však dá ísť aj za lacnejší peniaz a bližšie k Európe. Úprimne povedané, Srí Lanka nepatrí medzi moje vysnené destinácie. O čom som ale vždy snívala je monzún a na Srí Lanke monzúniky sú. Takisto som snívala o tom, že na chvíľu vypadnem z Európskej únie. Milujem hory, holandskú rovinu (pretože si slobodne môžete bicyklovať hocikam), veľkomestá natrieskané múzeami, galériami, najlepšie aj s literátmi a špeciálne výnimočné miesto v mojom srdci má Tichý oceán v Kalifornii, ktorému podľahne podľa mňa asi každý človek. Na Srí Lanku som teda šla jednoznačne kvôli Dileepovi. Banánovníky, palmy, opice, Indický oceán sú bonus, to áno, ako aj extrémne drahé letenky, ale keby žil Dileepa v Afrike alebo na Marse, tak by som šla tam. Tešila som sa veľmi a bola som veľmi zvedavá, čo je to za človeka. Cez tie siahodlhé niekoľkoročné výlevy o všetkom možnom aj nemožnom, pozeraní fotiek, ktoré poukazujú na východnú tradičnú familiárnosť (tá začína už na/v Ukrajine), som vedela, že to bude empatický človek s mimoriadnou zhovievavosťou k mojej krčmovej angličtine. Už zo skúsenosti na/v Ukrajine a písaní si s ľuďmi na východe som dobre vedela, že žijú život, o ktorom my mnohí Európania vrátane mňa môžeme iba snívať, pretože všetko začína a končí vo výchove a tradíciách. A tie sú diametrálne odlišné, prejavujú sa cez odlišné prostriedky a ako sčítaný človek s deficitom ľudského kontaktu to do detailov vnímam. Cítila som, že ma čaká samé prekvapenie, kade-tade si viete prečítať o Srílančanoch, že sú priateľskí.

S totálnou zvedavosťou a fascinovaným ksichtom som sa nadopovala liekmi, nech prežijem strach z dvoch letov, vyletela som z druhého lietadla a čosi ma kompletne prikrylo, vyrazilo dych v jednom momente. Začala som sa dusiť. Po prvý krát v živote som ochorela v zahraničí ako dovolenkár. V živote môj nos tak dlho netrpel, ani počas troch covidov, ako v skleníku Srí Lanka.

S Dileepom som nikdy nevolala, vždy sme si iba písali a tak som to chcela, pretože som sa bála, že mu nebudem rozumieť a radšej som si povedala, že sa hodím rovno do vody a buď mu budem rozumieť, alebo si zahráme trojtýždňovú pantomímu. Keď po mňa prišiel na letisko, pôsobil na mňa chlapčensky a mal hrdelný smiech, tak ten ma upokojoval asi počas celého pobytu. Zo začiatku som mala teda z neho riadne rozpačité dojmy… Viem, že nemal prísť po mňa na slonovi či na škodovke, ale jeho elektromobilné BMW ma zaskočilo, pretože Dostojevskij a BMW je dosť bizarná kombinácia, to mi tak asi prvé napadlo:D Už som si nebola istá, či si budeme rozumieť, moje úžasné rýchle úsudky vyplývajúce z predsudkov. Dileepa čítajúci duchaplnú ruskú literatúru má neduchaplné BMW? Autá neznášam, tieto typy už vôbec, kupujú si ich ľudia zaťažení na luxus, je to však, samozrejme, jeho vec. Bola som ako na tŕňoch, naposledy som sa viezla v BMW kabriolete v Taliansku a nechtiac som otrieskala dvere o zábradlie, teda prirodzene priťahujem podobné nešťastia. No potom ma zaujali palmy a Dostojevskij s BMWčkom mi vyfučali z hlavy, k tomu sa pridružila klasická hudba a hneď mi bolo lepšie. Sranda musí byť, myslím si. Pri otváraní a zatváraní dvier som sa však sústredila ako pri pipetovaní dvanástich mikrolitrov hypericínu do eppendorfky v tme 😀

Môj srílanský kamarát hneď na začiatok dokázal, že je chytrý. Vybavil mi skoršie ubytovanie v hoteli bez poplatku, mohla som si pospať a ešte v ten deň preskúmať Kolombo. A tu som narazila do palmy a kokosy mi tvrdo popadali na hlavu.

Skôr než som ja skúmala Kolombo, Kolombo skúmalo mňa a skúšalo aj moje nervy. Zo všetkých strán na mňa pokrikovali najmä vodiči tuk-tuku, prihovárali sa mi, starý človek mi otváral dvere v supermarkete, stará žena mi podávala toaletný papier na záchodoch v nákupnom centre, hotel ma informoval, že wi-fi nemajú, wi-fi nie je v McDonalde, ani v nákupnom centre, wi-fi vlastne nie je vôbec, chcem základné jedlo – jogurty, tie sú veľkosti pre menšie stádo mravcov, zápasím s počasím, ktoré je ako v skleníku našej botanickej záhrady, trúbiacimi autami, kedykoľvek ma mohlo nejaké prejsť, muži ma otravovali a moja zlatá obrúčka po babke stratila význam… trúbenie je asi tunajšia komunikácia áut, trúbia pravidelne a najmä, keď netreba a ľudia skáču do nezastavených autobusov, hop, hop a už by ma neprekvapilo, keby sa Indický oceán ocitol na oblohe namiesto mrakov. Všetko tu skrátka fungovalo nejako akosi naruby Doteraz zvyknutá na to, že sa starám o starších ľudí, starí ľudia sa starali o môj komfort. Absurdné.

Ani po 4 dňoch som sa nedokázala na Srí Lanke uvoľniť a bola som v napätí. Nič mi nechutilo okrem vynikajúcich mliečnych koktejlov, značky Kotmale a jemnučkého pečiva, ktoré sa podobá na hamburger, ale bola to dobrota. Korenistý syr skončil v koši. Štyri dni som prebývala väčšinou sama a snažila sa udomácniť, zvyknúť si, nerevať, neľutovať pobyt, mala som pocity, aké som mala asi v detstve u otca na Orave… Pri okne, ktoré sa ani nedalo otvoriť a klimatizácii, z ktorej kvapkalo na posteľ a vďaka ktorej kvapkalo ustavične aj z môjho nosa. Vypnutie klímy sa však rovnalo paraosvienčimskému odchodu zo sveta.

Len pohľad na kvety a stromy ma trochu povzbudil ako Napoleonových vojakov v zime povzbudil pohľad na teplý bujón, kabát, múku, zlato a drahokamy. Či veríte alebo nie, ani ten oceán som poriadne nevnímala. Čo sa týka počasia, stále nerozumiem tomu, čo je závideniahodné na tom, že celý deň pečie, človek je kompletne mokrý po pár sekundách po sprche, srdce mu ide roztrhať a klíma v obchodoch pôsobí ako elektrický šok pre dýchacie cesty… Horúčavy pri mori, kde celý deň nič nerobíte, len chytáte červeň či bronz, obsluhujú vás (čo ja osobne ťažko znášam), to sa možno dá prežiť s pôžitkom, hoci ani tomu nerozumiem celkom. Avšak od začiatku až do konca som mala dovolenku aktívnu. Nevyvaľovala som si šunky až na jeden preležaný deň v chorobe a mám pocit, že niekedy to nechápala ani moja adoptívna rodina; prejsť z nula až piatich stupňov na 35, občas až na 39!, a pohybovať sa v týchto teplotách je pre človeka veľmi náročné. Úprimne som sa modlila, aby to moje srdce vydržalo. Samozrejme, že som chcela vidieť čo najviac, keď som už tam bola a váľanie sa na pláži, lenivé a vlečúce sa dni, to nie je nič pre mňa, to sa môžem rovno zabiť a nečakať, kým ma zabije nuda. Začiatky na Srí Lanke pre mňa teda boli katastrofálne a všetko, čo som mala okolo seba, čo sa mi dialo, kam som šla, to všetko bolo to, čo ma vôbec neidentifikuje. Násilím som zabehla 5 km v neznesiteľnom počasí a napriek boľavým dutinám, len aby som urobila niečo, čo ma identifikuje. Bola som cudzou sama sebe v cudzej krajine, nechápala som, čo tu vlastne robím. Dileepa v tom čase so mnou skoro vôbec nebol a asi ani doteraz netuší, ako zle som sa cítila prvé dni. Kruté zistenie, že exotika nie je pre mňa. Taká je pravda. Bol to osobný boj s Kolombom aj so sebou samou.

Ešte stále zostala nádej, že sa uvoľním na iných miestach ostrova. Ešte som netušila, že sa uvoľním iba jediný raz na nejakom mieste… A iná úľava príde skôr vďaka ľuďom než vďaka Srí Lanke. Most Ella je taký istý ako most Telgárt, akurát namiesto džungľového zátišia má zátišie ihličnaté. Avšak ľudia na Srí Lanke nie sú ako ľudia na Slovensku. A presne tak aj bolo. Zatiaľ čo radosť v iných krajinách mi robili materiálne a kultúrne zážitky (s výnimkou Ruska, kde boli ľudia takisto dobrí), zo Srí Lanky si naopak nesiem najväčší zážitok z ľudí.

Radosť

Dileepova rodina ma prijala veľmi, veľmi pekne. Jeho mamka je ako moja babka, keď sa šla pretrhnúť pre hostí. Ešte aj keď zomierala na nádorové ochorenie, z posledných síl vyvárala pre hostí, ktorí sa vtedy nemali trepať za babkou z Bratislavy do Košíc. My s tetou sme sa hnevali a neprekonateľná obetavosť babky pre dotieravých hostí ma dodnes stíha. Dileepova mamička je podobný typ, krúti sa v kuchyni viac než pol dňa a stará sa o blaho druhých. Možno preto som sa rozrevala ešte prvý deň, pripomenula mi moju milovanú babku a ja mám slabé nervy ešte aj  teraz z tej Srí Lanky. Bola som z toho všetkého nervózna, ešte donedávna som bola v podobnej pozícii ja a bola som ochotná robiť aj mlynské kolá, skákať na hlave, len aby moji klienti sa usmiali a spoločne sme vypudili depresívne emócie von oknom. Mamka sa veľmi snažila variť nekorenisté jedlá a veci, ktoré by mi chutili, zároveň ochutnať domáce a miestne jedlá. Za čo som jej nesmierne vďačná. To sa nedá ani vyjadriť slovami. Dá sa však na tomto mieste opísať prvá zaujímavá reália o Srílančanoch. Nie je o jedení rukami. Ani o tom, že pijú málo vody na naše pomery (a ešte v horúčavách).

Srílančania si nepovedia dobrú chuť, ani nič obdobné, pustia sa do jedla len tak zbla. Čo je ale zaujímavé, po celý čas monitorujú jeden druhého, ako jedia, či im chutí. Prípadne jeden stojí nad druhým, alebo sedí pri ňom, diskutujú. Môj prvý obed bol strážený troma pármi očí, samozrejme, Dileepova mamulienka striehla, ako mi bude chutiť. Stáli nado mnou a ja som bola v šoku, lebo som chcela počkať, kým si naberú aj oni a posadia sa, ale poslušne som jedla po ich vyzvaní. Našťastie sa po chvíli pridal ku mne Dileepka. Za celý čas, čo som s nimi bola, som si uvedomila, že hoci si neprajú na začiatku dobrú chuť ako my, ich jedenie je spoločné, vymieňajú si pohľady, sem-tam prehodia reč, no je to výlučne spoločná aktivita, ktorá je prvým signálom toho, že Srílančania žijú prítomnosťou; zatiaľ čo my si poprajeme dobrú chuť, zapichneme nos s vidličkou do taniera a každý konzumuje jedlo vo vlastnom svete a vlastnými myšlienkami. Najlepšie, keď si ešte v rodine zoberie človek tanier do izby, zapne monitor, mobil, to je bežný chod udalostí v našich končinách. Pokiaľ však niekto z nich je, vždy pri ňom niekto sedí. Teda ak otec rodiny jedol, bola pri ňom jeho manželka, Dileepa, prípadne ja 😀 Keď sa otvárala konzerva rýb, šlo to ťažko a boli pri tom všetci traja. Keď tam stáli, v tom momente som si spomenula na slová môjho českého tátu: základom dobrého vzťahu je robiť väčšinu činností spolu. Čumela som na nich a pomyslela som si len jedno: toto je láska v rodine. Hoci mama varila väčšinou sama, pravdepodobne málokedy je pri varení naozaj sama a buď jej robili spoločnosť, alebo pomáhali drobnými úkonmi. Nikto z nich nežije vo vlastnom svete, ale je tu pre druhého a prítomnosť si vytvárajú spoločne. To je celá definícia a podstata fungovania aspoň tejto rodiny. Namiesto popriania si dobrej chuti a ďalšieho kráčania si po vlastnej ceste, títo ľudia zostanú na spoločnej ceste až do poslednej omrvinky, prípadne lyžičky chutného jogurtového dezertu. Sú takí duchom prítomní, že ten ich duch vami prenikne a uvedomíte si, že na tomto svete vôbec, ale vôbec nie ste sami.

A ja som mohla aspoň na chvíľu byť vo svojej koži a pomôcť Dileepovi, keď sa porezal na konzerve. Dala som mu náplasť.

Moje nadšenie z ich súdržnosti zaklincovalo prekrásne gesto, ktoré som si všimla úplne náhodou. Pomedzi tie pohľady a gestá mi neuniklo, keď Dileepa raz čosi chcel z chladničky a jeho drobná mamka sa akurát sklonila, že mu to vyberie. A on, nazerajúc do chladničky, prstami jej jemne precupkal po sklonenom chrbte, čo by sa dalo vyjadriť slovami asi takto: „Koľkokrát si kvôli mne ohýbala chrbát, keď som spadol, keď som bol chorý, keď som chcel tvoju náruč… Ďakujem ti, že si.“ Nuž, to som ešte ani vo filme nevidela. Ale film je len ilúzia a toto bola realita, ktorá ma dohnala tak k slzám. Keď sme boli vo vlaku, jeho mamka sa nahla a kabelka jej skoro spadla na zem, ale pridržal ju na môj tajný pokyn. Takú výmenu pohľadov som jakživ nevidela, poďakovala sa mu bez slova úsmevom a Dileepa jej opätoval úsmev, ktorý by ocenil aj sám da Vinci a ocenilo ho aj moje srdce. Napriek určitým dôkazom ich tak trochu prepychového života som pozorovala, že sú to ľudia skromní, uzavretí a Dileepa je obzvlášť rezervovaný človek. Paradoxné na ňom je to, že na fotkách sa ustavične mračí, ale je to najveselší a najvysmiatejší človek, akého som poznala. Ustavične sa smeje, veselo debatuje, žmurká očiskami, máva rukami, rehoce sa, napodobňuje ma, navyše má zmysel pre humor, ale na fotkách sa tvári ako na prednáške Immanuela Kanta, usilujúc sa zachytiť a spísať tie dlhé povestné Kantove súvetia o kritike praktického rozumu. 😀

Srílančania sa ale usmievajú bežne. Usmievajú sa muži, ženy, deti. Keď prosia o pomoc, usmievajú sa. Radi si vymieňajú kontakty na facebooku, radi sa opýtajú na vašu rodinu, je to ich zvyk a prejav záujmu o vás. Takže mi pribudla polovica Srí Lanky na sociálnej sieti. Srílančania sa tešia s vami, vyzvedajú, odkiaľ ste, prípadne vám ukážu, kde pracujú, čo pracujú a požiadajú vás o ruku. Môj mladý sprievodca po mangrovných lesoch si myslel, že som hluchá a žiadal ma o ruku celé tri hodiny, dokonca volal matke a oznámil jej, že sa žení. Chcel, aby som si vyskúšala jeho prsteň. On si rád vyskúšal moje slnečné okuliare. Z oboch strán sa ku mne prirútili vysmiati mladí Srílančania a urýchlene sa odfotili so slovenskou atrakciou, ktorá držala v rukách kvety pre Budhu v Dambulle. Fotila som sa s policajtmi, vysmiatymi policajtmi, sprievodcami, mužmi, ženami, mojim skvelým vodičom Nishantom a dokonca som mala veľmi milú spoločnosť v Polonnaruwe, Sheshadi, jedno fantastické, večne usmievavé a skromnulinké dievčatko, ktoré ma určite uzdravilo z mojich dýchacích problémov. Po celý čas sa ma držalo, kráčalo v tých neznesiteľných horúčavách a po celý čas sme boli hviezdami medzi tými ruinami, tešili sa jedna z druhej. Všetci sa pýtali, či je moja dcéra, odkiaľ sme a ruiny pri nás bledli, zostávali v tieni a tak vädli 😀 Bol to jeden z najkrajších dní na Srí Lanke a moja veľká radosť, ďakovala som Budhovi. Tie dni mi akurát trochu pokazila pripomienka o ľudskej chamtivosti, ktorá je všade na svete; ktosi sa pohral s mojím batohom a eurá boli preč…

Pri nočnom výstupe na Adamovu horu, na ktorú sa veľmi zodpovedne pripravili Nemci, mali trekové palice, vibramky, čelovky, Rusky oblečené ako na korzovanie po Červenom námestí, Srílančania v bielom, čapicami, holými nohami v šľapkách a palicami, prípadne darmi pre Budhu, som zistila ďalšiu typickú črtu Srílančanov, ktorá nám často chýba. Trpezlivosť. Je vlastne výsledkom žitia v prítomnosti. Títo ľudia sú pokorní a vychutnávajú si terajší čas v spoločnosti druhých, zatiaľ čo upachtení Európania vrátane mňa sme predbiehali a preskakovali zábradlie, šli v protismere, aby sme zažili východ slnka. Šli sme si po prírodný a nie duchovný zážitok, to bolo jasné ako facka. Bolo tam extrémne veľa ľudí, no či na tomto mieste alebo vo všeobecnosti som veľmi zriedka pozorovala netrpezlivosť, azda s výnimkou povestných autobusárov. Nervózneho človeka (okrem mňa:D) som videla asi len policajta s vysielačkou na Adamovej hore. Skôr či neskôr vás premkne pocit úľavy z toho, že každý vás vníma, usmeje sa na vás, prehodí s vami reč, zdieľa s vami radosť z hocičoho, čo prežívate. Blízkosť týchto ľudí je pre mňa liečivejšia než ajurveda, homeopatia a konvenčná medicína dokopy. Teda ak nepočítam blízkosť mladíka z mangrovných lesov. Všetko v nefalšovanom duchu.

Jediná úľava a život na Srí Lanke, aký som si predstavovala na začiatku prišiel s mojim skvelým vodičom Nishantom a to na cestách vo vnútrozemí. Navštívili sme miesta, kde sa točil film Most cez rieku Kwai (Kitulgala), krásne vodopády a botanickú záhradu, všetko scenérie, ktoré vyrážajú dych. Konečne som sa mohla uzavrieť do svojej ulity, nasadiť slúchadlá, pustiť si hudbu a precítiť srílanské končiny, čajové plantáže, hory, kráčajúcich ľudí s dáždnikmi, taškami, nákladom na hlavách za kolísania sa v aute po serpentínach. A najväčším zážitkom je možnosť vykukovať z dverí vlaku, jačať, mávať, pobehovať po vagóne s otvorenými oknami, dverami a ventilátormi na stropoch. Rozprávať sa viete s hocikým. Božské zvuky vlaku som si nenatočila, ale fascinujúce zvuky srílanskej prírody mám starostlivo a viackrát natočené, tak tie mi budú rozhodne chýbať.

Záver mojej radosti z ľudí na Srí Lanke venujem jednému človiečikovi, na ktorého som naďabila v starom autobuse na ceste z Kolomba do Habarany. Veľmi ma prekvapil gestom, ktoré som nečakala v tomto prehnitom svete. Ako cudzinka som netušila, koľko mám platiť za lístok do Habarany, dala som mu rovno tisícku, nech si nechá celú (cca 2.90 Eur), ale vrátil mi dvesto rupií s nejakými slovami, ktorým som nerozumela. Pobehoval hore dolu, zbieral peniaze, niekoľkokrát sa usmial na mňa bratsky, pôsobil ako uličník. Mali sme dve prestávky, spolusediaci ma ponúkol miestnym snackom, fritované krevety s niečím, vynikajúca pochúťka… keď tu zrazu v druhej polovici cesty pribehol chlapec v šiltovke ku mne a s úsmevom mi vtisol do ruky dvadsať rupií, čo je naozaj pár centov. Zostala som v takom šoku, že som zabudla mu ich vrátiť, nie je nutné mi ich dávať. Veľká škoda, že som sa nespamätala skôr, chcela som mu niečo dať. Nevadí. Dvadsať rupií si budem nosiť ako talizman a pripomienku, že na svete ešte pobehujú mladí uličníci so šiltovkou na hlave a čestným srdcom v hrudi.

Žiaľ

Posledné dni boli pre mňa náročné, vo všeobecnosti ťažko znášam návraty „domov“. Opäť som raz musela čeliť situácii, kedy opustím ľudí, ktorých som si obľúbila. Vždy ten istý reťazec udalostí. Prídu mi do života ľudia, s ktorými sa cítim veľmi dobre a ja sa s nimi skôr či neskôr musím rozlúčiť. Život je neférový, v poriadku. Pretvarovať sa ale neviem. Posledné dni v Trincomaale som sa usilovala žiť prítomnosťou a tešiť sa. Podarilo sa mi to asi až na druhý deň pri šnorchlovaní a keď už sme sa držali s Dileepom za ruky, bola som už vo svojom živle. Trvalo mi deň, kým som sa adaptovala na miesto pripomínajúce skôr Slovensko a Domašu než Srí Lanku. To, že sme boli ďaleko od pláže by som oželela ešte, ale miesto bolo desivo tiché, plytké, prázdne a príliš elegantné na môj vkus. Ako bolo na začiatku, tak bolo aj na konci. BMW vystriedal golfový rezort vhodný tak pre ministra, veľvyslanca alebo našu končiacu prezidentku, nie pre mňa. K tomu sa pridružili agresívne opice, takže na vychádzku osamote som mohla zabudnúť. Nakoniec nečakané prebudenie a nútený obed ma skolil, takmer som zvracala od vyčerpanosti a nedostatku spánku. Opäť obsluhy, na ktoré si musím zvykať chvíľu. Bol však moment, keď Dileepov otec prišiel za mnou a podal mi drobného lastúrnika so slovami looks like butterfly, a ja som si lastúrnikového motýlika vložila do peňaženky a rozrevala sa. Mám rada jednoduché veci a Dileepov otec spravil jednoduchú vec.

Po medúzach a koráloch už bol svet ako gombička, usmiala som sa na mimoriadne milého Srílančana, ktorý naozaj sršal láskavosťou. Nakoniec som si asi najviac užila môjho Dileepu, ten ma teda fascinoval čoraz viac. Keď som odmietla vrátiť sa na breh, lebo sa chcem ako malé decko dotknúť bieleho (sudu) balóna stoj čo stoj, povedal čosi ako dobre, tak počkám tu, len choď, ale nebuď dlho, len sa dotkni balóna a vráť sa, bolo mi zrazu vtipne z nás oboch. Pripomenulo mi to, ako sme ruka v ruke ako deti prechádzali cez nebezpečné cesty v Kandy. Najlepšia časť rodinného výletu bola, keď si sadol oproti mne a mohla som sa pozerať na niekoho, kým som bývala kedysi aj ja. Veselým človekom.

Za daných okolností a pri mojom celoživotnom fantazírovaní je jasné, že ma môj srílanský kamarát oslovil za tie tri týždne všakovakými momentmi. Pri tých horúčavách človeku mäkne aj mozog, ak ho má, vytvára rôzne scenáre a moja predstavivosť nemá limity. Popravde, keď sedel oproti mne, nemohla som už z neho oči odtrhnúť. Aj pre ten jeho nekonečný úsmev, ktorý mení za výraz Kantovho poslucháča ako striedavé napätie, som sa platonicky zaľúbila.

Srílanská rozprávka však raz skončiť musí. Môj rev v prvý deň, že chcem ísť domov sa zmenil pod mostom Kotte na rev, že opúšťam za chvíľu môjho Dileepu, jeho rodinku, vysmiatych Srílančanov… Celá Srí Lanka bola vlastne o týchto ľuďoch a preto aj môj prvý blog je o nich. Domov som odchádzala neopálená a s nekontrolovateľným plačom. Pretože nakoniec… z radosti rodí sa žiaľ.

Strach

A strach. Dnes sa potulujem po prázdnych a chladných uliciach, sledujem ľudí, ktorí si idú svojou cestou… Drsný návrat podčiarkla nepríjemná udalosť hneď na viedenskom letisku, keď si slovenský vodič zapálil, takmer mi fúkol cigaretový dym do tváre a laxne odvetil, že nevie, či môžem nastúpiť, záleží od počtu cestujúcich. Bez úsmevu. Druhý pre istotu a podráždene pokrikoval na mladíka, ktorý nastupoval do autobusu. Nepochopiteľné bežné výjavy na Slovensku.

Tak ako sú banány na Srí Lanke skutočné, neimportované, tak my sme ako naše importované banány, plastickí, nepraví, buď sme v minulosti alebo v budúcnosti. Uviaznutí v myšlienkach alebo plánujúci do budúcna. Večne neprítomní. Každý je tu sám, sebestrednosť a zameranosť na seba je nadmieru vysoká. Záujem o druhého je iba otázka naučenej zdvorilosti, stručnej formality. Niektorí sa tvária, že sami nie sú, nie sú opustení, zdieľajú každú radosť na sociálnej sieti. Presviedčajú tým samých seba, že prežili niečo skvelé a musia o tom presvedčiť aj ostatných, prípadne sú presvedčení o tom, že ich radosť prenesú na tých menej šťastných, lebo si myslia, že to potrebujú. Sledujem príspevky niektorých bežcov, ktoré už hraničia s psychickou poruchou. Vôbec netušia, že skutočne spokojný človek so svojím životom, nemá vôbec potrebu zdieľať každú aktivitu a moment svojho života na internete. Ak to robia, niečo nie je v poriadku a taký človek potrebuje skôr pomoc. Ja potrebujem mať pri sebe ľudí ako je Dileepa a jeho rodina. Láskavých a starostlivých ľudí, veselých, ktorí nič nehrajú a žijú v prítomnosti. My, Slováci, totiž v prítomnosti určite nežijeme, iba sa o to snažíme, sú to len krátkodobé pokusy. Mám strach, že sa už toho nedožijem a skončím ako Nikolaj, moja literárna láska. Potrebujem byť naďalej trpezlivá. A ak nie, tak potom… potom dúfam, že osud môjho mena postretne väčšie šťastie, než aký stretol jeho nositeľa (N. V. Gogoľ).