zipporah

Pracoval za malý honorár, čiže za honorár, ktorý nutne potreboval na vydržiavanie rodiny a na to, aby vôbec mohol pracovať. Okrem toho nikdy nikomu neodoprel pomoc a vždy podal pomocnú ruku chudobnému maliarovi; veril prostou, nábožnou vierou predkov, a možno preto tváre, čo zobrazoval, dostávali samy od seba ten velebný výraz, o ktorý sa márne usilovali najskvelejšie talenty. (N. V. Gogoľ, Portrét)

Upravený do práce vychádzal zo stanice s pripravenými mincami. Tieň mamičky s dieťaťom v náručí postával v podchode s načiahnutou rukou. Tieň na hranici medzi šerom podchodu a svetlom čakajúcim na schodoch. Do jej ruky padli prvé mince. Keď vystúpil po schodoch na denné svetlo, po ulici sa rozliehala bubnujúca hudba. Bezdomovci sa v kôpke krčili pod košatým stromom a usilovne hrali na vlastnoručne vyrobených nástrojoch. Hudba poletovala a zmätene sa púšťala do všetkých smerov, kľučkovala medzi zvukmi áut, škrípania pneumatík, štartovania motora, podliezala zvuky klopotu podpätkov, zamávala sile vŕtačky a stiahla sa pred ňou, objímala vrúcne zvuky spevcov schovaných v obrovskej korune stromu. Hudba bezdomovcov pozorovala padajúce kvapky vody, to číre striebro ulice, za ktorým sa ženú deti, holuby, vrabce, pohľady unavených a odpočívajúcich ľudí, striebro, za ktorým sa ženie sám život. Hudba sa uklonila fontáne, keď do ruky starca padli druhé mince a starec v tureckom sede, s úsmevom na perách sa uklonil svojmu darcovi. Šťastný bubnoval s konárikmi o kartóny, ktoré pozbieral poslednú noc z námestia. Zvyšky kovových mincí podal ubolenej žene s obviazanou nohou bez prstov. Opierala sa o strom a počúvala bubnujúcu hudbu s privretými očami.

Bolo neznesiteľne horúco, každý sa schovával, ale on musel prejsť páľavou ulicou s notebookom preveseným na pleci, aby sa dostal do práce. Modrú košeľu mal premočenú. Vytiahol mobil na rozptýlenie, no v tom mu upútal zrak strom pri kontajneroch. Ako zakríknutý a nechápajúc svoje umiestnenie stál na smetisku, mierne naklonený. Nemohol vlastným listom uveriť, kam sa podel jeho kvetináč. Horúčka toho dňa mu škodila najviac. No a akýsi človek v modrej košeli sa ešte prišiel pozrieť na jeho vyschýnajúce korene. Trčali z hliny obnažené na slnku. Jeho neúprosný koniec sa blížil, tak by ho mohli nechať na pokoji. Bol chorý a preto sa ho zbavili. Nuž čo, choď preč, človek, nechaj ma dožiť pri odpadkoch… Ale čo to?! On ma berie so sebou! Vláči ma do tieňa! K sebe domov! Milosrdný tieň a voda, prosím!

„Ty nie si v práci? Čo je to?“

„Náš nový zelený kamarát!“

„Bude mu treba kvetináč.“

„Skôr debnu, je obrovský, veď je to strom!“

„Našiel som ho pri kontajneroch.“

Meškal do práce, no dnes bolo vedenie na pracovnej ceste. Zostal tu dlhšie, večer zotrel horúčku dňa a po opustení budovy ho ovial lahodný letný chládok vyčerpaného veľkomesta. Zbehol do obchodu po sladkosti a keď vychádzal z neho, od samej radosti z chládku, konca práce a príboja cukríkov, vložil do rúk matky predávajúcej pomaranče čokoládové tyčinky. Jej deti pobehovali okolo nej ako motýle. Taxíkom sa viezol domov, nový strom už na neho čakal v debničke. Na križovatke cupital starý muž s obviazanou hlavou prosiac o almužnu. Nebyť bieleho turbanu, nebolo by vidieť nocou skrývaný tras kostnatých končatín. Klopkal na okienka ohnutý biedou a vekom. Mnohoruký pasažier v taxíku zašušťal bankovkami a mlčky ich podal vodičovi. V tichu čakajúc na zelenú okienko zasipelo, keď sa posúvalo nadol. Večerný hluk mesta vletel do auta. Vodič podal biednemu mužovi bankovky od mnohorukého a vtedy naskočila zelená.

Mnohé zelené lístky adoptovaného stromčeka sa zachveli šťastím z príchodu jeho mnohorukého záchrancu. Čoskoro zažije prvý východ slnka. V novom domove!

Mnohoruká Kuan-jin

(podoba pôvodného bódhisattvu súcitu a zľutovania Avalókitéšvary)

Zdroj obrázku: https://www.amazon.com/Thousand-Bodhisattva-Statue-Thousand-Hand-Meditation/dp/B0BJBN7ZK4