Zločin a trest

7. augusta 2013 15:36, Prečítané 3 344x, zipporah, Nezaradené

Kto chce poznať Dostojevského, mohol by začať týmto príbehom.

V mnohých štúdiách, príspevkoch a článkoch o Dostojevskom sa môžeme stretnúť s označením geniálneho tvorcu, ktorý vedie diskusie so svojimi postavami a dáva im slobodné zmýšľanie. To nebolo a nie je bežným umením v literatúre. Autor sa ohraničoval v tom, že kládol dôraz na povahu postáv a dialógy (podľa bádateľa Bachtina sa v Dostojevského románe objavuje „románový kontrapunkt“, vzniká tzv. polyfónny resp. dialogický román). Pre tieto okolnosti Raskoľnikov, Stavrogin (Diablom posadnutí) či Myškin (Idiot) nie sú jedinými nezabudnuteľnými postavami v príbehoch, v ktorých vystupuje doba a spoločnosť.

Ľudská povaha je zrkadlo, najčírejšie zrkadlo, prosím! (Porfirij Petrovič)

Donald J. Voss

Niečo k spôsobu písania tohto umelca. V dnešnej dobe je čas významným v mnohých prípadoch, ak je dvojnásobne zrýchlený, no pri čítaní Dostojevského románov ako Zločin a trest nepôjde dej rovnakým tempom ako Krstný otec. To, čo sa udeje na jednej strane u kmotra, u Dostojevského sa deje na štyristo stranách, čas preto nemá význam, ak nerátame Raskoľnikovov rozhodujúci okamih zabitia starej úžerníčky a ďalšej ženy. Vo všeobecnosti to znamená tiež, ako Bachtin opisuje, že postavy sú bez biografie. Myslím, že pre tieto charakteristiky sa môže kniha dostať do konfliktu s požiadavkami súčasného čitateľa a niekedy sa to odôvodňuje posudzovaním tohto príbehu ako tzv. ťažké čítanie. Napríklad Andrej Mráz sa zmieňuje o rozpakoch socialistického čitateľa, vďaka množstvu protirečení, v ktorých sa autor a jeho Rusko topili, sa odcudzuje aj v socialisticko-realistickej literatúre, ktorá sa riadila opačne a v duchu jediného marxisticko-leninského svetonázoru. Ba jeho „populárny“ rovesník Tolstoj nemal pre umelca priveľké pochopenie.

Paradoxne Dostojevskij sa často posledné dve storočia stáva skloňovaným aj v iných druhoch umenia. Zločin a trest neodmysliteľne patrí do svetového literárneho dedičstva a je fantastické, keď sa vďaka nemu vyhneme času a priestoru. Autor sám seba nepovažoval za psychológa, ale za realistu, ktorý vo svojej tvorbe tematicky zobrazuje hlbiny ľudskej duše a treba dodať, že to robil umelecky a zrozumiteľne, i v prípade Zločinu a trestu. Čo bolo pre lenivého Oblomova prácne, to Dostojevskij intenzívne v písaní hľadal: človeka v človeku.

Z toho vyplýva, že pre mňa Raskoľnikov bol niekto, s kým som žila tých niekoľko dní, akoby bol mojím susedom. Nenasľuboval mi nič veľkého ako Netočka, takže som sa popri čítaní necítila ako radujúci sa blázon.

Pohrával sa s akousi „nehotovou“ ideou. Každý trpí po svojom a samota má svoju ekologickú funkciu. Cítiť zodpovednosť za druhých je ďalším stavom, v ktorom autor rozvíja príbeh. Posledným a výrazným je žiť v akejsi myšlienke a na jej základe konať. Maxim Gorkij označoval „dostojevčinu“ (kult utrpenia a rozpoltenosti izolovaného človeka) za nebezpečnú „pre ruskú dušu.“ Lebo utrpenie je veľká vec… v utrpení je idea… (Porfirij Petrovič)

Pochopenie a prežitie Raskoľnikovho príbehu a ďalších jeho hrdinov bude mať väčšina čitateľov a ešte viac tí, u ktorých chudoba sa bytostne dotkla ich života a nie sú jemnocitní na pavúky a uzavreté kutice. Takisto tí, ktorí sa odklonili od spoločnosti, no mali šťastnejší koniec a vrátili sa do nej, ako sa v knihe píše.

Mimochodom, tí, ktorí už Zločin a trest čítali, pôvodne mal byť hlavnou postavou Marmeladov, pretože Dostojevskij chcel vyobraziť ruské rodiny, výchovu detí v ťažkých podmienkach a niečo navyše. Hrdinovia sa dajú tiež vypátrať v skutočných prototypoch ľudí z autorovej doby.

Nezmysel! Ja mám rád, keď sa klame! Klamstvo je jediné privilégium človeka medzi všetkými živočíchmi. Cez lož k pravde! Preto som človek, že klamem… Klamať z vlastnej hlavy – veď je to hádam aj lepšie než hlásať cudziu pravdu; v prvom prípade si človek a v tom druhom iba taký papagáj.

Nielen toto ma viedlo k ďalšej jeho kultovej knihe Idiot.

Na záver citát, ktorý možno „používal“ Dostojevskij tiež ako východisko, aby sa vo svojich príbehoch „opustil“ a dal postavám slobodu.

Mimochodom, kto chce nezaujato posudzovať niektorých ľudí, musí sa najskôr zbaviť istých predpojatých postojov a návykov voči ľuďom a predmetom, ktoré nás zvyčajne obklopujú. (Svidrigajlov)