zipporah

Starý človek. Čo evokuje toto slovné spojenie v duši mladého človeka? Babka, ku ktorej prichádzame s prázdnym žalúdkom a peňaženkou, odchádzame s ťažkosťami, nevieme sa prepchať cez dvere a, samozrejme, peňaženku ešte na poslednú chvíľu, v poslednom našom krôčiku nakŕmi babka, vlepí nám mľaskavý bozk a lúči sa s nami sľubom čokoládovej torty pri najbližšom opätovnom stretnutí.

Ja som po trinástom roku života prestala jesť dobrú a sladkú paradajkovú polievočku s rezancami, ktorú dodnes nijaká neprekonala, lebo to tak má byť, ak chceme vytušiť, čo je to jedinečnosť bytosti. Nedeľný solídny obed, cartoon network a kávička v socialistickom pohári skončili. Párkrát som zažila, že dobrá susedka vo vysokom veku navarila fajnú kapustovú polievku, správala sa ako pravá babička a pri jej kolenách som si robila domáce úlohy, a bolo mi dobre. Aj sme si podebatovali o veľkom kľúči, čo visel na jej stene, a otvárala sa ním nebeská brána… O jej rodine žijúcej v Čechách. O mojom prekvapení, koľko liekov musí brať a treba jej lístočky k nim, aby nezabudla koľko a kedy vziať. Klasika životný štýl, ku ktorému som sa pridružila. Boli aj ďalšie snahy, ale pochopila som, že po trinástych narodeninách sa odo mňa odopla nejaká funkčná šnúra… Avšak vďaka tomu, že taká šnúra existovala, vyhľadávala som spoločnosť starkých, lebo vďaka mojej babke ma dosť zaujímali. Dajako som tušila, že vedia, čo robia, naozaj vedia, v čom spočíva zmysel života človeka na Zemi, dokážu to prejaviť aj bez dogmy a majú na to čas. Nie je to samotné varenie, naplnená peňaženka, tlačenka, perník, ušité šaty, ale tá pravidelnosť, rytmus života, bezúhonnosť v starostlivosti o druhých, ovládanie princípov, dobre vpečatených aj v hmotných predmetoch, sila, ktorú v sebe právoplatne nesie človek iba v tomto veku.

A ja som na dlhoročnej ceste stretla skutočne mnohých ľudí. Počas dopravy, v nemocniciach, v jedálni, v kultúrnom živote, no všade, kam sa len človek pohne, a neraz len tak na lavičke sme predebatili hodiny. Sú rôzni. Sú viac úžasní aj menej úžasní. Pokladnice skúseností, sťažností, úsmevov, nervov, ťažkého smútku za stratou, obdivu, pretože veľmi radi prejavujú obdiv mladým ľuďom. Avšak nikdy nezabudnem na jednu 80ročnú paniu, ktorá ma ako neznámy človek v živote najviac zaujala a tento blog je venovaný jej. Vždy sa k nej vraciam v myšlienkach, keď sa rozprávam s niekým starším alebo len tak si na ňu spomeniem, keď prechádzam okolo jej bytovky, o ulicu ďalej, takže dosť často sa mi pripomenie. Dnes sa mi vďaka prednáške o mobilite a motorike starších pripomínala ustavične.

Tejto panej diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, keď mala 60 rokov. Neskôr prišla o muža. Žila sama, keď som ju prišla navštíviť a mala 80 rokov, chodila k nej zdravotná sestra. Rodinu, myslím, že synka mala v zahraničí. Tých dvadsať rokov ma priklincovalo spolu s jej osamoteným životom a vysokou inteligenciou o stoličku. Nepreháňam ani náhodou. Bolo na nej vidno, že sa stále niečoho bojí a prejavuje úzkostné stavy, napríklad keď sme si cez telefón hovorili o tom, čo ona naposledy videla v televízore a veľmi ju to vzalo. Bála sa a ja som sa bála, že je sama, no dajak som ju ubezpečila, že je to iba televízny seriál, a nie skutočnosť. Keď som s ňou prvý raz telefonovala, aby som sa ako cudzí človek mohla votrieť do jej bytu a klásť jej otázky, prežila som asi najťažšiu úlohu v živote, skutočná duševná revolúcia v odvahe. Najlepšia lekcia pre človeka, čo by sa chcel ujať presviedčaniu cez telefón… Prežila som, ona bola milá, povedala som jej, kto ma posiela, čo chcem, načo potrebujem odpovede a pozvala ma k sebe. Veľa sme sa rozprávali, mala utrápený výraz, neskôr som pochopila, že to nemalo nič spoločné s tým, že by som sa jej nepáčila, parkinsonici majú tzv. maskovitú tvár, nemôžu pre rigiditu prejaviť emócie. Som si však dodnes istá, že sa aspoň trochu potešila mojej návšteve, alebo inak povedané, prejavila záujem o moju švočku, o moju existenciu. Nebudem sa rozpamätávať do detailov, čo všetko sme mimo otázok rozoberali, neboli to však bláboly, neviem, čo v živote robila, ale s mojou mamou sme sa tak dovtípili, že mohla byť aj učiteľkou. Krútila sa okolo informácií, nie okolo životných potrebách, ktoré zvykne starší človek najviac rozoberať. Prepánakráľa, dala mne ako osemnásťročnej zabrať a iba som ju počúvala. Sem-tam som zabudla, že som tam kvôli otázkam a vravela: „No tak poďme na ďalšiu otázku.“ Nezabudnuteľný okamih prišiel s rozlúčkou, keď sa ma pri vchode (odprevadila ma k vchodu, mala rolátor) opýtala tak, ako to zvyknú robiť bežní trochu viac informovaní ľudia so sociálnym záujmom: „Vy ste z cárskej rodiny?“ (priezvisko mám po poslednom ruskom cárovi). Ešte podotknutie, že príde zdravotná sestra a budú sledovať telenovelu, hoci ak si teraz premietam krátky rozhovor na chodbe, telenovely ju nebavili až tak.

Táto pani sa u mňa zapísala naveky. Ešte sme asi dva razy telefonovali. Potom som sa stretla s jedným ďalším parkinsonikom, tiež sme si dobre podebatili, jeho diagnóza trvala kratšie a uľavilo sa mi, že žil asi so sestrou, ktorá sa o neho starala. Sú to milí ľudia, ktorí by azda dnes, keď tak nad tým človek uvažuje, potrebovali svoj úzky kruh blízkych ľudí, kamarátov. Je jasné, že nie oni prídu za nami, ale my musíme prísť za nimi. Obmedzený život je nočná mora a ten tras akoby to všetko potvrdzoval, parkinsonik každý deň bojuje s pre nás banálnymi činnosťami, čo vedie k frustrácii a k depresiám. Ale jedno poviem: sú skvelí spoločníci, ak nie v mnohých prípadoch lepší.

Myslím, že už nežije, prešlo veľa rokov odvtedy. Ale ja budem na pani …ovú myslieť stále. Nekonečný obdiv v tichú bojovnosť, a považujem sa za šťastného človeka, že som ju stretla, nie som doktorkou, že cez deň spoznám takýchto bojovníkov, morálne a komunikačne na úrovni, aká človeka poteší. Stala sa jednoducho mojím druhým vzorom po babke.