zipporah

Príroda je sprostá dora, osud – kura-harabura a život pletka!

Hrdina našich čias, M. J. Lermontov

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Ten spomína na posledné zážitky z pobytu v Taliansku, ktoré sa odohrali v 21. storočí v Inflačnom vesmíre.

„Veľa času som trávil s burinami v podzemí a zapisoval ich účinky, ideálny život pesca e pizza skončil. Pred skúškou som mal rešpekt, nepopieram, že radšej by som kreslil trasu mušky z Florencie, písal svadobné blahoželanie, alebo by som sa denníku pochválil tričkom s aktuálnym poslaním playboy a zaťažil ho rozpočtami, či futbalovými výsledkami. Od nervozity som sa smial dvojnásobne často. Prehnal som to, keď profesor po prednáške vykreslil vtip z vlastného života a ja som bol v cudzom jazyku hluchý. Usmieval sa veselo a zo slušnosti som nepríčetne vycieral zuby. Profesor považoval za nevyhnutné overiť si, či som rozumel jeho slovám. Zastihol ma nepripraveného a cez polo zavreté oči a mávnuc rukou som pravdivo vyriekol: v nijakom prípade vám nerozumiem.“

„Uf, čo sa stalo potom?“ opýtal som sa a nabral si ďalšiu lyžicu rybieho pudingu.

„Odmlčali sme sa obaja.“

„A… ha? Kuc! Kuc!“ začal som sa dusiť.

„Opýtal sa perche ridi.“

„A čo ste povedali?“ Zacmukal som vyberajúc kostičku z predných zubov.

„Čo som mal? Vari je také jednoduché hovoriť v inej reči o vašom susedovi – moderátorovi rádia? Odvetil som mu, že neviem. V takých prípadoch je najlepšie dohrať úlohu hlupáka.“

Avšak najhorší deň v Taliansku Júliusa počkal do tretieho mesiaca. V období, keď mal lekcie o neslušných slovách a chodieval na výlety, učiteľ ho srdečne zval do terénu. Július neúmyselne spôsobil poškodenie osobného majetku v hodnote bližšie neidentifikovateľnej, zároveň spôsobil aj ublíženie na zdraví osobnom i cudzom. Napriek tomu, Július stále miloval kung pao a Číňania milovali jeho bonbóny. „Chodievali do tých istých obchodoch, kde som kupoval bonbóny, no predsa sa vždy zdvorilo opýtali, odkiaľ ich dovážam.“ Jeho priatelia sa zomkli k múru, kŕmili ho a požičiavali mu iba veci, preto sa vyberal na betónovú prechádzku sám. „Narazil som na biele dodávky, sedeli v nich ľudia v plášťoch a s okrúhlymi okuliarmi. Držali injekčné striekačky a utierku, na ktorej driemal uspávací prípravok. Cítil som sa ako bezbranný utečenec, lebo sliedili po utečencoch na betónových prechádzkach.“

Podľa Júliusových slov sa vraj títo utečenci prebúdzajú na vŕškoch a bez obličky. Z dodávky vybehol malý a čierny pes, ktorý nemal okuliare, lenže… „V tých časoch nielen moskovské psiská dokázali žiť účelne podľa vzoru človeka! Prenasledoval ma… Zabočil som ku kláštoru, neoklamal som ho, ponáhľal sa za mnou… Nakoniec som zistil, že sa chcel pomodliť a nemal ho kto odprevadiť k ikone. Cestou späť sa vrátil pod dodávku.“

Július hľadal nové inšpirácie na viacdňovom výlete v chránenej zalesnenej oblasti. „Psychicky to bol výlet ako liečebný pobyt, pri strate orientácii v lesoch sme sa hľadali a pracovali v jednote a láske. Objímal som stromy, čo vyviedlo z miery pár Talianov. Profesor sa opýtal, prečo to robím. Vysvetlil som mu, že v mojej krajine bežne ľudia majú stromovú úchylku. Sebaistý smiech ma načisto odzbrojil a nemal som šancu zaútočiť perche ridi ako on predtým…“

Július si uvedomil, že rebel spiaci v mysliacej bytosti podlieha vo virtualite naliehavej potrebe dokázať viac. „Webový portál pre teenagerov sa vo vývoji posunulo k zaužívaniu vulgarizmov a k vzniku hybridizačných a skratkových metód. Na lesných cestách som si všimol populáciu rozpučených chrobákov a vŕtali mi v hlave. Títo drobní a čierni hlupáci nedokázali urýchliť evolúciu a vyhnúť sa lesným cestám. Zamerať pozornosť teenagerov na etologickú otázku v evolučnom vývoji chrobákov špecifikovaného rodu nevyvíjalo taký ekonomický a morálny nátlak ako čítanie o odvekom boji medzi mužmi a ženami. No nemal som času rozviť svoju ideu. Sociálne pracovitá komunita škrabala mňa a mojich kolegov, keď sme mali vo svojom meracom kvadrante obrovské mravenisko. Vyvýšenina nemusí prenášať svoj úspech a šťastie automaticky na okolie.“

Na výlete Taliani radi cukrovali paradajky, kukuricu a hrášok. „Určite pocukrili všetky cesty do Ríma, to je odpoveď. Keď nám zlyhalo jedno pulmino amrzli sme na úpätí, šli sme na la cena do reštaurácie. Dali nám víno a podbradníky. Priniesli hranolčeky. Po nich nasledovali korpusy z pizze. Podali nám tácky s bochníkmi. Kto chcel, požiadal o chlieb. Najedol som sa do popuku a vtedy čašníci víťazoslávne priniesli originálne pizze. So slzami som pozrel na svoju salámovú. Všetci sa bavili, hulákali, rinčali s pohármi a uprostred dolce vita patrónsky ležala bandaska s vínom, pripomínajúca telnatú ženu s malým mozgom. Oproti mne sedela Talianka, ktorá po mne šla a každý deň sa usilovala nadviazať so mnou rozhovor. Prvý deň sme sa neskoro v noci bavili o batmanovi. Druhý deň o tom, ako bila chlapcov, keď bola malá. Na tretí deň, keď sekala mäso, opýtala sa ma do you like eat meat?, čo som v náhlosti a pomätenosti preložil ako do you like eat me?. Spanikáril som, bola rýchla a preto zo mňa urobila vegetariána.Odvtedy mi hlavná kuchárka nosievala žihľavový čaj, sladkú kukuricu, hrášok, mrkvu… Posledný deň sme sa vybrali na lesnú výpravu s horalom bez rukávov. Vo vetre kričal s entuziazmom, ktorý mi vmietol do hlavy únavu. Prišiel som k miestu, ktoré zdržalo Talianov a opýtal som sa zamilovanej Talianky, čo za rozruch sa tu robí. Odpovedala mi this is wolf’s shit. Nešťastný som zvolal why I am shit? Dáte si do toho pudingu údené šupiny?“

Požiadal som o škoricu.

„Vracali sme sa rozgajdaní džípmi. Na rozlúčku sme si zaburácali v kuchyni náradím. Vzišla z toho krásna hudba, nebola to baila morena¹ a necítil som sa ako v Ríme, ale bola to hudba živočíšna, hudba inštinktov a cítil som sa pri nej ako v talianskej kuchyni. Domov som priniesol čiernych pasažierov. Vďaka tomu som o kliešťoch napísal morálnu kázeň na webovom portáli. (Kliešť – pôvodca vládnych špendlíkov, s tým rozdielom, že kliešť ste mohli v akomkoľvek smere vykrútiť von z kože bez trvalého poškodenia zdravia, pozn. redakcie).

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.