zipporah

„Kto sú zradcovia Ruska? Najväčší zločinci v našich dejinách boli slabosi, ktorí hodili moc na zem – Nikolaj II. a Gorbačov – a dopustili, aby ju zdvihli hysterici a šialenci,“ vyhlásil Vladimír Putin a dodal: „Nikdy neabdikujem.“

Márna slobody snaha

Absolutizmus a demokracia ostali spojencami v čase občianskej vojny v Amerike, kedy Nikolajov syn, nasledovník a v podstate ďalšia obeť imperiálnej klietky Alexander II. poslal do USA na pomoc svoje námorníctvo. Alexander II. bol tým nešťastníkom „osudného“ okamihu, na ktorý už čakalo celé európskymi ideami zamorené Rusko. „Najnebezpečnejší okamih pre zlú vládu nastane vtedy, keď začne robiť reformy,“ povedal Alexander de Tocqueville. Toto konštatovanie nie je myslené proti reformám, tie sú nevyhnutné, je to číra myšlienka o jave takom, akým naozaj je: reformy sú nebezpečné pre toho, kto ich uskutoční, a pre tých, ktorí s nimi nesúhlasia. Reformy sú predovšetkým o emóciách, ktoré v dospelom svete vedú k drastickým skutkom. Alexander II. zrušil nevoľníctvo a…

Márna atentátu snaha

… pokúsili sa ho šesťkrát zabiť. Väčšinu z týchto vyviaznutí zo smrti pripisoval zásluhám jeho mladučkej milenke Kataríne Dolgorukej, z ktorej bol podobne unesený ako Katarína z Potemkina (aspoň dochovaný archív listov o tom svedčí). „Jediným zdravým základom veľkého štátu je egoizmus, nie romantizmus,“ vyhlásil Bismarck. Vo všeobecnosti sa význam mysticizmu zvyšoval už v priebehu celého 19. storočia. Škótske médium Daniel Home údajne používal na svojich seansách falošné končatiny a vlastné nohy. Ženu Napoleona III., držiac za ruku svoje mŕtve dieťa, dojali bosé nohy Daniela Homea. Podobných seáns sa zúčastňovali aj ruskí imperátori. Romantika, mystika, a stálica erotika boli pochopiteľnými únikmi vtedajších panovníkov z politicky dusnej atmosféry. Alexandra II. sa nakoniec podarilo zabiť bombou, roztrhalo mu nohy a v absurdnej strate všetkej duchaplnosti ho krvácajúceho vláčili do Zimného paláca, kde dokončil krvavú púť, na ktorej sa pozorovateľom stal ďalší nástupca Alexander III. Za jeho vlády už prebiehajú pogromy, protižidovské vzbury, ktoré začali v Chersone.

Z tohto obdobia pochádza príhoda o tom, ako sa ruský imperátor, dánsky a grécky kráľ s princom z Walesu prechádzali po parku a stretli blúdiaceho turistu. Keď sa im chcel poďakovať za nájdenie cesty vypytujúc sa na ich mená, po ich predstavení turista odpovedal: „A ja som kráľovná zo Sáby.“

Ľahostajnosť

Alexander III. bol mohutnej postavy, oženil sa s dánskou kňažnou Minny, s ktorou mal syna Nikolaja II., predposledného panovníka. Dostalo sa mu šťastného detstva, bol však vychovávaný v izolácii, čo malo dopad na jeho panovnícke schopnosti. Pri jeho bezchybnom vystupovaní okolie občas pochybovalo, či Nikolaj II. má vôbec nejaké emócie. „Nik sa pri ňom necítil odcudzený, no nik sa s ním nikdy nezblížil.“ Anglosaské sebaovládanie (čo je neruská vlastnosť) mu bolo blízke, preto sa zaľúbil do Alexandry s podobným postojom.

Nikolaj II. a jeho rodina vystihuje charakteristické znaky dnešných rodín. Uzavretosť, izolácia, ignorovanie vlastných omylov, viera vo vlastnú „dokonalosť“ a akási slepota či odmietanie skutočného stavu zvyšku sveta, ktorá je obťažujúca a vyžaduje si zvýšenú mobilizáciu síl. Jedným slovom: ľahostajnosť. V jeho pozícii úplne nežiaduce a neprípustné. Istým spôsobom vládol, bol odhodlaný a prefíkaný, ale prevážilo v ňom to ostatné. Izolácia vo výchove a očividná nechuť k vláde. Postupne sa od panovníka odklonilo niekoľko členov z čeľade Romanovovcov vrátane jeho brata Michala a jeho matky Minny, ktorá sa s miernym odporom prizerala na synovu činnosť. Obklopovali ho „prírodovedci“, stráž tváriaca sa, že ju zaujíma svet rastlín a motýľov. Na druhej strane ale Nikolaj II. musel bojovať s veľmi rýchlo ubiehajúcim pokrokom a neuveriteľnou prefíkanosťou ľudstva, ktorá sa na dvore obmieňala. Na nátlak vytvoril dumu, ktorá si vytvárala vlastné hry o tróny, a zrejme taká povaha Petra I. Veľkého by sa sotva handrkovala s týmto nespoľahlivým politickým zriadením či nejakou abstraktnou hrou s ideami. Podkopávala a brzdila vládu Nikolaja II., ktorý väčšmi prejavoval vďaku už len svojej vlastnej rodine. Ani sibírske vyhnanstvo nebolo spoľahlivé, Stalinovi sa podarilo utiecť dovedna osem ráz, niekedy pešo, inokedy romanticky – na saniach ťahaných sobmi – a niekedy prozaicky – vlakom. Do politického riadenia vniesla chaos aj panovníčka, prudérna, neurotická a úzkostlivá Alexandra s magickým Rasputinom (kuchár, ktorý istú dobu pripravoval jedlo pre Rasputina, je starým otcom súčasného ruského prezidenta Putina). Ten sa okrem vplyvu na rodinu hrdil veľkým vtákom. Pokračoval v sláve svojho mŕtveho majiteľa putujúc po svete a draží sa v podobe morských uhoriek.

Michal a Anastázia Romanovovci

Nikolaj II. oficiálne nebol posledným cárom Ruska. Po vynútenej abdikácii a dobrovoľnom prísľube, že Alexej Romanov sa nestane následníkom, sa automaticky stal cárom na jeden jediný deň jeho brat Míša. Michal II. abdikoval. Začiatok i koniec Romanovovcov kotví v tomto mene, ktoré v hebrejčine znamená: kto je ako boh?

Dunenie československých légii počula uväznená rodina Romanovovcov v Ipatievovom dome v Jekaterinburgu. Posledné dni žili v takej pokore, že aj stráž udivila svojim statočným správaním. Skratka OTMA – najstaršia Oľga sa nenechala vyprovokovať anonymnými listami o ponuke pre rodinu opustiť Rusko, starostlivá a väčšmi spoločenská Tatiana, najkrajšia zo sestier Mária a šibalská Anastázia (autorka jednej z prvých „selfie“ fotiek a najväčšia zabávačka rodiny) nemali maniere, ktoré by v ich prípade boli samozrejmé. Naopak, jedinému synovi Alexejovi, ktorý trpel na hemofíliu, nechýbali nepríjemné vlastnosti budúceho cára. Ale súdržnosť medzi deťmi bola veľká, keď dievčatám začali vypadávať vlasy a oholili si hlavy, spravil tak aj Alexej. Lenin sa zľakol, že príde o zajatcov. Dopočul sa o bližších vzťahoch rodiny so strážou a naše légie urýchlili jeho rozhodnutie. Nedbal už na smrť detí, ktoré spočiatku chcel ušetriť. „Je potrebné sťať všetky hlavy Romanovovcov.“ Prvou obeťou sa stal Míša Romanov. Jediný, kto prežil nočný masaker v Ipatievovom dome, bol Alexejov pes Joy. Za ušetrenie života Nikolaja Romanova, ktorý bol historikom a mal prezývku Bimbo, prosil spisovateľ veľkého kalibru Maxim Gorkij. „Rusko nepotrebuje historikov,“ znela odpoveď. Mnohí členovia Romanovovcov sa rozpŕchli po Európe. Jediný, ktorého ušetrili, Nikola žil so svojou ženou naďalej v Taškente (Uzbekistan). V prvej svetovej vojne Británia bojujúca po boku Ruska nepomohla Romanovovcom, Juraj V. váhal, napokon sa brilantná Británia zaslúžila aspoň o azyl pre psa Joya, ktorý dožil svoj psí život vo Windsore. Naopak, v tejto vojne Rusko bojovalo proti Nemecku, a bol to nemecký cisár, ktorý po odmietnutí jeho ponuky pomôcť, poskytol aspoň nemeckú ochranu Nikolajovej matke a manželke Alexandra III. Minny, žijúcej na Kryme. Romanovovci za svoju obľúbenosť a zisk vlády vďačia možno práve Anastázii Romanovovej, ktorá bola takou obľúbenou Ivanom Hrozným z rodu Riurikovcov, akou obľúbenou bola jej menovkyňa na konci romanovovskej cesty, ba príbehy o veselej Anastázie naďalej prúdili svetom. Dlhé roky po smrti a pátraní obetí je dnes celá rodina Nikolaja Romanova konečne spolu.

Lenin mal snahu, aby sa do dejín nezapísal ako vrah Romanovovcov. Svoj cieľ však nesplnil. Vladimír Iľjič Lenin sa postaral o koniec osemnástich životov najslávnejšej rodiny všetkých čias.

Romanovovci si dokázali udržať svoje Rusko vyše tristo rokov.

No a sériu týchto blogov venujem oddanému doktorovi Botkinovi, zdá sa, že to bol výnimočný lekár. Staral sa už o Alexandra II., bol prítomný pri jeho tragickej smrti po atentáte. Zahynul po boku posledného panovníka a jeho rodiny. Nebol v najlepšom stave, OTMA sa starali o neho asi tak, ako sa on staral dlhú dobu o nich. Popri tých všetkých strašných udalostiach, pretvárke, ľudského zlyhania, „berneovských hier“ je úžasné zistiť, že existuje ešte priateľstvo, vernosť a láska.

S láskou spracovala Michaela Romanovová