Cesty po Ukrajine (1)

Všetko sa začalo básňou od Sergeja Jesenina. V prostredí laboratórneho skla, roztokov, studených stolov, stojanov z kovu, kahanov značky Bünsen, bielych poličiek, podozrivých fľašiek, rastlinných omrviniek, v tomto suchom, nudnom, zatemnenom ovzduší, ktorý tak tragicky trpí deficitom ľudskej existencie, tak v tomto žalúziami zatienenom prostredí mi zarecitovala dáma ukrajinského pôvodu smutné verše o psíkovi, ktorému zlý a bezcitný človek zabil „pět malých štěnátek“. Dodám, že je to moja najobľúbenejšia báseň nie pre obsah, ale pre to zachytenie tragédie jednej fenky vo zveršovanej forme.

Keby som bola básnikom, zveršovala by som na začiatok svojej cesty do Ukrajiny tragédiu o ťažko zohnateľnom texte či už o Kyjeve alebo nedajbože o celej Ukrajine. A že hľadám čosi o Poltave, to by sa ešte začudovali stúpenci černobyľskej tragédie, ktorým sa na krátky čas stalo zmyslom život civieť na betónovú stenu. Ukrajinci si môžu mädliť ruky, majú z ľudskej úchylky aspoň zárobok a v ich prípade im doprajem, nech z černobyľského magnetu ťažia, koľko sa dá. Zo mňa budú ťažiť ako z literárneho nadšenca, pretože oficiálne som šla na Ukrajinu pod nálepkou literárneho nadšenca. Takéto slovné spojenie nie je vymyslené, skutočne existuje, ba spája sa práve s Poltavským rajónom.

V zmenárni som vystavila sotva tridsať euro a v obálke sa mi zjavila farebná dúha peňazí. Jedna hrivna sú tri centy. Keď som prešla hranicou ako literárny nadšenec, stala som sa bohatým literárnym nadšencom. V tejto krátkej finančnej prozaickej poznámke už len dodám, že bez pasu je život v Európskej únii jednoduchý a krásny. Žiaľ, o Ukrajine to neplatí. Najvyššiu daň platíme návratom do rodnej zeme.

Užhorod je mesto plné zelene, s morskými potvorami, vyschnutou riekou a bustou Alexandra Puškina, hoci podobá sa viac na mňa než na ruského velikána. Užhorod je aj plný žltomodrých minionov, minioni džúsiky, minioni čokoládky, minioni guličky, minionské matriošky, alkalické baterky s minionmi… Baterky som si vzala. Banána! Vysvetlenie prečo minioni a nie Míša Bulgakov (literárny nadšenec) prišlo až o mnoho dlhých dní neskôr. Užhorod má pekné centrum, tu sa človek cíti ako doma, veď Košice nie sú ďaleko. Ukrajinci si kupujú na Slovensku autá, preto tu často vídať slovenské značky. Ako doma.

 

Pred odchodom na železničnú stanicu sme si všetci povinne, okrem dvoch psíkov, sadli na najbližší predmet v duchu zvyku. Vtedy som prvý raz pocítila na vlastnej koži vieru, mystiku a poverčivosť v jednom. Ukrajinská duša… Tikety na väčšie vzdialenosti sa musia rezervovať aspoň mesiac a pol dopredu. Každý vagón má svojho sprievodcu, ktorý prinesie kapučíno, čaj alebo kávu za osem hrivien, no aj upozorní podozrivých cestujúcich. Zabudnime už konečne na to, že Ukrajina je nebezpečná krajina. Ani zďaleka to nie je pravda, nebezpečný je Rím, kde ma prenasledoval jednu celú ulicu (a veruže tie rímske sú poriadne dlhé) pofidérny človek, kvôli ďalšiemu som sa vo Villa Borghese nemohla ani rozlúčiť so sochou môjho milovaného spisovateľa z Ukrajiny, ktorého si tu s veľkým potešením často vyskloňujem, no zachránila ma až socha Puškina… A o Londýne ani nehovorím. Ukrajina je neporovnateľne bezpečnejšia s troma výkričníkmi krajina než Taliansko, Anglicko či hriešna India. Vo všetkej počestnej vehementnosti.

Takže my sme mali paniu, ktorá sa ani raz neusmiala za hodiny zodpovedajúce vzdialenosti približne 1150 km z Užhorodu do Poltavy. Za natriasania sa vo vlaku veľmi vážne pohrozila Míše resp. Michajlovi, môjmu spolusediacemu, aby bol poslušný a neotravoval djevočky, lebo ho presunie inam. Dobromyseľný Míša s nevinným pohľadom a fľašou v ruke sa nechápavo díval zdola nahor na paniu sprievodkyňu, zaberajúcu celé dvere vo svojom čiernom hrozivom tieni. Ako literárny nadšenec som sa duševne stotožnila s Čičikovom, ktorý sa viezol naprieč krajinou svojou bričkou. Michajlove pripité niekoľkohodinové skloňovanie slova „karpaty“ v plynulej ukrajinčine šli občas do luftu ako aj smrad z jeho nôh a chrápanie s decibelmi magnetickej rezonancie. Popravde som bola vzrušená predstavou, že sa blížim k miestu krásneho spisovateľa, než aby som sústredila pozornosť na karpatského Míšu; ten sa veľmi rýchlo dostal do stavu pokazeného rádia. Mala som obavy, či nezačne robiť aj stojky. Ako literárny nadšenec som sa ho spýtala aspoň na najobľúbenejšie dielko. Master i Margarita. Bolo to príjemne a tak správne ukrajinsko-rusky strávený čas. Zelený oceán – Ukrajina – ubiehala pred očami, polia, Čičikov, kravky, knieža Myškin, sporadicky oblaky, Eugen Onegin, zastávka Čop, a všetky pekné postavičky z ruských kníh. Kopy sena. Polmesiac a vlak, ktorý kolísal náš spánok. Alebo nie? Tých desať minút spánku vďačím perfektnej klimatizácii, ktorá z nás nevyrobila mrazené lososy, ako sa to zvykne diať na Slovensku. Ráno nás vítali vresoviská, močiare, húsky a východ slnka.

Ak ide o klimatizáciu, Ukrajinci sú pokrokovejší, klimatizácia je asi prvý dôvod podnikať na Ukrajine. Druhým je podnikanie s pneumatikami. Cesty sú totiž také, že niekedy to vyzerá na pripitého vodiča. Teda sme už v meste Poltava cestou do Gogoleva (čítaj „hoholeva“). Ale aj keby ste ozaj pili, či nedali si bezpečnostné pasy vrátane vodiča, netreba mať obavy. Údajne to policajti neriešia.

Na Ukrajinu som prišla zamoriť ju literárnym nadšením. Jedlo bolo vedľajšie, prvoradé bolo precítiť všetko čo v najsilnejšom literárnom duchu. A tak v literárnom nadšení som začala zúfať, pretože v Poltave som sa zdržala už čosi pol dňa a stále nič. Nič! Tak kde si? A vtedy sa zjavil. Skutočne! Po položení si zúfalej otázky smerujúcej k tomu, kvôli čomu som sem prišla, zahliadla som veľkú sochu Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Pre ten moment sa človek najrýchlejšie stáva poverčivým. Pre ten moment sa stalo, že, a teraz parafrázujem z Mŕtvych duší, som stretla na ceste zjav, nepodobný všetkému, čo vídavam, a zobudil vo mne cit, nepodobný tým, ktoré je mi súdené cítiť celý život…

To be continued 🙂

 

Zdroj foto:

Predstaviteľovi tzv. existenciálnej psychoterapie, Irvinovi D. Yalomovi

13.06.2024

„Viete, že Mojžiš dokázal premiestňovať vodu rukou. Predstavujem si, ako sa masy vôd v oceáne podobne rozostupujú na začiatku môjho života. Kráčam po dne, hoci neviem k akému cieľu. Dôležité je pre mňa to, aby som kráčala. Čas plynie a ja si neskôr uvedomím, že dno sa mi vzdialilo, moja cesta je vyvýšená. Krúžim okolo pätnásteho roku života, rýchlo stúpam [...]

Hanumán ukazuje, ako si budovať dôveru

19.05.2024

Ako sa píše na obálke knihy Rámájana, nesmrteľný príbeh o dobrodružstve, láske a múdrosti je ako nezastaviteľný tok rieky, voda prichádza a odchádza, obmýva brehy, skaly, kamene, napokon nás samých… bez zastavenia. Príbeh Rámu je čosi iné, úplne nové pre čitateľa, ktorý celý život siaha po knihách z majestátnej a hojne pestrej európskej knižnice, [...]

Cestou na Gabrielin pohreb

07.05.2024

Kedysi mi stačilo stáť v dlhom rade dospelých, Prepletávať sa a motať lesom tých nôh, Bolo nás vtedy veľa – deciek vzrušených Pre sladkú zmrzlinu z koruniek troch. Kedysi mi stačila k šťastiu kakaová. Za tri korunky. Túžby, sny, priania a kakaovníky časom ale zrejú, V puberte sa pridružili sériové knihy pre deti a mládež, Moje myšlienky venujem [...]

torta, narodeniny, oslava

Narodeninový deň je tým najsmrteľnejším v roku, ukázala štúdia. Zomierajú viac muži alebo ženy?

02.11.2024 20:25

Deň, kedy sa vo Francúzsku najmenej umiera, je 15. august. Naopak nadpriemerne sa umiera od novembra do apríla.

traktor, poľnohospodárstvo, farmár, roľník

Pod prevráteným traktorom v Gregorovciach zahynul muž

02.11.2024 19:27

Zdravotná služba na mieste skonštatovala exitus.

Šimkovičová

Šimkovičová podpísala kultúrne zbližovanie s Čínou, plány má veľké

02.11.2024 18:20

Témou boli vzájomné hosťovania štátnych opier či rozvoj divadelníctva, dizajnu, literatúry či v kreatívnom priemysle.

Syrskyj, zelenskyj

Čelíme jednému z najväčších útokov Rusov, uviedol generál Syrskyj. Rúca sa východný front?

02.11.2024 18:08

Boje podľa veliteľa ukrajinských síl vyžadujú ustavičné obnovovanie zdrojov ukrajinských jednotiek.