zipporah

„Človeka mi dajte, človeka!“ hovoril Oblomov. „Milujte ho…“

Z histórie poznať, ako jednotlivé spoločnosti s vytvoreným a fungujúcim systémom mali pretrvávajúcu tendenciu presahovať hranice vlastného priestoru. Z mnohých príčin spoločnosti prekonávali územia rôznymi spôsobmi, pričom jeden z nich predstavuje oxymoron „soft power“ a teda mäkká sila. Niektoré spoločnosti dnes profitujú z tejto sily, ako Veľká Británia, Nemecko, Čína, iné komplikujú život svoj aj iných, ako sa tomu v poslednej dobe darí USA, zatiaľ čo ďalšie krajiny v nej zaostávajú, ako Rusko. Zvyk je duša vlády, ako píše A. S. Puškin (Boris Godunov), a zvyky spomínaných krajín postupne prebrali ďalšie spoločnosti. V terajšej „globálnej nálade“ však stojí za to upriamiť pozornosť na významnú zložku krivkajúcej „soft power“ Ruska, ktorou je bez pochýb ruská literatúra.

Nemálo ľudí na svete ešte zvykne čítať. Prečo dnes prijímame angličtinu, častokrát na školách povinnú, za samozrejmosť? Prečo sme Nemcom „odpustili“ prvú polovicu 20. storočia? Prečo je Rusko odsúdené za ten istý zločin viacnásobným „pohŕdaním“ sveta v porovnaní s inou krajinou, v ktorej sa udial ten istý zločin? Prečo Francúzi a bonapartisti obdivujú historickú postavu Napoleona, keď vedia, že to bol zároveň človek zodpovedný za smrť státisícich ľudí? Prečo sme mentálne „zmierení“ s režimom v Číne? Na podobné otázky, ktoré charakterizujú „náladu“ spoločností vo svete aj doma, môže čiastočne odpovedať práve význam pojmu „soft power“.

Americký analytik v oblasti politiky a medzinárodných vzťahov, Joseph Nye predstavil koncept „soft power“ (mäkkej sily) už na konci 80. rokov (Soft Power: The Means to Success in World Politics). Dosiahnuť požadované správanie ľudí je možné viacerými spôsobmi; hrozbami, platením, alebo prilákaním, iným slovom presvedčiť ľudí, že si zvolia to, čo chceme my – tzv. mäkkou silou prinútime spoločnosť, aby vlastnou voľbou požadovala také výsledky, aké chceme. Veronika Salminen (Máme se bát Ruska?) poznamenáva, ako si krajiny nenásilnými prostriedkami vo svete potvrdzujú veľmocenskú príťažlivosť, kultúrnu prestíž a svoju ideologickú výbavu. „Soft power“ je dôkazom toho, že sila nespočíva len vo veľkosti armáde, počte zbraní či prosperujúcej ekonomike, ale zahrňuje taktiež svet predstáv a svet informácií – myšlienkový svet, ktorý nenásilne daná krajina presadzuje.

Disponuje Rusko vo svete mäkkou silou?

Zatiaľ svet nedospel k zvyku sadať si pred rozlúčkou na hocičo, čo je poruke a neprepadne sa to pod váhou (A. P. Čechov, Věruška). Môžu to byť niektorí spisovatelia či hudobní skladatelia, prezentujúci prestíž ruského umenia? O nich sa zmieňuje V. Salminen. V tomto bode by som sa pozastavila a naplno rozbalila tému „ruskej klasiky“ (označujúci skutočný výraz ruská literatúra), ktorá si právom zaslúžila pozornosť ľudí z celého sveta. Aj v dobe informačného boomu, prepletajúcich sa súčasných globálnych nálad, sú v živote človeka potreby, ktoré nebudú podliehať globálnym problémom a to pravdepodobne ani v budúcnosti. Jednou z potrieb iónových kanálov nervových buniek v synaptickej signalizácii… a teda potrieb jednotlivca je duševná potrava, ktorú mu poskytuje forma knihy. Kto vyriekne slovo, po ktorom prahne moja duša? (V. F. Odojevskij, Ruské noci) To je hádanka, ktorú nám v tom nočnom tichu akiste kladie mesiac, keď naňho hľadíme ako preslávený Raskoľnikov zo Zločinu a trestu. Za posledné storočie práve ruská knižnica má celkom slušne našliapnuté stať sa súčasťou „Russian soft power“ vo svetovom meradle, ak sa ňou už nestala v niektorých krajinách… Knižka je, priateľko, ako pekný sad, v ktorom je všetko – príjemné a užitočné… (M. Gorkij, Vo svete). A určite je menej náročné si so sebou niesť knižku, než vláčiť so sebou záhradu, ako to robil Potemkin.

Niekoľko rokov som členkou výbornej a rýchlo rozrastajúcej sa skupiny na sociálnej sieti o ruskej literatúre, vrátane ďalších skupín s témou ruskej kultúry. Ruskej literatúre som sa intenzívnejšie venovala zhruba šesť rokov, naposledy mám zaevidovanú v poradí 118.tu knihu, odvtedy som ich pár ešte prečítala, „dostojevský šarm“ aj dvakrát. Sem-tam som prejavila ambície prispieť k väčšiemu povedomiu v spoločnosti o kvalitách ruskej literatúry, sem-tam, pretože mi to narúša, pochopiteľne, bežná próza života a povinnosti. Vždy sa však s vrúcnou láskou a nostalgiou vraciam k tejto téme aj po vyše dvanástich rokoch, pretože to považujem za jednu z najsprávnejších vecí, ktoré môžem urobiť. Bez megalomanskej diagnózy, boli a sú to tí najlepší vychovávatelia a učitelia v mojom živote, ktorí mi dali obrovské množstvo poznatkov o umení žiť. Prečo je tento vplyv sakramentsky silný na bežného čitateľa? Častokrát sa čitatelia v horúčke čítania pozastavujú nad tým, v čom spočíva sila ruskej literatúry. Jednou z hlavných príčin môže byť to, čo spomína S. S. Montefiore (Romanovovci), jazyk literatúry sa používal na vyjadrenie zakázaných túžob, pretože v Rusku bola politika zakázaná. Vznikali napríklad moskovské literárne salóny, kde sa odohrávali vášnivé debaty, aké sa vedú možno dnes počas cesty Transsibírskou magistrálou za prítomnosti uhoriek a vodky. Ďalšou príčinou môže byť taký obyčajný jav ako počasie. Dlhé zimné obdobia bez iPredmetov ponúkali možnosť vzdelaným ľuďom (ktorých zastúpenie v Rusku nebolo veľké) dostatok času na písanie. Samotní autori si ale museli taktiež dávať pozor na to, čo píšu.  Vasilij Petrovič cítil, že túto záhadu nerozlúskne, a zostával sedieť. „Nuž čo, dám si pozor,“ prebleslo mu hlavou čosi ako ospravedlnenie, ale vzápätí sa sám pred sebou zahanbil. „Prečo by som mal dávať pozor, čo som nejaký spisovateľ?“ (V. M. Garšin, Stretnutie) Príčin je viac a najkrajšie je to, keď si ich nájdeme vlastným rozumom a srdcom.

Z vlastného pozorovania môžem potvrdiť, že ľudia žijúci v Indii, Pakistane a USA sú početnejšími čitateľmi „ruskej klasiky“, aktívnymi nielen v zmysle „prečítal som si knihu a čau“, ale reálnymi kriticky mysliacimi bytosťami, ktoré sa ustavične vracajú myšlienkami ku knihám, vyjadrujú sa k téme a celé dejstvo pôsobí ako z ruského debatného salónika v 19. storočí. Je to až mágia, sledovať tieto diskusie, prinútené ľuďmi, ktorých mená stihol lepší osud, než bol osud ich skutočného života. Niekoľko takýchto jednotlivcov z rôznych kútov sveta mám medzi priateľmi už roky, jedného zo Srí Lanky dokonca viac než desať rokov. Trvanlivé digitálne priateľstvá sú založené na tom, že títo ľudia sú schopní aj po dvoch rokoch mlčania sa ozvať a diskutovať na nadčasovú tému oblomovčiny (I. A. Gončarov, Oblomov). Osobne nepoznám človeka, ktorý prečítal pár desiatok kníh a hodnotil Rusko podobne negatívne ako ten, ktorý siahol možno po Vojne a mier (L. N. Tolstoj), či v menej šťastnom prípade… po žiadnej knihe. Ako to platí v bežnom živote, v bežných odboroch, tak to platí aj pre ruskú literatúru, skrz ktorú čitateľ pomaly ale isto poznáva Rusko, a teda toto pravidlo znie: čím viac kníh prečíta, tým väčšiu opatrnosť má vo vytváraní si úsudkov na túto krajinu. Ustane človek trošku a už ho život omrzí… ale ja si o živote toto myslím: nie je čas na smútok, život treba cítiť srdcom, vnútrom ho treba prijímať (V. G. Lidin, Odpadlík). Celá finta je zachytená v okamihu, ktorý si každý ruský autor vzal do rúk tak opatrne ako pierko, preukázal tomuto okamihu toľko pozornosti, úcty, aby sa tým priblížil nielen ruskej duši, ale duši každého človeka… Navyše s osobitým jazykovým štýlom.

Cesta, brička, trojka koní, známych čitateľovi, Selifan, Čičikov, nuda a pustota okolitých polí. Všade, kdekoľvek by to bolo, či v tvrdej, hrubo biednej a špinavo plesnivej nízkej spoločnosti, či v jednotvárne chladných a nudne čistotných stavoch vyšších, – všade aspoň raz v živote stretne človek na ceste zjav, nepodobný všetkému, čo vídaval dovtedy, ktorý aspoň raz zobudí v ňom cit, nepodobný tým, ktoré je mu súdené cítiť celý život… (Mŕtve duše; N. V. Gogoľ)

Spisovatelia potrebovali písať tak, aby sa nedostali do problémov, čo sa nie vždy podarilo. Napriek tomu väčšina z nich poskytuje vo svojich dielach obraz Ruska. Príliš veľa času nestrácali s filozofovaním (žeby pre drsnejšie podmienky života?), v ruskej klasike ak sa filozofuje, nie je to filozofia, akú chápeme v európskych končinách. Filozofické učenie a vymýšľania sa medzi Rusmi nikdy neujmú, na to máme príliš mnoho zdravého rozumu. (I. S. Turgenev)

No, dosť už, dosť, – povedal Voloďa, sadol si bližšie a začal jej bozkávať ruky. – Nechajme Schopenhauerov, nech filozofujú a dokazujú, čo sa im chce, a my budeme bozkávať tieto rúčky. (A. P. Čechov, Veľký a malý Voloďa)

Písanie v Rusku slúžilo ako zrkadlo spoločnosti (J. Pašteka), autori si uvedomovali, že bez literatúry nemôže byť spoločnosť (F. M. Dostojevskij). Boli aj ponížení a potrestaní svojou dobou, ale nikdy nepadli, nezmizli v pene smiechu (V. Hugo, Človek, ktorý sa smeje), ako diváci Gogoľovho Revízora alebo čitatelia Čechovových humoresiek. Pre istotu dopĺňam, tými divákmi a čitateľmi sme my… No v každom prípade pohoršenie a hrubé výčitky sú celkom zbytočné a lepšie je smiať sa; smiech dokáže oveľa viac ako desať kázní! (A. P. Čechov, U známych) A to aj v prípade, ak sa zasmejeme aj nad sebou samým.

Skromný náčrt o mäkkej sile ruskej literatúry zakončím menším koncertom výrazných postáv. Vysvetľuje príťažlivosť ruských diel. Hoci Čechov konštatuje, že Onegin je zaujímavý tým, že vôbec neľúbi, a Taťjana je očarujúca, lebo veľmi ľúbi a keby sa navzájom rovnako ľúbili a boli šťastní, boli by asi nudní, Eugen Onegin môže byť výborne vypracovanou dobovou postavou, ktorej sa autor venoval takmer sedem rokov. Solženicynova Matriona je najpozoruhodnejšou postavou vôbec v „ruskej klasike“, ktorej by mohla konkurovať snáď iba silná postava babičky z príbehu Úšust (I. A. Gončarov). Všetci sme žili vedľa nej a nepochopili sme, že práve ona je ten jeden spravodlivý, bez ktorého, ako vraví príslovie, neobstojí dedina. (o Matrione) Tieto postavičky ukážu skutočné umenie života, naopak s Turgenevovými nihilistami Rudinom a Bazarovom (Otcovia a deti) strávime milý čas odporu k všetkému, je to odpor fraktálnych rozmerov a fraktály sú celkom atraktívne… Kontrast upracovaného života so životom popierajúcim by umlčal aj Čechova. Je tu taktiež skutočná postava v knihách, ktorá vyvoláva aj kontroverzné reakcie: Maxim Gorkij a jeho životopisná trilógia, zrkadlo jednej ľudskej povahy a jednej veľkej krajiny. Najčastejšie skloňovaným je nepochybne Raskoľnikov a jeho nevesta Anna Kareninová, aj keď osobne si myslím, že Dostojevskij vykúzlil najlepšie prepracovanú postavičku kniežaťa Myškina (Idiot), posúva čitateľa k samotnej idey krásy, ktorá sa v človeku blysne a oddelí od ríše zvierat. Keby sa u Matriony ubytoval knieža Myškin, Fridrich Schiller, autor Estetických úvah o kráse (z ktorej pravdepodobne čerpal aj Dostojevskij), by nadobudol natešený pocit, že majstra (t.j. jeho) prekonal učeň (a dokonca dvaja). Aj úplne obyčajný človek ako Čičikov (Mŕtve duše, N. V. Gogoľ) prestane byť nudným, keď má dôležité poslanie. História duše ľudskej, i tej najplytkejšej, je možno zaujímavejšia a užitočnejšia ako história celého národa, najmä keď vyplýva zo sebapozorovania zrelého ducha a keď je napísaná bez márnivej túžby vzbudiť účasť alebo obdiv. (Hrdina našich čias, M. J. Lermontov) Apropo, utrpenie mladého (melancholického) Pečorina z príbehu Hrdina našich čias nezaostáva za Wertherom. Ľudia milujúci ironický humor budú spomínať na Chlestakova, ktorý si zahral revízora (N. V. Gogoľ). V súčasnosti sú najpopulárnejší bratia Karamazovovci, ich autorom som začala svoju púť v ruských končinách. Zúfalý výkrik Oblomova na začiatku je znepokojenie nad prázdnotou a plytkosťou konzumného života, ktorú rozbíja jedinečným spôsobom každý jeden ruský spisovateľ. V tom tkvie „Russian soft power“.