zipporah

Realitu života a smrti predstavuje niekedy okamih, v ktorom víťazí smrť nad životom a živým len klesne hlava na prsia, ovisne srdce, ochabne mozog. Prestáva veriť realite.

„Moja pani krásna, kde je moja pani… šla som si po vedro a očkom pozriem do izby… a tu prázdna posteľ, ustlaná… moja pani, kde je vaše krásne belaso modré oko vykúkajúce spoza stolíka s fľašou, pohármi a chrumkami?“ To večne zvedavé, veľké modré oko. Pohľad zvedavosti a záujmu o blízky svet. To bol televízor, personál a návštevy.

V izbe je ticho a hrôza z neho. Hrôza, ktorú tvoria navždy stratené zvuky vašich pľúc. Chrčanie, prskanie, pľuvanie – hlasy opotrebovaného a starého života. Moja drahá, ešte dva dni predtým ste mi podávala cukríky. Zabudla som vám natrieť vaše boľavé kolená. Ja som vám to sľúbila a teraz si to vyčítam. Svet je taký prchký a rýchly, že nemám ani čas kričať, hľadať vás, zmieriť sa. Moja drahá pani. Dnes som sa tešila na vaše slová: „Sestrička, prineste mi paľenku… Sestrička, vodku.“ A vaša prosba podtrhnutá sklonom hlavy… A ja by som vám odpovedala: „Pani, ale ja nepijem… ale no, viem, že chcete vodu a limonádku. Tak vám prinesiem, a chcete radšej čaj či limo? Paľenku totiž nemáme. Ale nebudete priveľa piť, lebo nemám záchranné koleso, keď sa budete topiť, moja milá.“

Tie vaše velikánske belasé oči, stále na mňa hľadia. Ten váš sklon hlavy, akože trpím, ale držím sa, ďakujem za opýtanie („A nalejete mi pohár vodky?“). Ten váš dýchací orchester, ťažko liečiteľný. Už ho viac nepočuť. Niet toho zvedavého belasého oka, vykúkajúceho spoza stolíka s dvoma pohármi, balíčkom chrumiek… Všade vôkol pokrkvané servítky ako sneh.

Snehové vločky dopadali.

Zima skončila.

Mojej charizmatickej perinbabke s belasými očami