zipporah

Skutočnosť smrti a strach z nej je praotcom hlbokých myšlienok a matkou filozofie i náboženstva. Arthur Schopenhauer

Schádzam na cudzie životné cesty, odprevádzam ľudí na druhý svet. Smrť je tu momentálne tímovým hráčom, ktorý podplácam pohladením, keksíkmi, krémami, plyšákmi, slovíčkami, aby sa zachovala voči môjmu klientovi čo najmilosrdnejšie. Raz isto nebudem chápať, ako som mohla čosi také v živote robiť, kšeftovať so Smrťou! Raz príde koniec týchto vlečúcich sa jesenných dní vysokých teplôt. Téma počasia zostáva privilégiom život žijúcich ľudí, téma horúčok privilégiom chorých. Už teraz ale vidím, že táto hra je aspoň zmysluplne strávený čas počas prerušeného štúdia. Snažím sa vidieť zrýchľujúci sa vlak, jeho vagóny s kaskádou kontrastných udalostí, rátať ich, udržiavať ich pokope, nevynechať ani detail a zároveň vidieť ho komplexne. Emócie úplne vypnúť nie je jednoduché ani žiaduce v takejto „práci“. Na druhej strane sa vyžaduje byť odosobneným a nehodiť sa pod vlak ako Anna Kareninová (psychická stránka). Prípadne sa pošmyknúť pod vlak a dokaličiť sa (fyzická stránka).

Položím ruky na diabetické sladkosti, keksíky, tyčinky, na tú útlu zbierku obľúbených sladkostí, chrumkavú hromádku bez duše ležiacu na stolíku, na ktorú kvapkajú neovládateľné slzy. Už nerozbalím žiadnu z tých sladkostí po obede, po večeri. Jeho príbuzní tu všetko zanechali. Jeho syn sa mi dotkol ramena na znak poďakovania. Prehltla som a horko-ťažko sa ovládla. Sú preč. Všetky tie nevypovedané posledné sekundy, minúty a hodiny mám v očiach, vyplavujú sa a padajú na nerozbalené keksíky a keksy.

Je to „práca“ s demaskovaným Životom, je to čas obnažených javov, čas bez pretvárky, pretože už nezostali sily na spoločnosťou akceptovateľné konanie a správanie. Pred sebou máte sled potrebných chýb a omylov prírody (diagnózy klientov) na udržanie rovnováhy a človeka poskytujúceho pomoc (ľudská povaha). Jedno aj druhé zlyháva podľa situácie a kto má akú ľudskú povahu. Treba však pamätať na dôležitý jav, ktorý sa týka nás všetkých a podľa toho by sme sa mali správať aj k umierajúcemu človeku. Ľudskú dôstojnosť predstavuje hlina, prach, zemina, piesok, zhluk zrniek… zlepenec ľudských práv a našou úlohou je zaistiť, aby sa tento krehký zlepenec nerozpadol. Zvýšená krehkosť ľudských práv starého či ťažko chorého človeka je zapríčinená demaskovaným spôsobom života na sklonku, pričom sa nejedná len o nejakú toaletu, ako si to vykladá spoločnosť. Konajme tak, aby sa dôstojnosť pre človeka zachovala do poslednej sekundy jeho života. Existujú takí, ktorí odmietajú súcit, ale na svete niet človeka, ktorý by odmietol zhovievavosť; nižší level lásky, avšak nutný „základný balík“ vášho prístupu k svetu.

Naučili ste ma prijať pochvalu či kompliment. Ja hlúpa som vás automaticky odbila ako každého iného, keď ste horko-ťažko povedali: Vy ste zlatá. A moja odpoveď bola: ja nie som zlatá, ja viem byť aj diablik. No čo je toto za odpoveď?!, hneď som napravovala prekérnu situáciu, ktorú som navodila svojou nezvládnuteľnou slabosťou – neschopnosť prijať pochvalu. Náladovosť mala zrazu nízku cenu, bola lacná oproti situácii, ktorú vytvoril môj klient s dobrým úmyslom poďakovať sa za moju pomoc. Že sa nehanbím!

Oľutovala som tú situáciu ešte v ten deň. Dnes myslím na to, že ma klient naučil prijať pochvalu. Znie to jednoducho, ale celý proces nebol vôbec jednoduchý a pretrvával už dávno predtým. Hoci je mnoho klientov, ktorí ďakujú a sypú pochvaly, tento klient, celá jeho existencia mala všetky predispozície a predpoklady na uskutočnenie životnej lekcie. Ďakujem, pán Viktor.

Evičke, Petronele a Viktorovi, odpočívajte v pokoji