zipporah

Ako sa píše na obálke knihy Rámájana, nesmrteľný príbeh o dobrodružstve, láske a múdrosti je ako nezastaviteľný tok rieky, voda prichádza a odchádza, obmýva brehy, skaly, kamene, napokon nás samých… bez zastavenia.

Príbeh Rámu je čosi iné, úplne nové pre čitateľa, ktorý celý život siaha po knihách z majestátnej a hojne pestrej európskej knižnice, vrátane ruskej a americkej. Epický príbeh z Indie prefúka skúsenú dušu, nezostane v tele zrnko prachu na skúsenostiach a ani pochybnosti o tom, že ak niečo v živote má silnejšiu moc, než sú životné skúsenosti, tak je to moc fantázie. Znalosti a vedomosti sú iba piliermi, ani forma nestačí, skutočnú nadčasovú moc má iba ľudský dôvtip, ktorý sa snúbi s fantáziou.

Siahodlhý epos je ten oheň, ktorý dramaticky spáli starý svet európskeho čitateľa a jeho čitateľská duša vstane z popola do nového sveta predstáv. Spomínam si, ako som kedysi hľadala niečo nové, skutočne nové, v čom je zachovalá história vo fantazijnom zobrazení, ale nahá chamtivosť má rovnakú tvár na celom tomto svete a skrýva sa v každom kúte. Takto obrazne by som opísala moje sklamanie z ospevovanej historickej knihy o konfucionizme, ktorej niečo chýbalo… Čo to bolo? Odpoveď je jednoduchá, chýbal tomu príbeh.

Rámájanovi stúpenci dodnes kráčajú po zemi, teda príbeh hrdinu putuje a zanecháva stopy…

Jeden z najväčších diel indickej literatúry si podmanil tak všetky živly a víťazí nad časom.

Čas je podľa Válmíkiho, autora diela, ničiteľom všetkých svetov. Svetov, ktoré si predstavujeme my, a teda kým sme tu my, sú tu svety a budú stále pribúdať a pribúdať, prichádzať a odchádzať, budú duť alebo spaľovať nás, budú v nás zanechávať stopy… pretože sú to príbehy.

Svojou chytrosťou si ma získal v jedinom okamihu Hanumán, ktorý sa usiluje hlavnému hrdinovi pomôcť nájsť princeznú Sítu a odovzdať jej materiálny odkaz od jej Rámu. Ako sa mu vôbec podarilo získať si dôveru užialenej princeznej, ktorá už mesiace prebývala v krutom svete svojho únoscu, démonického Rávanu? Dennodenne počúvala hrozby, úklady, je to zlomkový opis, ale… Sám Hanumán dumal, ako jej dokázať, že on je ten pravý posol dobrých správ. Sítu plná oprávnených pochybností sa mala ocitnúť pred opicou so zázračnými schopnosťami. Scéna sa zdá byť jednoduchá, čitateľ ju môže obísť bez väčších úvah, ale mňa to napríklad zaujalo. Hanumán vo svojich úvahách preukázal skutočnú chytrosť a dokázal, že každá vec má svoj príbeh. Má Foucaultove slová. Slová a veci od Michela Foucalta sú navždy spolu a tak tomu zostane.

Každý kúsok tohto sveta, živý i neživý kúsok, živá i neživá vec, má svoj príbeh. Hanumán to vedel a preto sa rozhodol ospievať príbeh Rámu pred Sítou a tým dokázať, že prichádza ako jej priateľ. Nebola to forma spevu, hudby, ale samotný príbeh, ktorým začal budovať dôveru v nej. Hanumán teda ukazuje, ako si budovať dôveru príbehom, ktorý nemusí byť vymyslený, naopak môže potešiť srdce svojou pravdivosťou, môže sa dotknúť srdca či mozgu a poskytnúť pocit, že je tu ktosi, kto mu rozumie… Niet blaženejšieho pocitu, ako keď vám niekto rozumie a pomenúva, čo prežívate. Nech je to ktokoľvek, živý či mŕtvy. U mňa to určite bol ktosi ako Umberto Eco a jeho Foucaultovo kyvadlo, riešiace dejiny symbolického správania človeka a jej dôsledky najmä a hlavne v súvislosti nielen s kresťanstvom, lež s akýmkoľvek náboženstvom, ďalej Schopenhauerov opus Svet ako vôľa a predstava, ktorý už názvom vypovedá o tom, že sme za jedno v tom, ako vnímame svet, Gončarovov Všedný príbeh s autentickými dialógmi mladej a starej generácie, Hamlet, východný „hamlet“ Gogoľ, Hugove snáď všetky diela rad radom mi otvárali oči, Schillerova predstava o skutočnej kráse v umení, ktorú spodobil Dostojevskij v slávnej postave kniežaťa Myškina, to sú všetko a nie jediné príbehy, ktoré som cítila, ale nevedela pomenovať a ocitla som sa v blaženom stave, keď tu boli práve oni, aby opísali to, čo cítim, čo som zažila, čo ma trápilo, čo ma naopak tešilo.

Všetko má svoj príbeh. Spisovateľ si buduje v čitateľovi dôveru príbehmi. Filozofi, politici, matky a otcovia, priatelia, všetci vytvárame príbehy. Dokonca aj matematici a fyzici, sústreďujúci sa viac na premenné než na objekty (ako my), v konečnom dôsledku rozprávajú príbehy, aj keď menej zrozumiteľné. Nevzdávajme sa príbehov, vymyslených, skutočných, držme sa ich, píšme ich, rozprávajme ich, nech žijú, vznikajú, zanikajú, menia sa… Ak sú vypovedané srdcom, ich osudom je stať sa nesmrteľnými príbehmi, akým je aj ten od Válmíkiho: Rámájana.